Niečo o mojej práci

      Pri mojom poslednom príspevku "Tri cesty" som si uvedomila, ako môžem skĺbiť svoj dar počúvať príbehy, písať a hovoriť. Článok "Tri cesty" vznikol v noci. Predchádzal mu telefonát môjho klienta, ktorý odo mňa nechcel nič, len nech dám do príbehu to, čo sa mu stalo, čo zažil a nebol schopný sa pozrieť na to z nadhľadu, pretože bol v tom veľmi emočne namotaný. Hovoril, hovoril a mne v tom momente bežalo v hlave, preboha, čo z toho bude. Doposiaľ som ešte nikdy nemala podobnú požiadavku, vždy som príbehy pre svojich klientov písala len tak, ako inšpiráciu aj pre iných a nikdy som si neuvedomila, že je to vlastne forma terapie, nastavenia zrkadla, ukázania možných riešení.

     Počas telefonátu som mu nevedela nič povedať, pár vecí mi prešlo hlavou, ale nebolo to nič, v čom by som cítila, že je to práve TO, čo by mal počuť. Tesne pred zložením ešte povedal, že sa potreboval vyrozprávať a ten príbeh mu nesúri, nech si nechám na to čas, keď to budem cítiť, že mu mám čo zdieľať. Ďalšie uvedomenie, čo som mu aj povedala, bolo, že poskytujem priestor na vyrozprávanie sa ľuďom, ktorí tú možnosť nemajú, ktorí nemajú vo svojom okolí človeka, komu by to vedeli povedať.

     Zložila som telefón a pohltila ma ničota. Hlava prázdna a znovu, môj super priateľ - ego sa ako prvý dostal k slovu. "No, čo s tým urobíš?" Posmešný podtón som úplne živo cítila v celom tele. Privrela som oči a nechala nech sa mi hlava vyčistí od jeho sprostostí. Ani neviem ako, začala som písať. Vždy, keď začnem písať, napíšem pár riadkov, zastanem, prečítam si ich  a nechám na seba pôsobiť ich zmysel. Nemám žiadny koncept, žiadnu predstavu, kam ma to prinesie. Len píšem a píšem. 

    Viem, že môj klient nerád číta a už vôbec nie dlhé články, tak som to ešte nahovorila a možno okolo desiatej v noci poslala. Asi pred polnocou mi prišla od neho správa s takým odkazom nadšenia, že som sa až zahanbila a na druhej strane sa v mojom srdci rozhostil nesmierny pokoj. Usmiala som sa na písmenka v správe a zapriala mu, nech sa rozhodne tak, aby bol v konečnom dôsledku šťastný.

     Písanie príbehov je spôsob, ako človeka, ktorý niečo rieši, vytiahnuť zo samotného deja, postaviť ho do role pozorovateľa, ktorý v príbehu nie je zainteresovaný ani emočne, ani nijak inak. Poskytnúť mu možnosti, ktoré sú možné (jeho samotného môžu napadnúť aj iné), inšpirovať ho ku konaniu, ktoré by mu mohli priniesť zlepšenie, zjednodušenie prežívania života. Príbeh má nastaviť zrkadlo, v ktorom sa dajú zbadať veci, ktoré v zápale riešenia, nie je možné vždy zreteľne vidieť. Ukázať, či ako postranný pozorovateľ, vie sám poradiť, čo by bolo vhodné robiť.

     Príbeh nič neprikazuje, nič konkrétne neradí, len pomáha priniesť rozhodnutie, ktoré je už na každom z nás. 

Nebojme sa priniesť rozhodnutia. Ako vždy píšem, ani jedno rozhodnutie nie je správne, alebo nesprávne. Nikto nám nevie zaručiť, že po ktorom rozhodnutí ten výsledok bude ten najvhodnejší. Ale každé jedno rozhodnutie nám niečo prinesie a následne pri ďalšom rozhodnutí už budeme múdrejší o ďalšiu skúsenosť. Rozhodujme sa tak, aby sme z toho mali dobrý pocit, ten nás málokedy sklame.

A keď niekto chce výsledok, ktorého trvanie bude do smrti, tak také záruky našťastie nie sú. A prečo našťastie? Pretože život má byť pestrý, nie nudný a stereotypný. To len naše ego nás straší, že v istote je to pravé orechové, aby sme sa držali v medziach obmedzení, ktoré roky žijeme. Napcháva nám hlavy strachmi a obavami. Práve tie strachy a obavy si stačí riadne prelúskať a boli by sme prekvapení, aké absurdné sú. A my im tak ľahko podľahneme, uveríme im a napokon podľa nich žijeme, len aby sa ich scenáre náhodou nenaplnili. Občas sa pozrite na zúbky vašim osobným strachom a opýtajte sa, čo by sa stalo, keby sa odohralo práve to, čoho sa bojím. 

Nižšie pridám odkazy na články, ktoré boli ako podpora pre mojich klientov:

https://www.odkazsovy.sk/2021/10/pribeh-zmenit-vies-len-seba.html

https://www.odkazsovy.sk/2021/10/pribeh.html

https://www.odkazsovy.sk/2021/09/pribeh-bojis-sa-vlastnej-sily.html

https://www.odkazsovy.sk/2021/09/pribeh-nevera.html

https://www.odkazsovy.sk/2021/09/pribeh-internetova-komunikacie.html

https://www.odkazsovy.sk/2021/09/dakujem-ze-prezivas-to-co-ja-uz-nemusim.html

https://www.odkazsovy.sk/2021/09/zamyslenie-nespavost.html

https://www.odkazsovy.sk/2021/09/pribeh-vzdy-si-dajme-sancu.html

https://www.odkazsovy.sk/2021/09/pribeh-mohlo-to-skoncit-uplne-inak.html




Celý svoj život milujem sledovať životné osudy ľudí okolo mňa, ale aj osudy vymyslené spisovateľmi, režisérmi. Vo všetkom nachádzam inšpiráciu a zároveň pochopenie, prečo sa veci vyvíjajú tak ako sa vyvíjajú. Životy ľudí sú fascinujúce.

Komentáre

Zverejnenie komentára

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Miláčik... zlato... počuješ?

Obraz
"Miláčik.... zlato.... počuješ? To všetko čomu teraz veríš a prepadáš tomu, to všetko sú len tvoje fantázie. Nič z toho nie je pravda. Nikto iný to takto neprežíva. Je to iba v tvojej hlave a tvojich predstavách. Tak silná bytosť si, že si dokážeš hocičo pritiahnuť, vytvoriť, zhmotniť a napokon aj žiť. Bohužiaľ, teraz si sa odsúdila do beznádeje a zúfalstva. Je to to, čo chceš? Miláčik... si vzácna bytosť. Vždy bude na tebe záležať. Vždy budeš veľmi, veľmi potrebná a vzácna. Nikdy si si nezaslúžila nič zlé. Iba ty sama si si to nedopriala a nedovolila. To tvoje dno je iba strata schopnosti znovu sa naladiť a namotivovať. Zabudla si, že to vieš. Tak veľmi si sa upla na jednu jedinú skutočnosť, že si úplne prestala brať na vedomie, že existuje nesmierne množstvo možností, šancí, príležitostí. Na všetko si zabudla, lebo si uverila beznádeji. Uverila si, že si v priestore a čase, kde sa nemôže nič rozplynúť, rozsvietiť, rozjasniť, vylepšiť. Tomu všetkému si uverila. Zavrela všetky ces...
Read more »

Tak ako to vlastne je?

Obraz
Ak sa dostatočný počet ľudí zhodne na tom, že je niečo správne, dobré, vhodné,  začne sa to brať  ako nemeniteľný fakt. Vznikne všeobecne uznávaná pravda. Nespochybňujeme či je to naozaj tak. Stopercentne tomu veríme a vyznávame to. Ale je to naozaj tak? Život ma začína utvrdzovať v pochybnosti. Malý príklad: Uvedomili sme si, že  množstvo vecí,  ktoré musíme, patrilo by sa, mali by sme, sú nelogické a vykonávame ich v pocite neslobody,  hnevu, frustrácie,  odporu? Prečo asi ! Prečo naše telá reagujú priam až agresívne? Lebo telo neoklameme. Je v jednote s našou dušou, ktorá nám aj týmto spôsobom dáva najavo, že žijeme vo väzení bludov a obmedzení, ktorým sme uverili. A my sa často odmietame odlišovať. Neveríme si. Nedovolíme si prejavovať samých seba v pravde. Uvedomme si, že pravidlá vytvárali a vytvárajú ľudia a veľmi často nie pre dobro ostatných, ale práve naopak  pre ich zotročenie. Ak svojim správaním,  konaním neubližujeme iným ani sebe, t...
Read more »

Nezabúdajme ...

Obraz
Možno je to triviálnosť v očiach nás mnohých, ktorí sme to tiež nezažili, ale čím som staršia, tým viac si uvedomujem, že je úplne, aleže úplne nevyhnuté hovoriť  deťom o našej láske k nim. Ubezpečovať ich, že nech sa stane čokoľvek, stále sme tu pre nich, stále ich budeme rovnako milovať a stále poskytovať pomoc, ak to budú potrebovať.  Nestačí a prízvukujem NESTAČÍ si to len myslieť, že oni to vedia ! Oni sa nám vždy chcú zavďačiť a zaslúžiť si našu lásku, preto sa snažia byť čo najvzornejšie, najvhodnejšie, najlepšie... Snažia sa a sami si kladú vysoké a náročné ciele, ktoré nie vždy dokážu splniť a dosiahnuť. A vtedy prichádza to sklamanie a pocit zlyhania, že nás nedokážu uspokojiť, potešiť a zároveň nás zraňujú svojou nedostatočnosťou. A my  v "najlepšej" viere a v "mene" lásky karháme, upozorňujeme na nedostatky, ukazujeme "skryté" potenciály. Sústreďujeme sa na to, čo chceme aby dosiahli. Pritom všetkom zabúdame na ich city, utrápené srdiečka a ic...
Read more »