Odkaz Sovy

       V každom z nás drieme menšia - väčšia túžba raz za život urobiť niečo výnimočné, niečo "veľké", niečo záslužné pre tento svet. Keď si však sklamane uvedomíme, ako málo zo svojej pozície dokážeme ovplyvniť, upadáme do smútku a beznádeje. Niekto sa vrhne na misijné práce, odchádza do vzdialených afrických krajín a pomáha domorodým obyvateľom. Niekto odchádza s organizáciou Greenpeace a zachraňuje a poskytuje pomoc pomaly vymierajúcim živočíšnym druhom. Niekto vymýšľa pre svet čističky oceánov.... Ale nie všetci odchádzame z domovov a tak tá maličká túžba niečo pre tento svet urobiť ostáva v nás skrytá a pociťujeme ju ako niečo, čo by sme síce chceli urobiť, ale pochopili sme, že s tým nič urobiť nevieme a tak sa snažíme na to nemyslieť.        Ako v malom, tak vo veľkom.         To, kde sa rodíme, kde žijeme, akú krajinu sme si vybrali, nie je náhoda. Preto v prvom rade, tú našu zem vieme a máme zachraňovať práve z miesta kde sme. Ani si neuvedomujeme, aké d

      Prechádzať životom s "čistým" svedomím je snahou väčšiny ľudstva.        Spôsoby ako dosiahnuť čisté svedomie sú rôzne. Najjednoduchšie to majú veriaci, ktorí dostali možnosť vyspovedať sa v kostoloch zo svojich hriechov, dostanú rozhrešenie, pomodlia sa predpísaný počet zdravasov a do ďalšej spovede môžu svoje čisté svedomie postupne "špiniť". (ospravedlňujem sa ľuďom, ktorí to tak nemajú - koho som týmto urazila, tak som asi trafila klinček po hlavičke - pardoooon)       Ostatní, ktorí túto možnosť nevyužívajú si so svojim svedomím musia poradiť ako najlepšie vedia.       Je však potrebné sa zamyslieť, ako máme nastavené merítka hodnôt, ktoré má "čisté" svedomie obsahovať. Nie všetci to máme rovnaké. Znovu je to ovplyvnené kolektívnym vedomím, ako sa veci majú diať, čo musíme robiť, čo musíme rešpektovať, čo sa patrí a čo nie, čo povedia susedia, v akom prostredí vyrastáme (taký kanibal nebude mať zlé svedomie keď zje svojho suseda 😃).

      Nikdy som nepatrila k matkám, ktoré by sa s dieťaťom rozprávala cez kadejaké sykavky, zdrobnelinky a rôzne vymyslené akože detské hatlamatlaniny. Od začiatku, ako malá začala rozprávať, som s ňou hovorila klasickou ľudskou rečou, vždy odpovedala otvorene, neexistovala otázka, ktorú by som jej nezodpovedala a na druhej strane, ak som nevedela odpoveď, tak som si to aj úprimne priznala.       V období ... a prečo? .... som tak isto zvolila inú taktiku.  Mala som možnosť sledovať svoje priateľky, ktoré sa stali matkami oveľa skôr ako ja, ako zvládali túto nikdy nekončiacu reťaz otázok. Obdivovala som ich, ich trpezlivosť a vynaliezavosť. Pár krát som aj nahlas pochválila ich snahy a dodala, že ja by som na to nervy nemala. Jedna priateľka mi len s úsmevom povedala... však počkaj, keď budeš mať vlastné, úplne inak sa na to budeš pozerať. Hm... asi som fakt iná.       V našom prípade som zvolila inú taktiku. Keď naša malá začala ... a prečo? .... moja odpoveď bola ... čo

     Sedí pred oknom, v rukách drží nedopitú kávu a pohľad upiera na oblohu. V mysli sa jej znovu a znovu prehráva scéna spred niekoľkých dní. Bola na návšteve svojho syna, nevesty a vnúčika. Ako vždy doniesla darčeky pre malého, niečo na prilepšenie do kuchyne a v snahe pomôcť rodine, pustila sa do varenia nedeľného obeda. Vtedy jej vôbec neprišlo nič divné. Návšteva prebiehala tak, ako takmer každú nedeľu. Tešila sa, že môže byť s nimi. Celý týždeň vymýšľala, čo im uvarí a napečie. Už pár rokov žila sama a tak všetku svoju pozornosť upriamila na rodinu jediného syna. Vedela, že z ich príjmu si toho veľa nemôžu dovoliť, že každý mesiac rátajú peniaze, aby im vyšlo na splatenie pôžičky, vyplatenie nájmu a pokrytie nákladov na bežný chod domácnosti. Už niekoľko krát im nechala pri odchode obálku s peniazmi, keď z rozhovorov vycítila, že majú túžbu niečo si kúpiť, alebo niekam ísť.  Zo svojho dôchodku odkladala peniaze na veľký darček, ktorý sa im chystala dať na vianoce a p

        Viete aký je rozdiel medzi osudovým partnerom a spriaznenou dušou?           Naše životné osudy sú veľmi často spojené práve s osudovými partnermi. Nie je to náhoda. V partnerstvách s týmito ľuďmi dovršujeme naše pozemské školenie. Potrebujeme sa navzájom naučiť o sebe viac, pochopiť, čo nám toto partnerstvo ukazuje a kam smeruje náš vývoj. Pochopíme, alebo nie?  V jednom vzťahu sa musí manželka naučiť byť ženou a nepreberať mužskú rolu a nahrádzať muža, otca. Má sa prijať ako žena a zložiť z pliec bremeno väčšinovej zodpovednosti za spoločný život. Muž sa tu má naučiť byť mužom, zastať si rolu ochrancu a opory v manželstve.  V inom vzťahu sa má žena tvrdo postaviť za svoje "práva", za svoju slobodu, za možnosť rozhodovať sa slobodne a muž zase naučiť sa dôverovať, sám sebe, veriť v seba a partnerke a rešpektovať iných a nenanucovať im svoju vôľu. V ďalšom sa žena učí, ako nedovoliť partnerovi aby ju týral, či už duševne, alebo fyzicky. Ako nabrať sebavedo

       Po dlhom bezútešnom hľadaní zamestnania, ju konečne prijali do veľkej spoločnosti. Neverila vlastným ušiam, keď ju pozvali na druhé kolo prijímacieho pohovoru a oznámili, že sa pre ňu rozhodli. Podmienky zapracovania boli ťažké a tak na viac ako polroka musela opustiť rodinu a absolvovať zaškoľovania v rôznych kútoch štátu. Firemná kultúra bola nie veľmi orientovaná na ľudí, razila sa cesta tvrdého dosahovania výkonov a to za každých okolností a za využívania rôznych prostriedkov. Situácia na trhu práce nebola ružová a tak zamestnanci často krát prehltli šikanovanie, ponižovanie, bez reptania vykonávali každú prácu, ktorá im bola pridelená s tým, že musí byť dokončená v stanovenom termíne a v požadovanej kvalite. Normy a kritériá boli určované ľuďmi z kancelárie, ktorí väčšinou o skutočnom fungovaní prevádzok málo čo vedeli.        Vždy rada pracovala, bola na seba tvrdá, vo všetkom hľadala spôsob, ako čo najlepšie a najrýchlejšie dosiahnuť požadované výsledky. Po ši

       Moje pracovné nasadenie prerušil telefonát môjho manžela. Pred obedom sa vybral do mesta po lieky a približne po dvoch kilometroch od nášho domu mu cestu skrížil malý biely maltezák. V prvom okamihu si myslel, že je náš, lebo presne takého istého máme doma, ale rýchlo si uvedomil, že to nemôže byť pravda. Načo mi to vlastne voláš? Vieš, že nemôžem odísť z práce. Už som cítila, ako sa mi rozbúšilo srdce pri predstave, že sa tam pohybuje opustený psík. Ja nič, len aby si vedela. Pretočila som oči a v duchu si povedala, ak ho mám zachrániť, tak tam okolo šiestej večer bude. Vypustila som to z hlavy.        Na celú vec so psíkom som zabudla, ale asi tri kilometre od nášho domu mi zrazu cez cestu prebehol biely psík. Okamžite som zastala, lebo oproti sa blížil autobus. Vybehla som z auta a zastavovala autá, nech im nevbehne pod kolesá. Darmo som ho však volala, čím viac som sa priblížila, tým viac psík utekal ku lesu. No nič, musím ísť domov a nájsť pomoc. Za chvíľu sa zo

        Dievčina nastúpila do svojho prvého zamestnania, plná očakávaní, nabitá energiou a nadšením. Prácu jej "dohodil" rodinný priateľ a tak sa na ňu chvíľu spolupracovníci pozerali "cez prsty" a sledovali a čakali na jej prvý "prešľap". Dievčina sa dostala na ekonomické oddelenie a priradili ju k "zabehnutej a rokmi ostrieľanej" pracovníčke na mzdovom oddelení.      Netrvalo dlho a rozruch okolo nej ustal, prišli zaujímavejšie témy na "sledovanie". Práca ju tešila, rada sa učila nové veci, počúvala rady a vždy sa snažila prácu odviezť čo najlepšie. Každá jedna pochvala ju viac  a viac motivovala, sebavedomie jej pomaličky narastalo a tak odvážnejšie začala navrhovať zlepšenia.         Rokmi zabehnutá ostrieľaná kolegyňa nemala veľmi zmysel pre novoty a tak sa neštítila svoju nevôľu zdieľať s vedúcim oddelenia. Samozrejme nemohla hovoriť pravdu, ale nachádzala všetky možné aj nemožné nedostatky na dievčine, ktoré patrične

       Ako prijímame komplimenty?         Drvivá väčšina (hlavne žien) odpovedá automaticky odmietaním, vyvrátením slov, ktorými nám niekto chce prejaviť obdiv. Sú na to dva hlavné dôvody.  - Nemáme sa radi, nemáme radi svoje telo, nemáme o sebe dobrú mienku, nemáme žiadnu sebahodnotu, neveríme si, nevieme sa oceniť. - Neveríme ľuďom, za komplimentom hľadáme úskok, skrytý úmysel, neúprimnosť, podozrievame toho druhého, že od nás niečo chce alebo cítime výsmech, poníženie.       Zámer, prečo hovoríme komplimenty je rôzny. Úprimné vyjadrenie našich pocitov voči druhej osobe, chuť povzbudiť váhavého človeka, dodať sebadôveru, ale môže to byť aj forma manipulácie, keď sa kompliment využíva neúprimne s cieľom niečo získať (pozornosť,  vzbudiť záujem, ale aj ponížiť).       Ja osobne som patrila medzi ľudí, ktorí sa pri prijímaní komplimentov necítili dobre. Jednoznačne som sa nemala rada a zmýšľanie o sebe nebolo na vysokej úrovni. Skôr som bola rada, keď som nebola veľmi na oči

       V rozhovoroch (nie len ja, ale viem, že to používa veľa ľudí), často odznie veta ... Začni sa mať rád.         Je to úžasne myslená myšlienka, s ktorou poslucháča nabádame k zvýšeniu svojej sebahodnoty, sebavedomia, prajeme mu, aby si vážil seba samého, nedovolil so sebou manipulovať.... Skrátka prajeme mu, aby sa začal konečne uvedomovať.          Čo sa s týmto prianím väčšinou stane?          Predstavme si, že sme boli vychovaní v rodine ako druhé dieťa. Doslova ako to druhé. To prvé je dokonalé vo všetkom. Tým, že bolo prvé, rodičia mu venovali maximálnu pozornosť, investovali do neho energiu, nešetrili slovami chvály a uznania. Vychovali sebavedomého jedinca a jeho sebavedomie neprerástlo do pýchy, vďaka vrodeným génom skromnosti. Ale vďaka získanému pocitu, že je schopné všetkého (cíti veľkú podporu v rodine), si vybuduje celkom slušné pracovné zázemie, nájde si partnera, akceptovaného rodičmi. To druhé dieťa, už nebolo takou výzvou pre starostlivých rodičov. S

      Nedávno som mala telefonický rozhovor s priateľkou,  s ktorou sme sa rozprávali o psoch a mačkách. Doposiaľ mala iba jedného psa a pred niekoľkými dňami ku ním zablúdil malý kocúrik, tak sme riešili ako ich spolu spriateliť. Ku koncu som si ešte neodpustila poznámku, že ku psovi, by si mohla ešte zobrať ďalšieho, aby sa nenudil (keďže razím teóriu - každý pes-mačka, by mal mať svojho psa-mačku). Zaujala ma jej odpoveď ... nechcem ochudobniť toho druhého o moju lásku, lebo tohto mám veľmi rada.....       Podobný postreh som už kedysi zachytila od mamičiek, ktoré mali jedno dieťa a dôvod nemať ďalšie, bola práve obava, že by to druhé nemali tak radi, ako prvé. Postrehla som aj prípady, kedy žena po pôrode dieťaťa "odsunula" partnera na vedľajšiu "koľaj" a celú svoju pozornosť venovala iba babätku a tak si zákonite manžel mohol myslieť, že ho manželka prestala mať rada.       Uznávam, sú rodiny, ktoré robia rozdiely medzi deťmi vo výchove, v správaní

       Často opakovaná téma.... ako byť vo vyšších vibráciách? Pre niekoho pojem, ktorému rozumie a vie ako na to, ďalší niečo o tom počul, niekto iný sa to snaží dosiahnuť, ale netuší ako.        Keďže sa všeobecne vie, že vyššie vibrácie sú pre nás ľudí potrebné a len v nich dokážeme priťahovať pozitívne okolnosti v našom živote, je nás čoraz viac, ktorí túžime túto úroveň dosiahnuť. Znovu, všetko sa dá vyhľadať na internete, je množstvo lektorov, ktorí to učia, množstvo motivačných článkov. Nie všetko a všetci nám "sedia" a tak sa ľahko môže stať, že spôsob ako na to, nepochopíme a veľmi ľahko to môžeme vzdať, lebo nadobudneme pocit, že je to zložité, pre nás neprístupné, alebo dokonca nie je to určené pre nás.        Ja osobne som nastavená tak, že ak čítam, alebo počúvam, pre mňa, ťažko zrozumiteľné výklady, vždy sa snažím nájsť schodnejšiu cestu. Nie je potrebné všetkému rozumieť (nemáme všetci rovnakú úroveň poznania a tým pádom ani schopnosť absorbovať zl

      Ak žijeme život plný strachu, nikdy nebudeme žiť slobodne. Až keď sa oslobodíme od blokov, ktoré nám spôsobujú strachy, dokážeme slobodne myslieť, hovoriť, konať, teda žiť.       Pod slobodou si väčšinou predstavujeme krajinu bez vojny, slobodu vyjadrovania (teda sa nemusíme báť verejne prejaviť svoj názor - hm.... žeby?), slobodu vierovyznania (o tom tiež celkom nie som presvedčená 😉), slobodu pohybu (v poslednom čase .... no... stojí to za zváženie)....       Ja však mám na mysli slobodu nášho bytia, slobodu našej duše. Naša duša sa vie prejaviť a zažiť v tejto realite len vtedy, keď prestaneme podriaďovať svoj život strachom, ktorým veríme a ktorým dodávame neustále toľko energie, že neexistuje spôsob ako zabrániť ich zhmotňovaniu (a teda reálnemu prežitiu na vlastnej "koži").       Viem, zbaviť sa ich nie je jednoduché (pre niektorých vec úplne nepredstaviteľná), ale je to možné. Ako pri všetkom aj tu platí, že sa musíme v prvom rade rozhodnúť sami za s

       Jedna baba povedala, druhá to rozšírila, tretia pridala, štvrtá zle počula, piata zle videla a šiesta to napokon riadne domotala.  Asi tak nejako 😂😂😂.        Z nevinnej poznámky, z nesprávne interpretovanej informácie, z domnienok čo sme videli, z predpokladaní, ktoré sme vyvodili ..... z tohto všetkého sa dá rozpísať celý román klebiet, dezinformácií, ohováraní. Keď patríme medzi tých šťastlivcov, ktorí to nikdy nezažili, tak sme mali fakt veľké šťastie.        Aké je však "vzrušujúce"  počuť niečo pikantné, škandalózne, poburujúce a "podať" to ďalej. Ak to náhodou nemá tú "pravú" šťavu, tak je potrebné dochutiť a urobiť z toho "bombu", ktorá rozvíri ďalšiu debatu. Toto všetko však nie je NIČ v porovnaní s tým, čo dokáže naša myseľ.  V priebehu pár stotín sekundy dokáže v našich hlavách vytvoriť príbeh, prehrať ho do najmenších detailov a napokon donútiť celý emočný systém dostať do pozoru, spolu s krvným obehom. 😃😃😃  

       Zažiť situáciu, že sme sa niekomu snažili pomôcť a ten druhý nám za to ešte vynadal, alebo prinajmenšom s nevôľou prijímal našu snahu, nie je nič nezvyčajné. Po podobnom akte dobrej vôle ostávame znechutení a často krát si povieme, že sa na to jednoducho vykašleme a keď ten "hlupák" sa chová tak, tak nech sa trápi ďalej. V ústach nám ostáva pachuť, v srdci trápenie a náš mozog nedokáže akceptovať, že nevieme toho druhého presvedčiť o jeho vlastnom dobre. Keď sa nám to opakuje často, napokon sa  na konkrétneho človeka vykašleme (niekedy ho vylúčime zo svojho života - však s hlupákom nebudeme strácať čas). Alebo začneme vnímať, že ľudia ktorým sa snažíme pomáhať nás začínajú obchádzať, vyhýbať sa nám, dokonca sa dozvieme, že nás ohovárajú.       A my ostávame zranení a cítime nespravodlivosť ... za dobrotu na žobrotu.... Ďalší krásny výrok, ktorý len povrchne zhodnotí stav, čo sa udeje, ale nepokračuje ďalej (vytrháva pointu z kontextu - čo je bežné a vďaka t

       Roky rokúce žijeme akosi automaticky. Vykonávame bežné denné činnosti podvedome, nezamýšľame sa, prečo sa to tak deje, len ideme, konáme, hovoríme ako dobre obohratá platňa. Deň za dňom sa míňa a možno v jednom okamihu ostaneme sedieť a nemo hľadieť do prázdna s veľkým otáznikom v hlave. Mám všetko, po pravde by som sa takto nemal cítiť, robím všetko správne, správam sa k ľuďom slušne, neubližujem im, ľudia ma majú radi.... prečo sa potom cítim taký prázdny?          V každom okamihu svojho dňa vieme presne ako sa bude vyvíjať ďalší okamih, všetko je predpovedateľné, ale akosi prázdne, nezaujímavé. Prestanú nás baviť stretnutia, strácame chuť ráno vstávať a ísť a pokračovať v tejto stereotypnej rutine. Uvedomujeme si, že to, či ešte žijeme alebo nie, je nám zrazu úplne jedno.        Môže sa stať, že v podobnom nastavení sa náš život pomaly minie a príde do predpovedateľného a očakávaného konca, kedy nás príbuzní odprevadia so všetkou pompou na poslednej cest