Odkaz Sovy

https://soundcloud.com/hedviga-placintarova/preco-musim-vediet-koniec?utm_source=clipboard&utm_medium=text&utm_campaign=social_sharing zvuková nahrávka   Prečo vždy čítam najprv koniec knihy? Prečo si najprv pozriem záver seriálu? Neraz som si kládla tieto otázky. Tomuto „neduhu“ sa „venujem“ vlastne celý život. Odkedy si pamätám, vždy som si pred kúpou knihy prečítala záverečné slová (v duchu ... a žili šťastne až kým neumreli...vyznanie lásky a pod.). Samozrejme v mojej knižnici by   ste tým pádom nenašli žiadne tragédie. Dokonca ani životopisné knihy, lebo predsa tie končia smrťou.   Všetko som chcela, aby končilo dobre a šťastne.   Akýkoľvek krutý osud sa mohol odvíjať v priebehu celého príbehu, vždy som tam však chcela mať dobrý koniec. Preto som nikdy neodolala a ten koniec som si zistila. Až teraz, po rokoch sa zamýšľam, čo mi túto moju „úchylku“ spôsobovalo a vlastne ešte stále spôsobuje. V prvom rade si priznávam, že som, tak ako my všetci, delila veci na dobré a

https://soundcloud.com/hedviga-placintarova/strach-z-vojny-m4a?utm_source=clipboard&utm_medium=text&utm_campaign=social_sharing   zvuková nahrávka  A takto sa to deje celé stáročia. Plynulo vymieňame jeden strach za druhý a žijeme v tomto kolotoči nevedome. Od včerajšieho dňa, akoby celosvetová pandémia  (aspoň na našich obrazovkách) zrazu stratila   silu a opodstatnenie a nahradila ju ďalšia vlna strachu. Nemáme čas si ani vydýchnuť, nabrať dych a už sme vťahovaní do ďalšieho žitia v obavách. Živo si spomínam na rozprávanie mojich starých rodičov, ktorí si odžili ako deti prvú svetovú vojnu a ak dospelí druhú. Stará mama dokázala hodiny pútavo rozprávať o ich živote v tom čase. Najviac si to „užili“, keď dedinou prechádzali vojská. Najprv nemecké a potom ruské. Už vtedy som dostala informácie, ktoré sa dosť výrazne líšili od učení, ktoré sme nasávali v škole. Ale nie o tom som teraz chcela písať, hoci aj toto je dosť dôležité. To, že históriu píšu víťazi o mnohom napovedá. P

 

https://soundcloud.com/hedviga-placintarova/a-o-keb-m4a?utm_source=clipboard&utm_medium=text&utm_campaign=social_sharing zvuková nahrávka A čo keby sme sa každé ráno zobudili v dobrej nálade, usmievaví, plní nadšenia a vzrušenia, čo nám nasledujúce hodiny prinesú? A čo keby sa nám to nepodarilo a my   by sme aj napriek tomu, dokázali v priebehu niekoľkých minút prenastaviť svoje naladenie na radosť? A čo keby nám hnev druhého človeka alebo jeho útoky na našu osobu vôbec nič nerobili? A čo keby sme sa nedokázali hnevať na svojich rodičov, deti, priateľov, kolegov? A čo keby sme za každým vysloveným hanlivým, urážlivým slovom počuli - videli príbeh toho druhého a dôvod, prečo sa nevie   chovať inak? A čo keby neposlušnosť našich potomkov v nás vyvolával úsmev na tvári a my sme si uvedomili, akí sme šťastní že ich máme a že ich nesmierne milujeme? A čo keby „ťažkopádnosť“ a „iné“ názory našich rodičov nás nepopudzovali, ale znovu vyvolali láskyplný úsmev na tvári a m

https://soundcloud.com/hedviga-placintarova/priznanie-m4a?utm_source=clipboard&utm_medium=text&utm_campaign=social_sharing   zvuková nahrávka: „Tak ako žiješ? Rozprávaj!“ Prešlo takmer rok, čo sa dve bývalé kolegyne videli. Aj dnešné stretnutie sa zbehlo úplne náhodou. Janka, mladšia z nich, dnes mala práve cestu cez ich dedinu. Poslúchla svoj   vnútorný hlas, ktorý ju upozornil na domček pri ceste, kde bývala Magda. V bráničke sa veselo zvítali a napokon sa usadili v záhradke, kde domáca pani, priniesla koláčiky a kávu. „Bože ako dávno sme sa nevideli!“ Janka mala úsmev od ucha k uchu. Celým telom bola obrátená k Magde. Oči sa prirodzene usmievali a tvár žiarila radosťou. „Už som párkrát tadeto prechádzala, ale vždy sa kamsi ponáhľam alebo som v aute s rodinou a tak vtedy mi ani nenapadne, žeby som tu zastala.“ „To je úplne v poriadku. Toto nie je prvé zamestnanie, ktoré som opustila. A vždy, ako som zavrela dvere u bývalého zamestnávateľa, v tom okamžiku sa uzavreli aj vz

  https://soundcloud.com/hedviga-placintarova/rozchody-m4a?utm_source=clipboard&utm_medium=text&utm_campaign=social_sharing zvuková nahrávka Sedel pred domom, poťahoval z cigarety. Mal pocit, že mu roztrhne hlavu od myšlienok, ktoré mu neprestávali jedna za druhou plynúť a on sa im nedokázal brániť. Stál pred veľkým rozhodnutím. Keď si uvedomil na čo sa chystá, okamžite mu zovrelo žalúdok. Nevedomky sa predklonil a ruku položil na brucho. Pred vnútorným zrakom mu defilovali tváre všetkých členov jeho rodiny. A všetci mali jedno spoločné. Odsúdenie, nepochopenie, pohoršenie. Výrazy, ktoré nechcel zažiť. Nedokázal nájsť riešenie, aby sa ich opovrhnutiu vyhol. Na druhej strane si uvedomoval, že sa mu blížia päťdesiate narodeniny a jeho život sa prehupol do jeho kratšej časti. Cítil sa unavený. Zahasil cigaretu. Postavil sa z lavičky. Nezamieril do domu, ale vybral sa pomalými krokmi chodníkom na koniec záhrady. „Čo mám robiť? Ako ich všetkých nestratiť?“ Premýšľal. Pohľadom zabl

  Na Zemi nás žije niekoľko miliárd. Každý jeden človek je samostatný vnútorný svet. Všetci máme svoje príbehy, sny, túžby, rovnako aj vlastnú predstavu o veciach, ktoré nás obklopujú.   Všetci máme tú SVOJU pravdu. Svojský postoj k situáciám. Aby sme dokázali spolu vychádzať, žiť v pokoji, nebojovali, je potrebné si tento fakt uvedomiť. Stačí veľmi málo. So záujmom si vypočuť príbeh toho druhého a precítiť, čo ten druhý dokázal prežiť. A je jedno, či je to podľa nás „malichernosť“ a pre nás by to nič neznamenalo, len ďalší   bežný deň. Pre tohto človeka je to vzácna skúsenosť, ktorá mu pomohla niečo pochopiť   alebo nad sebou zvíťaziť, niečo pustiť, niečo získať. Preto hľaďme na ľudí so záujmom a buďme nadšení ich úspechmi. Úprimne sa tešme. V čase neúspechov, im zo srdca želajme skorý návrat na schodnú cestu. Počúvajme ich slová s pochopením. Nehodnoťme, nenálepkujme, neškatuľkujme.  Nemáme na to žiadne právo! Na Zemi nás žije niekoľko miliárd. A presne toľko isto je pohľad

  https://soundcloud.com/hedviga-placintarova/buchnu-sa-do-hrude-m4a?si=780e78ab61044d05bdeb3b45e9b58ff2&utm_source=clipboard&utm_medium=text&utm_campaign=social_sharing zvuková nahrávka Veštica si práve zalievala ranný čaj. Pomalými pohybmi vykonávala jednotlivé úkony. Neodmysliteľný jemný úsmev  zjemňoval stareckú, dobrácku tvár. Pohladila svoju spoločníčku po hlave a sadla k stolu. Biela mačička s výraznými čiernymi bodmi na tele sa jej uhniezdila na kolenách. Stočila sa do klbka, vložila hlavu na labky a privrela oči. Ruka jej ľudskej priateľky ju začala jemne hladiť. Odvďačila sa pradením a sama pomaly zaspala. Rannú pohodu vyrušilo zvonenie telefónu. Najprv pozrela na hodiny. Bolo presne osem. V tomto čase jej nezvykol volať nikto. Prekvapene a zároveň zvedavo prijala hovor. „Prepáčte. Nerada vyrušujem. Bola som u vás nedávno. Ja som tá kvetinárka...“ Veštica si ju okamžite vybavila. Dokázala si ju živo predstaviť pred sebou. Cez hlas znejúci v slúchadle mala úp

  https://soundcloud.com/hedviga-placintarova/laska-k-sebe-m4a?si=057c636866d0426f9015c48a10e5b810&utm_source=clipboard&utm_medium=text&utm_campaign=social_sharing zvuková nahrávka Sťažka dopadla do kresla, odfúkla. Kabelku položila vedľa seba a vyťahovala cigarety. „Uf, prepáč, že chvíľu meškám. Nestííííham...“ Zdena sa ospravedlňujúco usmiala a už si aj pripaľovala prvú cigaretu. Jarka sa na ňu s pochopením pozerala. Bola to úplne bežná prax. Ešte ani na jedno stretnutie neprišla presne a už vôbec nie elegantne, v pohode a pokoji. Vždy niečo nestíhala, vždy niečo riešila. Jej telo vibrovalo neustálou aktivitou. Objednali si kávu a džbán ochutenej vody. „No dnes bol deň blbec. Od rána ako som vyšla na predajňu, som sa do šatne dostala až tesne pred odchodom z práce.“ Zhodnotila pracovnú zmenu. Jarka mala pocit, že nikdy od nej nepočula ani inú verziu. Vždy bola v jednom kole. „Ty fakt na seba nedbáš. Predpokladám, že si na obedňajšej prestávke ani nebola.“ „T

https://soundcloud.com/hedviga-placintarova/zalubenost-laska-m4a?si=9545f74f54bf4e3abe626aedd9d0e82e&utm_source=clipboard&utm_medium=text&utm_campaign=social_sharing   zvuková nahrávka Zaľúbenosť si nevieme vynútiť. Ona buď je, alebo nie je. Môžeme ju hrať, môžeme sa časom k jej oklieštenej verzii dopracovať. V určitých „zúfalých“ fázach zoznamovania, sa môžeme spoliehať na čas, ktorý by nám mohol pomôcť tieto pocity prebudiť. (Aj toto sa stáva.) Zaľúbenosť k druhému sa objaví mimo nášho snaženia. Je požehnaním, ak v tom druhom sa v rovnakom čase zrodí odozva. (Je však mnoho prípadov, kedy je to len jednostranné, alebo jednoducho nesprávne načasované.) Zaľúbenosť nie je možné kontrolovať a ani ovládať. (Možno iba vedome potláčať alebo tvrdohlavo si ju nepriznať.)    Tento cit sa v nás preženie ako hurikán. Spaľuje každučkú čiastočku nášho tela a živočíšne túžime byť v blízkosti   osoby, ktorá tento stav spôsobila. Zaľúbenosť má však svoje časové ohraničenie. Na zači

  https://soundcloud.com/hedviga-placintarova/ako-m-em-by-t-jedin-m4a?si=f740499d11544e9a87c8032255a53e74&utm_source=clipboard&utm_medium=text&utm_campaign=social_sharing zvuková nahrávka Z nepokojného spánku ju prebralo zvonenie budíka na mobile. Pootvorila oko. Tma. Nechcelo sa jej vyliezť z teplej postele, ale nič iné jej neostávalo. Práca sa neurobí sama. Rozospato sa presunula do kúpeľne. „Akú budem mať dnes tržbu? Keď to takto pôjde ďalej, nebudem mať ani na nájom.“ Nepríjemné pocity sa v nej ešte viac uhniezdili. Kvetinárkou bola už takmer dvadsať rokov, ale také zlé obdobie, aké zažívala posledné dva roky nemala. Nie len ona, ale vlastne všetci kvetinári. Stretávala sa s inými vo veľkosklade a všetci nariekali, ako sa im ťažko žije. Z každej strany počúvala, ako klesajú tržby, koľko málo ľudí sa objavuje v obchodoch. Pred rokom už začala vyhľadávať pomoc veštíc, aby sa dozvedela aspoň nejakú dobrú správu a neupadala tak na duchu. Všetky do jedného jej radili vyd