Ďakujem, že prežívaš to, čo ja už nemusím (zamyslenie)

     Dnes ma úprimne potešila správa od mojej klientky : " Ale viete čo, mi pomohlo najviac? Tá Vaša veta. Ďakujem, že prežívaš to, čo ja už nemusím." 

      Sú situácie v našich životoch, ktoré nedokážeme spracovať ani prijať ani sa im brániť. Ak patríme medzi senzibilných jedincov, často na nás prechádzajú zdravotné problémy od druhých, ich bolesti, emócie. Nevieme sa brániť, nedokážeme tomu dať stopku. Cítime často krát ťažobu, akoby nás zahalila tma, cítime ťažobu na tele, sme zaspatí, unavení, bez nálady. Odtrpíme si svoje a v duchu sa  modlíme, aby to na budúce nebolo ešte horšie. 

      Takým typickým príkladom je rozhovor dvoch priateliek, z ktorých jedna je chronický sťažovateľ, obviňujúca celý svet za jej neprávosti a krivdy, ľutujúca sa, že ju nikto nikdy nemôže pochopiť, keďže tie jej problémy nikto ešte neprežil. Druhá ju počúva pri každom stretnutí, ľútostivo prikyvuje a dáva za pravdu, pochlácholí ju, pohladká ruku, dokonca sa sama začne trápiť, že jej nevie nijakovsky pomôcť.          Prvá sa po rozhovore cíti voľne, ťažobu z vlastných pliec zložila na ochotné plecia svojej priateľky. Vráti sa domov, spokojne a pokojne sa vyspí a na druhý deň vstane a začne pozorne sledovať okolie, kto jej znovu ublíži, aká krivda sa jej zasa pritrafí, aby mala o čom s tou druhou rozprávať. A tak sa to deje deň čo deň, týždeň čo týždeň. Prvá si žije to svoje, však bútľavá vŕba je vždy k dispozícii, ale tá druhá sa stretnutí začne pomaly obávať, dlho si síce neuvedomí, čo sa deje, ale po nejakom čase začne cítiť, že niečo nie je v poriadku a aj pri túžbe zachovať dlhoročné priateľstvo, pomaly si uvedomuje, že radšej volí nestretávať sa, ako hej.

     Rovnako to môže byť u ľudí, ktorí dokážu prebrať bolesti toho druhého na seba. 

     Ak už si uvedomujeme, že sme veľmi súcitní a radi prežívame s druhými ich trápenia (alebo to nemusí byť, že až tak celkom radi, ale že automaticky sa citovo angažujeme) a v konečnom výsledku sme z toho na sr...ky, tak vo chvíli, keď sa dostávate pri počúvaní do deja, ktorý je tou druhou stranou opisovaný a vy cítite, že to tak nechcete mať a neprajete to ani nikomu inému, tak len povedzte v duchu, alebo aj nahlas .... Ďakujem, že prežívaš to, čo ja už nemusím ....

      Po mojich skúsenostiach, ale nie každému to funguje. Dôvod je veľmi prostý. Pri slove ďakujem, sa môžeme cítiť rôzne. Môže to byť ďakujem, som rád - škodoradostne ..... ďakujem som rád - vypočítavo (keď to poviem ako mi bolo povedané, tak som z toho von) .... ďakujem, som rád - vlastne tomu neverím, ale bolo mi to doporučené.... ďakujem, som rád - vyskúšam.

Až keď správne precítime esenciu tejto vety, po jej vyslovení precítime vďaku a následne na všetko zabudneme, akoby sme to hodili za hlavu, tak vtedy dôjde to pravé orechové. Uvoľnenie a sloboda.

Tu vôbec nejde o to, že sme šťastní, že to prežíva ten druhý a my sme z toho von. Ak sa na to pozrieme, že všetci sme jedno, len sa zažívame v iných telách, tak to dáva logiku. Už v tom poli je táto skúsenosť zaznamenaná, nie je potrebné, aby sa znovu opakovala, aby sa znovu vytvárala tá istá záznamová stopa. To akoby sme si kopírovali do počítača stále ten istý súbor a on sa zapisoval stále rovnako, len by pribúdali čísla, ktoré v poradí sa to uložilo. Má to logiku? Keď už je to tam, tak načo je potrebné vytvárať ďalšie, sú tak akurát vhodné do koša a keď chceme, tak vieme na nich kliknúť a prečítať si to.

V kolektívnom vedomí je nespočítateľné množstvo takýchto záznamov a v akej vibrácii vibrujeme, tak také si dokážeme pritiahnuť, otvoriť a keď zabudneme na vlastné filtre (uvedomenie, že ten záznam nám nepatrí), tak si to pekne krásne odžijeme aj so všetkými nepríjemnými emóciami.

Preto, vyslovením ....  Ďakujem, že prežívaš to, čo ja už nemusím .... len dávame stopku na to, čo nemáme a ani nepotrebujeme, čo neprežívame a ani nechceme a zároveň s láskou ďakujeme, že si to odžíva náš priateľ, člen rodiny, alebo aj niekto úplne cudzí. 

Toto je pomôcka pre emocionálnu obranu, ktorá úzko súvisí aj s následným telesnými prejavmi.

Neznamená to, že nemáme druhým pomáhať, to v žiadnom prípade takto nebolo myslené. Pomáhať, inšpirovať, povzbudzovať, pomáhať s uvedomovaním, to je všetko v poriadku. Len sa nezabudnime chrániť, aby sme napokon neboli tí, ktorí potrebujú pomoc.

      Krásny deň priatelia a zo srdca Vám ďakujem, že prežívate to, čo ja už nemusím ... veľká vďaka.

💞💞💞💞💞💞💞

PS: A teraz to skúste precítiť, ako sa môžeme hnevať na človeka, ktorý sa nezbavil svojej závislosti byť na nás neustále nahnevaný, nepríjemný, nadáva nám .... prežíva to (hnev, nervozitu, zlé pocity), čo my už nemusíme. Pochopili ste?