Odkaz Sovy

       Zdôrazňovanie bytia TU a TERAZ, možno mnohým z nás veľa nehovorí. Vypočujeme si toto tvrdenie, na pár sekúnd tomu aj porozumieme, ale väčšinou odmávneme a viac sa tým nezaoberáme. Nemá to vyznieť ako výčitka, to v žiadnom prípade. Je úplne jedno čo robíte a ako to robíte a hlavne, keď to tak chcete mať a cítite, že je to ok, tak nič na sebe nemeňte a žite to, čo sa vám páči. Neexistuje recept na TEN najsprávnejší a najvhodnejší život, lebo všetci máme slobodnú vôľu a možnosť ju uplatiť ako sami chceme. Máme vlastné túžby, očakávania, sny.       A napriek tomu sme si veľmi podobní, všetci túžime byť šťastní. Niekomu sa to darí viac, niekomu menej, niekto to ani neskúsil,  niekto si myslí , že sa to nedá, niekto uveril, že si to nezaslúži....a niekto sa ani nad tým nezamyslel 😃.     Ak patríme k tým, ktorí sa už nad tým zamysleli a aj máme odvahu a chuť s tým niečo robiť (je trošku potrebná aj trpezlivosť a vytrvalosť 😉), tak existuje nenáročná metóda. Zameriavať sa na to, čo a

https://soundcloud.com/hedviga-placintarova/komunikacia-v-pravde-m4a?si=2ab39fa035a74782a6af185457f14875     nahratá verzia      Skúsme si spomenúť, nemusíme ísť ďaleko, len tak pár dní dozadu, koľko-krát sme v rozhovore s niekým mali chuť povedať pravý opak, ako to čo vychádzalo z našich úst? V okamihu, keď z úst vypúšťame niečo iné, ako to, čo cítime, nevravíme pravdu (tú našu) a začíname veci komplikovať. Už len to, že si musíme pamätať, čo sme povedali, ako sme reagovali a ako sme sa dali počuť, že myslíme. (Vytvorili sme pre naše okolie predstavu, akí sme - hoci vnútorne je to presne naopak). Rozumiem, že v rámci kľudu a dobrej atmosféry, je "vhodné" občas kontrolovať svoje slová a nebyť až tak pravdivý.  ALE ! používať túto taktiku s ľuďmi, ktorí sú nám najbližší je podľa mňa len odložená nálož, ktorá má tendenciu vybuchnúť v nepravý okamih. Ako sa môžeme cítiť uvoľnene, keď nedokážeme otvorene povedať ako to naozaj cítime? Prečo neveríme tomu druhému, že ná

      To že žijeme v dualite, všetci vieme.  Delenie na dobré a zlé, negatívne a pozitívne, v nás ľuďoch vypestovalo zvyk, všetko negatívne a zlé zo života odháňať, preklínať, zatracovať.      Či už sú to "zlí" ľudia, alebo "zlé" situácie, či príbehy, "zlé" myšlienky.      S rozrastajúcou sa snahou ľudí byť lepšími, vedomejšími, vyššie vibrujúcimi sa akosi prirodzene začalo všetko negatívne potláčať, nepriznávať sa k tomu. Všetko čo dostalo nálepku "zlé", "negatívne" je automaticky odsudzované, vynášame nad tým súdy .... " ja by som toto nemohol", "ja by som to nikdy tak neurobil", "ako môže niečo také človek povedať (urobiť)?", "mne by to svedomie nedovolilo".....      Ak my sami urobíme niečo "zlé" , potom sa hanbíme, snažíme sa to "ututlať", nepriznáme to (zatĺkame). Ak máme negatívne myšlienky, tak ich nasilu utláčame do úzadia a tvárime sa, že neexistujú. Ak zažívame neprí

https://soundcloud.com/hedviga-placintarova/odpustim-ale-nezabudnem-m4a?si=7ac1476aeda546608f247aea05c9ecd8&utm_source=clipboard&utm_medium=text&utm_campaign=social_sharing zvuková  nahrávka  Odpustím, ale nikdy ti to nezabudnem.        Použili ste už túto otázku?        Neviem prečo, ale ja keď ju počujem, vždy zosmutniem.         K mojim ušiam dôjde veta pretransformovaná  na : Nikdy ti neodpustím, vždy si budem pamätať čo si mi urobil.        Už len samotná veta je postavená do odporu. Odporovacou spojkou  ALE, úplne popierame prvú časť.         Príde mi máličko nezmyselné, niekomu odpúšťať, keď nie sme ochotní na to zabudnúť. Táto veľmi často používaná veta sa tak udomácnila v mysliach ľudí, že si ani neuvedomujeme, že jej omieľaním, sme sa naprogramovali, aby sme to odpustenie napokon neurobili . Slovami to povieme, ale vnútri nás emocionálna záťaž ostáva.        Odpustenie (ja to mám tak) znamená, že som daný konflikt prijala, osobu, ktorá mi spôsobia nepr

              Keď som mala niečo okolo štyridsať, rada som chodila po inšpirácie ku kartárkam, vešticiam, jasnovidcom. Nikdy nezabudnem na jedno stretnutie. Pani bola odo mňa mladšia a stretnutie sme mali dohodnuté u nej doma. Moja "úchylka" je, všade chodiť aspoň o pol hodinu skôr ako je dohodnutý termín. Rovnako tomu bolo aj vtedy. Prechádzala som sa pred vchodom hore a dole, ale tá polhodina sa veľmi "nemíňala" 😂. Pätnásť minút pred termínom som si dovolila zazvoniť s tým, že len oznámim, že som prišla aby vedela o mojej prítomnosti.  Ani som nestačila dopovedať kto som, a pani veštica spustila "originálny" krik, že či si myslím, že termíny sa dávajú len tak, že ona má byť 24 hodín k dispozícii a podobne. Bola som v takom šoku, že mi ani nenapadlo otočiť sa na opätku a odísť😃. Počas kriku otvorila vstupnú bráničku a ja s malou dušičkou som prešla na druhé poschodie, kde už boli dvere do bytu pootvorené. Zo sily hlasu znejúceho cez reproduktor som nado

                  Úsmev !!! Najjednoduchšia forma terapie ako pre nás, tak aj pre naše okolie. Nič nás to nestojí, nikam nemusíme chodiť, nič ťažkého nemusíme urobiť.        Úsmev skrášľuje tvár, rozžiari oči, presvetlí auru, navýši vibrácie. Človek s úsmevom sa stáva príťažlivý.         A predsa sa mnohí o to ani nepokúsime. Radšej sme celý deň zamračení, uhundraní, nervózni. Tvrdohlavo odmietame čo len pohnúť kútikmi úst do úsmevu, pretože NIE! Teraz máme svoje problémy, nič nám nevychádza, tu nás bolí, tu nás pichá, ten nás naštval, ten je odporný, ten nás urazil, ten ohovoril, ten podrazil. No a majme potom chuť sa usmievať !!!       A kedy potom?! Keď má úsmev pôsobiť liečivo, tak práve VTEDY je ten čas! Náš mozog nerozlišuje, či sme v dobrej, alebo zlej nálade. Akonáhle zaznamená na našej tvári úsmev, okamžite vysiela hormóny šťastia a za pár sekúnd sa začíname cítiť príjemnejšie. Že je to neúprimné, falošné, alebo hrané? No a čo! Nie je pre nás lepšie sa cítiť veselo?        Pre

           Čo znamená počuť, počúvať?      Počuť môžeme zvuky okolo seba, slová druhých ľudí, vlastné "vnútro", vlastné telo, nevypovedané volania.      Súčasný svet je plný zvukov a hluku, ktoré na nás "útočia" všade.      Od samého rána, keď sa zobudíme,  vhupneme do typickej rodinnej vravy, kedy si odovzdávame posledné inštrukcie pred odchodom do práce, do školy. Na ulici nás obklopia zvuky motorov, trúbenie, pískanie bŕzd, štekot psov.  Ak cestujeme autobusmi, neustále okolo seba počujeme či už zvuk motora alebo rozhovory cestujúcich. V práci, v škole je vždy niekto okolo nás. Poniektorí si dáme slúchadlá na uši a v snahe izolovať sa od okolitých zvukov, počúvame hudbu. Sme tak zvyknutí na hluk, že už ho pomaly ani nevnímame. Keď sa dostaneme do prostredia, kde zrazu toto všetko nie je, veľa z nás cíti priam fyzickú bolesť v hlave. Hovoríme, že to ticho "útočí" na naše bubienky. Mozog naučený neustále spracovávať zvuky z okolia,  odrazu nemá "čo r

       Anjel lásky sa rozhodol prísť na zem a žiť medzi ľuďmi, aby šíril lásku medzi ľudí, ktorí na lásku prestali veriť. Narodil sa do rodiny ako dievčatko a pôrodom zabudlo, kým vlastne je.        Rodina mala svoje bežné denné problémy a tak na lásku im neostávalo času. Dievčatko sa naučilo praktické veci potrebné k prežitiu, bolo usilovné, snaživé, vždy bola dobrou žiačkou, neskôr študentkou, zamestnankyňou, partnerkou a napokon aj matkou. Nebolo ju veľmi za čo "negatívne" hodnotiť, pretože vedela, čo od nej ľudia očakávajú a tak sa prispôsobovala vonkajším potrebám. Život sa míňal svojim nezáživným stereotypom a dievčatko, teraz už žena, často cítila, že jej niečo chýba. Logicky tomu nerozumela, pretože mala všetko čo potrebovala a nedopriala si len to, čo nechcela. Stále to však nebolo ono. "Náhoda" ju raz priviedla do kníhkupectva a tam sa jej do rúk dostala kniha o anjeloch a ich pomoci ľuďom. V tom čase, to ešte nebolo tak bežné čítanie, ako je tomu v posled