Odkaz Sovy

V čase zaľúbenosti sa občas stane, že v celom tom krásnom procese začíname strácať sami seba. Odrazu na veľa veciach, ktoré sme kedysi chceli a žili, akoby prestalo záležať. Ak sú dvaja vo vzájomnej láske, tak v ich priestore nie je miesto na jednostranné obmedzovanie. Práve LÁSKA by to nedopustila.   https://soundcloud.com/hedviga-placintarova/milenka-m4a?utm_source=clipboard&utm_medium=text&utm_campaign=social_sharing zvuková nahrávka Len tak sedela. Už nedokázala odolávať neustále sa valiacim myšlienkam. Každá jedna sa zameriavala na jej súčasný vzťah. Čím viac ju zahlcovali, tým bola nespokojnejšia, zúfalejšia, smutnejšia. Slzy jej už nejaký čas,   tichučko, nenápadne stekali po tvári. „Musí byť so mnou! Len pri mne bude šťastný. Len ja ho dokážem urobiť spokojným!“ Akí zaslepení sme, keď nás zotročí nenásytné, chamtivé ego. Zameranosť na našu túžbu privlastniť si toho druhého, prikovať ho zlatými reťazami k sebe, z nás robí úbohé, žalostné ľudské trosky. Nedokážeme nor

  https://soundcloud.com/hedviga-placintarova/mozno-je-to-tak-ii-m4a?utm_source=clipboard&utm_medium=text&utm_campaign=social_sharing zvuková nahrávka 1.          Obeť „Prečo si neposkladala to drevo, čo som ti ráno nakázal?“ Manžel vchádzal do domu a chystal sa sadnúť k pripravenému obedu. Zbežne zo seba striasol špinu, umyl si ruky a sadol k stolu. Žena   priniesla tanier s polievkou a položila pred neho. „Čo si hluchá? Čo si doteraz robila?“ „Nie som hluchá.“ Veľmi ticho odvetila. V tvári bola celá červená od potláčanej zúrivosti. Najradšej by mu vyliala horúcu polievku na hlavu. Poznala ho veľmi dobre. Keby mu povedala, že varila, upratovala, dala prať posteľnú bielizeň, prezliekala postele, okamžite by to zmietol zo stola. Nikdy ho nezaujímali domáce práce. Bral ich ako samozrejmosť. To, čo bolo pre neho prvoradé, boli práce okolo domu a tie jeho žena musela stíhať popri práci v domácnosti. „Tak prečo si to drevo neposkladala? Teraz ťa budem potrebovať vzadu v zá

  https://soundcloud.com/hedviga-placintarova/mo-no-je-to-tak-m4a?utm_source=clipboard&utm_medium=text&utm_campaign=social_sharing zvuková nahrávka Predstavme si. Spočiatku sme existovali ako energia. Z tejto energie bolo vytvorených obrovské množstvo duší, ktoré sa postupne vtelili do nerastov, rastlín, zvierat, až napokon začali zažívať samých seba v ľudských telách. To všetko, do čoho sa duša v slede množstva rokov dostala, bola hmotná forma. V ľudských telách sme dostali k dispozícii geniálne, samostatne fungujúcu schránku. Tejto schránke dominuje mozog, ktorý však z rôznych dôvodov nefunguje na plný výkon. Môžeme si povedať, že vplyvom určitých pravidiel, sme po vtelení zabudli, kým sme a odkiaľ pochádzame. Vďaka tejto podmienke, sme rokmi vytvorili naše egá, uverili sme iba tomu, čo vidia naše zmysly a hlavne sme uverili, že svet, ktorý obývame je skutočná realita, realita nemeniteľná, teda nespochybniteľná vo svojej vnímateľnosti. Okrem tejto skutočnosti neexistuje

https://soundcloud.com/hedviga-placintarova/strachy-m4a?utm_source=clipboard&utm_medium=text&utm_campaign=social_sharing zvuková nahrávka Strachy nás sprevádzajú celým životom. Už ako malé deti sme sa báli, že sa nejaký „bubák“ skrýva pod posteľou a keď bola tma, tak sme sa triasli na celom tele, keď sme mali nohu položiť na zem. Tma bol priestor, kde sa skrývajú všetci strašiaci sveta. Detská fantázia je otvorená a dokáže si predstaviť všeličo. Hlavne „postavičky“, ktoré by naše malé telíčka vedeli fyzicky ohroziť. Boli sme malí a hocičo „väčšie“ by nám mohlo ublížiť. Teraz, keď sme dospelí, ako sa pozeráme na tie detské strachy, ktoré sme vtedy, v tom čase prežívali a skutočne sa toho obávali? Väčšinou sa na tom zasmejeme. Lebo teraz už vieme, že to boli „iba“ výmysly našich myslí. Teraz sme si uvedomili akí sme boli „detinskí“.   Že sa v skutočnosti nebolo nikdy čoho obávať. A teraz sa pozrime na seba ako dospelých. Stojíme pred rozhodnutím, ale nedokážeme urobiť p

Keď niečo musíme, robíme to v zlej nálade, podráždení, znechutení a veľakrát riadne nahnevaní. Strieda sa v nás bezmocnosť a zlosť. Skúsme si pri podobných situáciách položiť otázku: "Prečo si to robíme? To sa vôbec nemáme radi? Akoby to vyriešila bytosť, ktorá žije v láske k sebe?  

  Nenechávajme si pre seba, čo by mohlo pomôcť niekomu inému. Podeľme sa o svoje skúsenosti a hlavne výsledky, ktoré nám to prináša. Ten druhý to nemusí hneď prijať. Vôbec to nevadí. Ale vlastným životom a prístupom k nemu, môžeme ukazovať cestu a spôsob, ako sa dá žiť jednoduchšie a hlavne radostnejšie a pokojnejšie. A tak nech sa deje.

Zvuková nahrávka   „Osem hodín. No, som zvedavá, kedy sa ráči vytrepať z postele.“ Ivana nervózne pozrela na hodinky. Nabrala do kanvice vodu a zapla ohrev. Naberala si do šálky kávu a pohľad namierila na zatvorené dvere spálne. „On naozaj   ani dnes nevylezie skôr ako o desiatej.“ Cítila, ako jej telom prechádza nervozita. Začal sa víkend. Večer, tesne pred tým ako zaspala, jej napadla myšlienka, že by v sobotu mohli s manželom zájsť do susedného mesta a navštívili Hornbach. Začalo sa otepľovať a plánovala nakúpiť zeminu, rastlinky, truhlíky a nejaké náradie do záhrady. Už keď sa tak pustila do plánovania, spojila to s návštevou obľúbenej reštaurácie, kde ponúkali veľmi chutne pripravené steaky. V duchu sa potešila, že má pre manžela motiváciu, aby tento výlet s ňou chcel absolvovať. V hlave jej prebiehal plán, ktorý si večer predtým vymyslela. Zaliala kávu a vyšla pred dom. Slnko sa práve vyhuplo spoza nízkeho kopčeka a príjemne jej ohrievalo tvár. Dvaja psíkovia pribehli k jej n

  https://soundcloud.com/hedviga-placintarova/bo-poriadok-m4a?utm_source=clipboard&utm_medium=text&utm_campaign=social_sharing zvuková nahrávka „Nedokážem sa upokojiť! Pozri, ruky sa mi trasú a celé telo mám ako v ohni.“ Zaslzenými očami hľadela na svoju tetu. „Zbláznim sa, keď mi ju súd zoberie....“ Nestačila dopovedať a hrdlo je zovrel kŕč. Teta sa k nej naklonila a zovrela v náručí. Jemne jej búchala po chrbte a upokojujúco, takmer neviditeľne, kolísala ako malé dieťa. Janka už malým dieťaťom roky nebola. Vydávala sa, keď mala tesne po tridsiatke. V konečnom dôsledku aj bola rada, že si konečne niekoho našla. Veľmi túžila mať deti a rodinu. Ona sama vyrastala v dome otcovej sestry. Po rozvode rodičov sa o ňu nechcel ani jeden z nich starať, a tak sa slobodná teta, rozhodla, že si Janku vezme k sebe. S tetou vždy vychádzali ako dobré priateľky. Ich vzťah sa rokmi veľmi posilnil. Aj teraz, keď sa s manželom pred vyše rokom rozviedli, žila opäť s tetou. Rozvod prebiehal veľmi

  https://soundcloud.com/hedviga-placintarova/ako-si-zadavat-zamer-m4a?utm_source=clipboard&utm_medium=text&utm_campaign=social_sharing zvuková nahrávka Tak fajn. Už sme uznali, že sme tvorcovia. Že si svoju realitu vytvárame sami, či už vieme alebo o tom nevieme. Že je dôležité vedieť, kam máme a nemáme zameriavať našu pozornosť. Že na základe sledovania tela a pocitov v nich prebiehajúcich, vieme hneď konať. Toto všetko vieme alebo sa aspoň tvárime, že nám to dáva zmysel, že s tým ladíme. Počuli sme, že je fajn, si jasne vedieť predstaviť a definovať, čo v tých našich životoch chceme mať a prežívať. Takže tak v „globále“ máme hmlistú predstavu, ako to asi funguje. Skúšame, robíme pokusy, experimentujeme a akosi sa nám tie požadované výsledky objavia dosť nepravidelne. Ak to takto zažívame, tak sme na najlepšej ceste tomu až tak neveriť. Dostávame sa do „medzipriestoru“, z ktorého občas „vylezie“   TO NIEČO, úspešne „stvorené“.   Ale to v nás,   v konečnom dôsledku nevyp