Odkaz Sovy

A čo si tak dnes uvedomiť, že tvorcami našej reality sme MY? Ako je to možné? Veľmi jednoducho. Sleduj kam zameriavaš svoju pozornosť a následne energiu. Čo hodnotíš, k čomu sa vyjadruješ, čo musíš komentovať? A cestou “očekuj” svoje pocity. O lalaaa 🙂 A dnešná realita je na svete. Tak jednoduché to je. Kvalita výsledku bude vždy súvisieť s naším rozhodnutím. Čomu dávam pozornosť a energiu, to posilujem. A keď ti teraz prebehlo hlavou … jej sa to dobre hovorí… nedá sa to… Ver, že vždy je iba na nás čo si dovolíme.  (Celý čas sa zameriavam na výber smeru našej pozornosti.) A dovoliť si môžeme presne to, čo chceme. Ak chceme (pravda 🙂 ). Lebo ak si myslíme, že nemôžeme, tak máme samozrejme pravdu. Mám ochotu zmeniť sa? Uvedomujem si, že ju nemám? (Toto si vyžaduje chvíľku pozornosti a skúmania v sebe.) Veľakrát fungujeme v programoch …patrilo by sa… slušilo by sa… malo by sa. Verte, že sú nám iba na ťarchu a slúžia jedinému, oberať nás o slobodu. Ak chceme pre seba to najlepšie a t...

  Rozhovor s klientkou a jej prežitku počas nedele, kedy pozvala svoju osamelú matku na spoločný obed s rodinou. V snahe ponúknuť namiesto osamelého dňa pohodu medzi deťmi, dočkala sa neustálej kritiky a “dobre” mienených rád na jej “schopnosť” pripraviť na obed bryndzové halušky. Klientka:  “ Odkedy som začala variť, neustále som počúvala… toto by si mala takto, to takto nemôžeš… to je hrozné… nedobre to robíš… Skoro ma šľak trafil. Dlho som len mlčky nechala aby si hovorila, ale v jednom momente som nedokázala byť ticho a vybuchla som. Nie veľmi pekne som ju ohriakla. Ostala ticho a mňa celý čas škrelo, že som sa neovládla, hoci som vedela, že je v poriadku, že som sa sama seba zastala. Napokon som sa jej ospravedlnila." Cítila som v nej pachuť z nevydareného dňa. Ja: V prvom rade som jej pogratulovala. Postaviť sa niečomu, čo mi ubližuje a vytýčiť hranice, ktorých prestúpenie nie som ochotná tolerovať je úžasná vec. Ukážka toho, akoby sa to mohlo, malo, diať. Len v jednom j...

Možno je to triviálnosť v očiach nás mnohých, ktorí sme to tiež nezažili, ale čím som staršia, tým viac si uvedomujem, že je úplne, aleže úplne nevyhnuté hovoriť  deťom o našej láske k nim. Ubezpečovať ich, že nech sa stane čokoľvek, stále sme tu pre nich, stále ich budeme rovnako milovať a stále poskytovať pomoc, ak to budú potrebovať.  Nestačí a prízvukujem NESTAČÍ si to len myslieť, že oni to vedia ! Oni sa nám vždy chcú zavďačiť a zaslúžiť si našu lásku, preto sa snažia byť čo najvzornejšie, najvhodnejšie, najlepšie... Snažia sa a sami si kladú vysoké a náročné ciele, ktoré nie vždy dokážu splniť a dosiahnuť. A vtedy prichádza to sklamanie a pocit zlyhania, že nás nedokážu uspokojiť, potešiť a zároveň nás zraňujú svojou nedostatočnosťou. A my  v "najlepšej" viere a v "mene" lásky karháme, upozorňujeme na nedostatky, ukazujeme "skryté" potenciály. Sústreďujeme sa na to, čo chceme aby dosiahli. Pritom všetkom zabúdame na ich city, utrápené srdiečka a ic...

Vesmír nepozná zápor, preto nás "duchovné" praktiky upozorňujú nato, aby sme si priali, dávali zámery, želania vždy  v kladnom význame, vždy v prítomnosti a podobne.  Hovoríme o TOM vesmíre, ktorý stvoril všetko. Úplne všetko! Pripúšťame, že tento vesmír je tak dementný, že z portfólia svojich vedomostí vylúčil zápor. Prečítajme si predchádzajúci vetu ešte raz. No dáva to zmysel? Prichádzajú mi z nenazdania podobné vnemy. Dnešok nebol výnimkou a musím sa priznať z chuti som sa zasmiala. Ďalšie duchovné rady. Želajme si všetko tak, akoby sa to už stalo, akoby sme to už prežívali. No potom prečo si to ešte želáme? Nebolo by emočne uveriteľnejšie sa poďakova ť zato, že už žijeme to, po čom túžime aby sa tak dialo? Podľa mňa, všetko súvisí s našim nastavením, našimi programami a skúsenosťami, ktoré nám potvrdzujú to, ako veci v našej realite fungujú. Veríme im tak veľmi, že už nepochybujeme, berieme to ako axiómu, ktorú nie je potrebné dokazovať. A tým pádom, ak vyslovíme prianie...

Sleduj, čo komu vysvetľuješ. V čom sa ho snažíš utvrdiť? O čom presvedčiť? Sleduj. Kým máš potrebu druhého zahltiť argumentami, porozmýšľaj, KOHO vlastne presviedčaš! Nezabúdaj! Ak máš vo veciach jasno, nemáš pochybnosti, ani ti LEN NENAPADNE okoliu oznamovať TVOJU "správnu" verziu názoru, či postoja. Ak si však plný neistoty, pochybností, vždy budeš mať potrebu nahlas "dovysvetľovávať" (hlavne samému sebe), že práve ten tvoj postoj, predstava, presvedčenie sú správne. Pretože keď viem, tak viem. Keď nie, tak argumentujem. A tak to je.

Pomenovávanie chýb druhých je čudesný zvyk,  pokúsme sa ho zmeniť. Sledujme sa. Ako rýchlo "nacapíme" nálepku na druhého? Pomenujeme  "chyby"... dáme im konkrétny názov ... formu... nálepku? S názvom prichádza stotožnenie... škatuľka . Pekne si do nej  pedantne všetky poukladáme a cez nálepky vnímame  osobnosť. Podobných škatuliek s negatívnymi nálepkami o ľuďoch máme viac ako tých dobrých. Väčšinou. Ak sme práve takýto človek, ktorý presne takto koná, pýcha nás úplne pohltila . Automaticky sme sa nominovali do pozície neomylného, bezchybného človeka, ktorý má "právo" udeľovať negatívne nálepky. Má dostatočný nadhľad, prehľad, skúsenosti a dokonca rozumie fungovaniu chodu celého vesmíru.  Všetkému. Brrr.... A vy to máte ako? Radi nálepkujete? Ste vnútorne s tým spokojní? Dokonca vás to teší?  Tak mňa nie.  Najvyšší čas zosadnúť z piedestálu zbytočnej dôležitosti. A v neposlednom rade! V druhom vidíme presne to, čo nám samotným na nás najviac prekáža. N...

Koľkokrát ešte,  sa budeš snažiť mať na pamäti veci,  ktoré ťa vlastne brzdia v rozlete?  Koľkokrát sa budeš obhajovať   a klaňať svojim predstavám o správnosti? Koľkokrát??? Uvoľni sa a buď nasledovateľom prítomného okamihu!  Okamžitých nápadov a podnetov. Buď slobodná,  voľná,  svoja!

Program "Pevná vôľa". Našťastie ho nemám. Nepotrebujem ho. Keby som nabehla na tento program, šla by som do silného odporu s tým, čo chcem, po čom túžim, čomu neviem odolať. Zákonite by som zaostrovala silnú pozornosť nato, čo odmietam, čoho sa chcem zbaviť . A tým pádom len znovu posilňujem to, načo sa zameriavam. Pevnú vôľu sme nominovali na cenu hodnú neskrývaného obdivu. Kto ju má je úžasný. A vôbec sa tomu nečudujem. Ísť cestou "pevnej vôle" nie je jednoduché. Táto cesta vyžaduje tvrdohlavosť a často sebazapieranie. A prečo ju nepotrebujem? Pretože sa viem R O Z H O D N Ú Ť . Vždy, keď sa pre niečo rozhodnem, naozaj rozhodnem , dostáva sa telo a myseľ do rovnováhy. Čo chce myseľ, to chce telo, čo chce srdce, to chce ego. Vytratí sa potreba byť tvrdohlavou, nemusím sa seba-zapierať, vyparia sa myšlienky, ktoré ma budú nutkať sa vrátiť z cesty "pevnej vôle". Nebude proti čomu bojovať, ani brániť sa, nič si odopierať - na silu. Po tom naozaj sprá...

 Dnes odkaz pre mňa,  ale možno sa v tom niekto  tiež  nájde.  ______________________ Si snom a takým aj ostaneš.  Prečo sa pýtaš vetra? Keď pointa uletela? Prečo sa pýtaš vody? Keď dej odplával? Čo hľadáš v Zemi, keď už sa to dávno rozpadlo? Čo chceš s ohňom? Všetko je preč. Ostal ti len priestor tu a teraz. Nič viac, nič menej. Stoj a počúvaj,  pozeraj a vnímaj.  Len toto tu je dôležité. Ďalej nehľadaj. Uchop príležitosť tu a teraz. Tam niekde ju nenájdeš.  Tam už sa to odplavilo,  rozpadlo, zničilo,  odvialo.  Nahaňaš sa za chymérou. Rozumieš? Už to bolo! Už je to preč.  Len tu a teraz nájdeš odpoveď.  A preto pozeraj...

 Netuším prečo, ale prišli slová do mojej hlavy... Všetko je tu zbytočné riešiť.   Len to, čo sama chceš,  rob. Priznaj si svoju moc - nemohúcnosť  a z toho vychádzaj.  Rob jemne, nenásilne, rob čestne, svedomito, rob to poriadne, s láskou,   v láske.  Rob. Zastav silu svojich myšlienok,   zastav tok ohováraní,   splň si sen a tvor. Buď. Buď, veď si. Tu a teraz navždy.  Sme to MY, čo tvoríme.  MY, celistvosť.  Buď s nami, pre nás a Tvor. Ja som MY.

Drvivá väčšina z nás je nevďačná. A áno, možno si to aj ty, čo teraz čítaš tieto písmenká. 😏 My ľudia, keď máme (užívame si) čohosi (kohosi) dlhší čas, začneme to brať ako samozrejmosť, ako niečo načo máme doslova nárok. A tak sa z nás stáva tvor nevďačník. Ak si myslíme, že stačí na príklad pred spaním (a to som určite u niektorých z nás frekvenciu prehnala  😏) iba vysloviť slová typu: "Ďakujem za dnešný krásny deň." ... tak to robíme úúúúúplne zbytočne 😏. Vďačný znamená, že presne vieme ZAČO a dokážeme ten pocit precítiť!  Že nevieš ako nato? Že nevieš čo máš cítiť? Hm... a je to tak jednoduché... Stačí byť sústredený nato, čo práve zažívame a uvedomovať si, aké je to úžasné, že máme takúto možnosť. Lebo nič sa nedeje iba tak! 😏  Ak sme v skutočnom pocite vďačnosti, máme chuť sa usmievať (aj keď len vnútorne), v priestore hrude nás zalieva hrejivý pocit, často končiaci až dojatím. Tak už rozumieš, aký je rozdiel v automatickom vyslovovaní (verklikovaní) slova ď...

 

  Si uponáhľaná mamina? Celý deň od samého rána si v jednom kole a makáš, robíš, naháňaš sa, riadiš, organizuješ, zariaďuješ... Doslova nemáš čas si ani vydýchnuť? Neustále niečo kontroluješ, len aby bolo všetko v poriadku? Ako sa cítiš? Ako prežívaš okamihy tu a teraz , keď si neustále  v mysli krok pred  činnosťou, ktorú vykonávaš? Uvedomuješ si to? Teší ťa takáto existencia? Na chvíľu sa zamysli. Napadlo ti niekedy, že to už takto nechceš? Nevládzeš a tvoje čosi, v tvojom vnútri doslova žobre o niečo lepšie, výživnejšie, prospešnejšie? Je mi jasné, že veci , ktoré musíš stíhať sú potrebné. Ale v celom tom procese zabúdame na seba a svoju vlastnú radosť zo života. Je to znovu automatické, hektické prežívanie. Súhlasíš, ale jedným dychom odmávneš, že s tým aj tak nevieš čo urobiť? Túžiš po zmene? Malá pomôcka. Skús sa spomaliť. Všetko čo robíš rob o polovicu pomalšie a uvedomuj si každú činnosť, do ktorej sa pustíš. Doslova si spusť vnútorného komentátora, ktorý každý po...

  Často meníš názor? Na menení názorov nevidím nič zlé. Ba dokonca je to potrebné a prospešné. Život nám každú chvíľu prihráva rôzne situácie, ktoré nás nútia reagovať. Vďaka nim, sa učíme o sebe najviac. To, čo ráno pre nás platilo a verili sme, že je to presne tak, na obed to môže nový príbeh úplne prehádzať. Preto, nelipnime na „raňajšej“ pravde. Buďme flexibilní a vyvíjajme sa! Netrvajme na „status quo“. Tým by sme popierali život samotný. Všetko sa vyvíja, všetko podlieha zmenám. Prečo potom nedovolíme, aby sme sa aj my menili? Často sa držíme jedného nemenného postoja a nevnímame, že okolnosti sú už úplne iné. Už len to, že od „rána“ do „obeda“ uplynul čas. Kopec minút a ešte viac sekúnd. A každá jedna z nich nám má šancu priniesť nové uvedomenie. No nie je to tak?

  Je to ťažké.   Túto jednoduchú odpoveď, argument vyslovujeme veľmi často. Jedným dychom súhlasíme s motivačným citátom, inšpiračnými slovami, živými príkladmi správania (po ktorých túžime aj my), ale zaklincujeme príslovečným:   „Áno, súhlasím (páči sa mi to, aj ja by som to tak chcela mať), ale je to ťažké.“ Ak tomu veríme, tak to tak je a vždy pre nás bude. Napadlo vám niekedy spochybniť toto nastavenie? Opýtať sa: „ A prečo? V čom? Naozaj je to ťažké?“ A doraziť sa 😊 : „Prečo tak trvám na tom, aby som to tak mala?“ Ak patríme k ľuďom, ktorí opísaný argument používame často, skúsme si odpovedať na vyššie spomenuté otázky. Ale tak úprimne. Bez masiek a pretvárok. Od srdca si skúsme priznať, čo nás tak urputne drží v tomto nastavení. A hlavne, či si nedovolíme   ťažkosť odbúrať skutočne kvôli sebe, alebo nás vo väzení obmedzení držia zažité názory spoločnosti,   či roky žité vlastné predstavy o...

                                                                        Audio nahrávka Si všetko, čo si dovolíš byť. Prežívaš pocity, ktorým umožníš existovať. Nebojuj s nimi.  Príjemné, nepríjemné... dovoľ im existovať. Len ich precíť a sleduj ako odchádzajú do stratena. Je to cesta... ideš, zaregistruješ, navnímaš, precítiš a pokračuješ ďalej. V ústrety novým.  Nebojuješ. 💛 Kratučká meditácia ťa môže oslobodiť od ťažoby dňa. Pomôže ti vytvoriť miesto, kde sa nacítiš na seba samého. Skús zavrieť oči, niekoľkokrát sa zhlboka do brucha nadýchni a nechaj sa viesť.  Pár minút slobody.  A kedykoľvek sa do nich môžeš vrátiť. To si ty. 💛💛💛💛💛💛 My nie sme naše rodiny, priatelia, učitelia, koučovia... S čím sa stotožňuješ? S kým?...

  Želanie do ďalších dní... Zo srdca nám prajem, aby sme každý jeden deň mali na jeho sklonku dôvod s úsmevom na tvári, pokojom na duši a s láskou v srdci skonštatovať: „ Tento deň stál zato!“. Nech nám naša múdrosť dovolí odhaliť to „zato“ vo všetkom, čo nás postretne. Nech vieme, že aj to navonok zlé aj dobré, je iba dočasné. Sú to iba nevyhnutné mozaiky do celkovej skladačky nášho bytia na Zemi. Sú súčasťou. Neoddeliteľnou súčasťou skúseností. Pomáhajú ukotvovať múdrosť v nás. Nech už konečne pochopíme, že všetko si tvoríme sami. Nech už konečne pripustíme, že celok tvoria maličkosti. Nech im už konečne začneme venovať pozornosť. Nech pochopíme, že jediným zmyslom v každodennom živote,   je   venovať sa vedome presne tomu, čo robíme v danom okamihu. Tisíc maličkostí vykonaných s pokojom, radosťou, vyskladá jednu veľkú realitu, v ktorej zažijeme bezdôvodný úsmev na tvári, teplo na srdiečku a pokojnú myseľ....

  Och, tá láska ...  Toto slovo sa skloňuje neustále vo všetkých jeho významoch.  Zamieňame si ho, nahrádzame, snažíme sa používať a často sa tvárime, že vieme o čo ide. Naozaj? Vieme?  Ak nás niekto bude mať rád, ak sa ku mne niekto bude správať pekne, slušne, zdvorilo, ak ten druhý bude pekný, ak mi bude (ten druhý) robiť príjemné veci, ak ma nebude rozčuľovať, ak bude vedieť, čo JA potrebujem k tomu aby som bola šťastná.... ak... potom ho aj ja budem mať rada. Jedna podmienka za druhou, jedna prekážka nahrádza druhú a my sa obmedzujeme, dokonca si zakazujeme cítiť lásku, dobré pocity, pokoj. Je nám to asi všetkým povedomé.  Keď hľadáme lásku mimo seba, tak s tým môžeme rovno prestať.  Iba to, čo máme vo svojich bublinách, dokážeme rozpoznať v tých druhých.  Naplňme naše súkromné čase doplna. Len vtedy ich dokážeme rozliať a ponúknuť von.  Postavme už konečne samých seba na prvé miesto! Sebeckosť? Kdeže!  Zo srdca nám všetkým prajem, aby sm...