Odkaz Sovy

       Nedávno som položila priateľke otázku, čo si predstavuje pod slovami -  byť vo svojej sile? Bolo zaujímavé sledovať, ako nedokáže dať do slov vlastnú predstavu. Po chvíľke začala niečo hovoriť, ale obe sme sa zasmiali, že to aj tak nevie presne pomenovať, opísať.         Na ceste "duchovna" sa všetci občas stretneme s výrazom, ktorý na nás pôsobí veľkolepo a my sa zasnene presúvame niekam mimo našej reality a predstavujeme si rôzne mysteriózne veci a zároveň si doplníme, že si budeme musieť riadne "máknuť", aby sme to dosiahli. (Väčšinu toho po čom túžime, si dovolíme mať až vtedy, keď sa k tomu veľmi pracne dopracujeme, aby sme mali pocit, že si to zaslúžime. Samozrejme, musíme pre to, čo chceme niečo urobiť, ale nie vždy to musí byť "šialená makačka",  pretože keď sme na tej správnej ceste a táto cesta nás baví, vtedy sa veci dejú ľahšie a plynulejšie, nemusíme zdolávať  "neprekonateľné" prekážky.)      Čo to teda znamená byť

       Všade okolo hustá tma, utekala lesom, vyhýbala sa konárom a kríkom. Rukami sa snažila zabrániť bolestivým šľahancom po tvári. Dlhá sukňa jej bránila využívať obe ruky. Ledva lapala po dychu. Za sebou počula štekať psov a krik mužov, ktorí sa ju snažili chytiť. Netušila kam beží, len silný pud sebazáchrany ju hnal do neznámeho prostredia. Zacítila lístie pod nohami, bol to okamih, keď si uvedomila, že pôda nie je pevná a v ďalšom okamihu už sa kotúľala strmým útesom. Na krátky okamih stratila vedomie a keď konečne zastala, nemala odvahu sa pohnúť. Snažila sa tlmiť hlasný dych a započúvala sa, či ešte počuje zvuky prenasledovateľov. Hlasy prichádzali z miesta vysoko nad ňou. Aj psie vrčanie a brechot jej pripadali vzdialené. Pomaly privrela oči.  Znovu videla udalosti posledných dvoch dní. Do ich dediny nabehla horda mužov a vraždili hlava nehlava všetkých, ktorých sa im podarilo chytiť. Mladé dievčatá so sebou odvliekli, natlačili do špinavého voza. V nepohodlnej polo

      Všetci máme nejaké zlozvyky, návyky, závislosti.  V rôznych životných obdobiach sa im venujeme viac, inokedy menej. Úplne najmenej sa nimi zaoberáme v mladom veku, keď nám život plynie viac menej plynulo a až tak veľa ťažkostí s nimi nezaznamenávame.        V určitom veku sa dozvieme aj o vlastnej schopnosti tvoriť. LENŽE, kazí nám to nevedomé programovanie. Vedome začneme pracovať na odstraňovaní starých, už nepotrebných programoch.  Práve na tých, ktoré sú najviac vypuklé a najviac nám bránia žiť ľahko, bez stresu. Za všetkými programami sa skrývajú strachy a obavy.        Napríklad od detstva sme boli zvyknutí, že nám rodičia všetko odobrili, schválili, kým sme sa do niečoho pustili. A tak v nás ostal program, že vždy nám musí ten posledný súhlas niekto dať a vtedy sa do toho pustíme (strach samostatne rozhodovať, strach prebrať zodpovednosť). Alebo sme vyrastali spolu s viacerými súrodencami a práve my sme boli tí, ktorého porovnávali a hodnotili s inými a nikdy

       Opatrne niesla podnos s polievkou do synovej izby. Príjemná vôňa ju uistila, že bude s ňou spokojný. Našla ho ako vždy ležiaceho na posteli, hlava opretá o vyvýšený vankúš a sledoval niečo v mobile. ... Poď daj si tvoju obľúbenú polievku.... - Usmievala sa a položila podnos na písací stôl.  ... Hm... -  Zahundral popod nos, ale oči neodlepil od mobilu.  ... Poď. Keď vychladne, už nebude taká dobrá. - Jemne ho chytila za plece. Po jej dotyku sa okamžite podráždene odtiahol  ...  Ježíííš... teraz som to pokazil.... - Nervózne položil mobil veľa seba.   ... Toto mi robíš stále! Čo by sa stalo, keby som začal jest o minútu neskôr? - Pretočil oči dohora a prudko sa posadil. Prešiel ku stolu, sadol na stoličku a siahol po lyžici. Rýchlo načrel do polievky a rovno nasmeroval lyžicu k perám. Z polievky sa parilo a matka nestačila upozorniť, že je to horúce, keď už podráždene hodil lyžicu na stôl. ... To mi robíš naschvál ! Vieš, že nenávidím horúcu polievku! Mohol som kľudn

     Spokojne zavrela knihu, nechala ruku položenú na obale, akoby sa ešte nechcela rozlúčiť s poslednými slovami príbehu. Privrela oči, oprela hlavu o opierku kresla a nechala doznievať pocity. Hlavná hrdinka v románe prešla vo svojom živote rôznymi  skúškami bežnej ženy až kým ju osud nepriviedol do situácie, kedy prišla o všetko. Stála pred rozhodnutím opustiť život, vzdať sa ho. V zlomovom okamihu sa jej zjavila bytosť, ktorá ju vyzvala, aby to tak ľahko nevzdávala. Vysvetlila jej kým v skutočnosti je, aké schopnosti má a ako ich dokáže využiť. Život sa jej postupne začal meniť. Príbeh skončil tým , že napokon hrdinka začala učiť ľudí okolo seba, ako žiť. Román bol poprepletaný rôznymi mysterióznymi obrazmi, podobenstvami.       Aj teraz samu seba videla ako tú hrdinku. Vedela, že je to len román, výmysel autora, rozprávka. Ale niečo ju vo vnútri hladilo, tešilo a intenzívne vyvolávalo túžbu prežiť niečo podobné. "Bolo by to úžasné, keby sa aj mne niekto taký objav

Vek 4:            Triasla sa po celom tele, mama rýchlo naťahovala na ňu kabát, obúvala topánky. Ťahala ju za sebou dolu po schodisku.  ... Poď moja, ponáhľajme sa .... Povzbudzovala ju priškrteným hlasom. ....Chcem ísť spinkať ... ledva prepletala na svojich štvorročných nožičkách. V tomto čase bola stále v postieľke, nerozumela, prečo v takej tme musia s mamou ísť niekam a prečo idú len ony dve.  ... Vydrž... zachvíľu... Mama ju ťahala ešte viac. Vybehli pred vchod. Nepríjemné jesenné počasie im preniklo aj cez vrstvu oblečenia.   ...Poď, trochu sa povozíme .... Usádzala ju na zadné sedadlo, zababušila do deky, pripútala. Netrvalo dlho a malá po niekoľkých minútach zaspala, ukolísaná  pradením motora. Vek 6:       Zobudila sa na krik a zvuk podobný  tlieskaniu. Okamžite jej srdiečko bilo ako zvon. Nastražila uši. Veľmi rýchlo pochopila, že otec je znovu s mamou nespokojný.  ... Načo ťa tu držím v tomto dome? Si mi nanič! Nič poriadne nevieš urobiť! .... Posledné slová spr

    https://soundcloud.com/hedviga-placintarova/nevera-pribeh-m4a?si=e2c40cd6e1364503810ece468d3b901f&utm_source=clipboard&utm_medium=text&utm_campaign=social_sharing zvuková nahrávka   Od malička ju rodičia rozmaznávali a nič iné  okolo seba nepočula, len aká je krásna, rozkošná, roztomilá. Rodičia jej dožičili všetko, načo si zmyslela. Krásne šaty, doplnky, drahé úpravy vlasov, nechtov. Bola si vedomá svojej fyzickej krásy a pohľad na ňu potešil nejedno oko. O priateľov nikdy nemala núdzu, lepili sa na ňu a radi boli videní v jej spoločnosti. Na strednej škole, kto bol v kruhu jej priateľov sa počítal za niečo "dôležitejšie", ako tí ostatní, čo to šťastie nemali. Na osemnáste narodeniny dostala luxusné auto a tým jej popularita ešte viac narástla.        O obdivovateľov rovnako nemala núdzu. V poslednom - maturitnom ročníku si konečne vybrala spolužiaka z vedľajšej triedy. Vysoký, tmavovlasý basketbalista. Tento, však nikdy o ňu verejne záujem nepre

      Buchnutie vchodových dverí. "Už je doma". Automaticky vstala z kresla a presunula sa do kuchyne. Počula ho vojsť do izby, neskôr pôjde do kúpeľne a napokon zavíta do kuchyne kvôli jedlu. Roky zaužívaná prax ich domácnosti.       ... Ahoj... práve sa otáčala s tanierom a mierila ku stolu, keď ju pozdravil a sadol za stôl. Rozložil novinky, ktoré si cestou kúpil a začal čítať. Nechala ho tak a vrátila do obývačky dopozerať seriál. "Som zvedavá, či znovu nechá tanier s príborom na stole..." Už len pri tejto myšlienke jej stúpol tlak. "Nechápem, ako ho mohla matka takto vychovať a všetko robiť za nich. A ten jeho kurací mozog! Ani sa len nedovtípi, keď trieskam s tým riadom ..." Už ani nevedela, čo sa deje v seriály, už si išla to svoje, v tom svojom vlastnom svete. Nekonečné diely "nedokonalého" správania jej partnera. Po večeri sa vyvalí na gauč, oprie si ovládač o pupok a kým nepôjde spať bude hľadať čo ho zaujíma. "Neviem

       Priatelia ich pozvali na návštevu ich nového domu. Sadli do auta a vybrali do dediny vzdialenej od tej ich sedemdesiat kilometrov. Po príjemne strávených troch hodinách sa vrátili domov. Na druhý deň bola sobota. Deň nákupov . Ráno sa vychystali, nabrali tašky. Manžel si sadol na miesto spolujazdca a manželka naučenými pohybmi automatický strčila kľúč do zapaľovania, vyradila rýchlostnú páku a chcela stlačiť spojkový pedál. A pedál nikde.  Nechápavo nohou hľadala, ale vždy ju to od brzdového pedála vrátilo späť. Neveriaco, posunula sedadlo čo najďalej dozadu. ... Hm... my nemáme spojku? .... komentovala, keď zohýnala hlavu. ... A kam by odišla? ... Manžel sa zamračil a nerozumel o čom jeho polovička točí. ... No nemáme.... Naznačila rukou, nech sa pozrie aj on. Vytočil oči do hora. Nechcelo sa mu, ale napokon sa naklonil. Manželka medzitým chcela zaradiť rýchlostnú páku do jednotky, ale už neostala na zvolenej pozícii. Vytiahla ručnú brzdu a vystúpila.  ... Mňa z to

      Deti už zaspali a manžel si prezeral svoje obľúbené stránky na nete. Ona práve dorobila všetko, čo súviselo s domácnosťou a plánom, čo všetko má dnes urobiť. Bola na materskej dovolenke už piaty rok. Mladší syn sa narodil, keď ten starší mal takmer tri roky a tak ani neskončila prvú materskú a už sa dostala na druhú. Plán bol iný. Chcela sa už vrátiť do práce, lebo jej chýbali dospelí ľudia, ale keď znovu otehotnela, v konečnom dôsledku aj bola rada, že si to "odkrúti" naraz. Našťastie mala v blízkosti pár mamičiek, s ktorými mohli spoločne "kočíkovať" deti a zároveň sa jedna druhej zdôverovať a radiť si.LP      Pohodlne sa usadila do kresla, vzala mobil a prebehla novinky na Facebooku. Milovala čítať motivačné myšlienky, príbehy žien, hudobné videá a zároveň komentáre ľudí. Mala láskavú, citlivú povahu, ľuďom priala len to dobré, preto jej komentáre boli viacmenej orientované zmierlivo, pozitívne a nie raz sa zastala človeka, pri ktorom cítila, že

      O myšlienkach sa toho popísalo už dosť, ale stále registrujem okolo seba ľudí, ktorí si neuvedomujú dôležitosť kontroly vlastných myšlienok.       Odkiaľ k nám myšlienky prichádzajú?       Jednak sú to naše myšlienky a jednak myšlienky, ktoré nie sú naše.       Ako to myslím?       Predstavte si obrovský mrak, ktorý prekrýva celú našu zem a tento mrak v sebe ukrýva miliardy myšlienok, ktoré sú v ňom zachytávané každú sekundu. Sú to myšlienky, ktoré produkujú ľudia a oni sa nestratia, ale ako energetické zápisy sa ukladajú do tohoto mraku. Každá myšlienka má svoju špecifickú vibráciu. A my rovnako, v každom okamihu nášho dňa vibrujeme na určitej frekvencii (tá sa mení podľa našej momentálnej nálady a nastavenia). Rovnaké priťahuje rovnaké.       Keď sme smutní, unavení, nesústredení, rozladení, vtedy sa naše vibrácie znižujú a tak si pritiahneme myšlienky s rovnakou frekvenciou. Odrazu nás bombarduje jedna nepríjemná myšlienka za druhou a keď si neuvedomíme, že je to l

       Vyrastala ako najstaršia dcéra v rodine s tromi súrodencami. Dvaja boli chlapci a najmladšie bolo dievča. Dokedy jej pamäť siahala, vždy s niečím doma pomáhala. Nemala ani deväť rokov, keď už mala na starosti svojich mladších súrodencov. Bola medzi nimi ako generál, rozdeľovala prácu, dohliadala, aby sa urobila tak, ako bolo potrebné. Najmladšiu sestru všetci traja vrátane rodičov rozmaznávali. Narodila sa neplánovane. Medzi sestrami bol takmer osem ročný rozdiel. Otec bol vodič na kamióne, často nebýval doma. Matka pracovala v administratíve na miestnom výbore. Chod domácnosti bol nastavený a fungoval ako švajčiarske hodinky. Keď mala pätnásť, otec sa viac domov z cesty nevrátil. Počas jazdy zaspal a s kamiónom skončil v priekope, odkiaľ ho vytiahli už mŕtveho.       Matka túto informáciu nedokázala prijať. Bol jej celoživotnou láskou. Upadla do depresie a zo dňa na deň prestala riešiť situáciu v domácnosti, svoje okolie. Po roku striedavého liečenia na psychiatrii