Odkaz Sovy

         Pokoj si predstavujem ako ničotu. Nie je tam nič, len ticho a tma, žiadne rušivé podnety.        Životy, ktoré žijeme sú plné vzruchov, podnetov, turbulencií a reakcií. Nie je deň, aby nebolo potrebné niečo vyriešiť, k niečomu zaujať stanovisko, niečo hodnotiť, niečo zariadiť. Všetko nás stojí nemalé úsilie, či už fyzické, ale hlavne psychické. Rýchla doba a vysoké nároky, neschopnosť vidieť čo je pre náš konkrétny život dôležité, sústredenie sa len na dosiahnutie cieľa, alebo naopak frustrácia z nedosiahnuteľnosti snov, porovnávanie, kde som ja a kde sú ostatní, závisť, že ja to ešte nemám, nenávisť, že on (oni) to už majú..... Je toho veľa, čomu čelíme, čím prechádzame.       V chaose týchto udalostí žijeme dni, týždne, mesiace. Po nejakom čase sa začneme cítiť nespokojne, začnú nám vadiť maličkosti, už si ani nespomenieme, kedy sme prišli do práce dobre naladení, kedy sme sa uvoľnene porozprávali s priateľmi, dokonca kedy sme mali vôbec chuť sa stretnúť s priateľmi, kedy sm

       V mladosti zisťujeme, ako málo môžeme pre seba urobiť.         Mladí ľudia žijúci s rodičmi sú samozrejme odkázaní na finančnú a materiálnu pomoc rodičov, kým sa sami nestanú zárobkovo činní. V tomto bode s výrokom nie je možné diskutovať,  pretože vo väčšine rodín, rodičia rozhodujú, kam peniaze pôjdu, čo si za ne deti môžu kúpiť, aké sny si môžu plniť. Finančná situácia je všade iná a tak je aj logické, že v každej rodine sa plnia detské sny rôzne.        Čo sa týka "múdrosti skúseností", etapa vývoja  múdrostí je v mladom veku veľmi dôležitá. Do hláv malých detí a neskôr väčších sa ukladajú múdrosti skúseností každý deň. Odpozorovaním konania, postojov a reakcií dospelého okolia, nasávaním dobre mienených rád a odporúčaní, si v mladosti nazhromaždíme akési šablóny "správneho" chovania. Do akej rodiny sa dieťa narodí, takými "múdrosťami" sa vybaví. Ani jeden druh "múdrostí" nie je možné klasifikovať ako dobrý alebo zlý, správny alebo nes

          Naša spoločnosť je naprogamovaná tak, že v každom období nášho života sa máme "akosi" správať, "akosi" obliekať, "akosi" vyjadrovať, "akosi" vyzerať....  (v posledných rokoch je už mierna tendencia v rozpúšťaní týchto striktných zásad a okolie je schopné nad určitými "výkyvmi" privrieť oči).         Keď vidíme 50 - 60 ročného človeka, "logicky" očakávame od neho "seriózne" správanie. Vážnosť, decentnosť, rozumné argumenty, vhodné spôsoby chovania, uvážené činy. A najväčší vtip je v tom, že toto isté očakávame aj sami od seba 😂.  Nedovolíme si v "istom" veku chovať sa inak, len aby sme sa nelíšili od ostatných. Potláčame seba na úkor všeobecne uznávaných predstáv, len aby nás neohovárali, len aby sme neboli terčom posmechov, len nech si aj naďalej o nás myslia, že sme hodní toho, aby si nás vážili, nech nestratíme spoločenský kredit alebo nech nie sme trápni.  Takže si nasadíme masku "seriozá

https://soundcloud.com/hedviga-placintarova/kona-dobro-mohamed-m4a zvuková verzia        Rodíme sa do tohto sveta čistí a milovaniahodní. V detstve, v období dospievania a neskôr v období dospelosti pozorujeme a učíme sa. Zažívame rôzne príbehy. Vytvárame si vzťah k tomuto svetu a ku všetkému, čo tento svet tvorí.         Sme nadšení a dojatí krásnymi príbehmi ľudí, ktorí sa preslávili úžasnými činmi pre ľudí, zvieratá, pre prírodu a dokonca pre vesmír. Pozorujeme týchto ľudí a niekde v kútiku duše sa cítime bezvýznamní a trošku smutní, že nič podobné na vlastnej koži nezažijeme. Plačeme od dojatia, keď sa o podobných udalostiach dozvedáme z médií. Cítime príjemné pocity v srdiečku. Sme hrdí, že existujú ľudia, ktorí to dokázali.         A pri tom si stačí uvedomiť, že my všetci tvoríme celok. Každý jeden sme pre ten celok dôležitý.  Nič nie je dôležitejšie, ako pracovať na sebe.         Ako vytvárať "hrdinstvá", krásne činy v tom našom mikrosvete, ktorý nás obklopuje? Naša r

        Nie je raritou, že si človek v "staršom" veku povzdychne .... mať tak tento rozum a o dvadsať rokov menej, to by som si inak zariadil život ...         Každé obdobie nášho života má svoje zaujímavosti a úskalia. Je to však proces nášho vývoja, ktorý nie je možné vynechať. Len tento proces nás vie naučiť, čo od života chceme, čo vyslovene nechceme, čo sa nám páči natoľko, že urobíme všetko preto, aby sme to dosiahli. Vytvárame si merítko hodnôt a zásad a podľa nich sa riadime počas života.         Súčasná doba je už veľmi priaznivá v tom, že sa deti rodia do rodín s vedomými rodičmi, ale stále je ich ešte veľa, kde rodičia zavalení každodennými povinnosťami majú málo času (alebo záujmu) na prehodnotenie vlastných postojov. A tak ostávajú v zastaralých spôsoboch myslenia, veria všetkému, čo si prečítajú a vidia. Nemajú čas ani chuť vykuknúť z davu a pochytiť niečo nové a tak deti vedú tými istými cestami, akými prechádzali oni sami. Samozrejme nie je to trag

            Vysloviť radu taktne - na to musí byť človek osobnosťou.         Rozdávať rady vyžaduje veľkú odvahu, preto súhlasím, že ten človek musí byť osobnosťou, ktorá to dokáže robiť taktne. Vyslovením rady, berieme na seba zodpovednosť, že poskytnutá rada neprinesie očakávané výsledky a následne budeme čeliť obvineniam človeka, ktorému sme radu poskytli. Ak sa k tomu pridá, že rada bola poskytnutá bez toho, aby niekto o ňu požiadal, tak to hraničí s aroganciou a pýchou. Nie vždy je najvhodnejšou formou pomoci udeľovať rady. Je to veľmi podobné príbehu, kde hladnému budeme nosiť každý deň ryby, namiesto toho aby sme ho naučili ryby loviť. Aj rady sa dajú poskytovať tým, že človeka skôr navedieme, aby sám premýšľal ako by sa veci dali zmeniť. Aby sám prišiel na to, čo sa dá urobiť, aby sa jeho problém vyriešil. Aby sám odpovedal na otázky, o ktorých si myslí, že na ne nevie odpoveď. (Nepíšem teraz o radách, ktoré sú poskytované právnikmi, ekonómmi a inými špecialistami.)

  https://soundcloud.app.goo.gl/SSxdW    tu si môžete vypočuť hlasovú nahrávku príspevku        Nádherná téma. Krásna možnosť, ako si uvedomiť, aký vplyv má naše dnešné nastavenie, naše dnešné konanie a hlavne myšlienky na to, čo budeme žiť počas ďalších dní.        Tisíckrát omieľaná fráza .... buď TU a TERAZ .... Vždy žijeme len v prítomnom okamihu. Z tohto bodu sa všetko tvorí, všetko začína aj končí. Tento okamih sa už nevráti, ale má takú silu, že sa nám zapíše do podvedomia so všetkým, čo tento okamih obsahoval. Vizuálne, pachové, chuťové, ale hlavne emocionálne vnemy. To čo dnes  "zaseješ", bude tvojou úrodou neskôr. To ako si  dnes "naprogramuješ" zajtrajšok, koľko "vírusov" si tam nasadíš, to si aj odžiješ.          Čo by sme robili? Ako by sme sa správali? Akým myšlienkam by sme sa venovali, keby sme vedeli, že sme všemocní mágovia, ktorí si všetko vieme "vykúzliť", zhmotniť či vytvoriť? Ponorme sa do tejto vízie a uvoľnime uzdu svojej

          Súcit je schopnosť vžiť sa do nepriaznivej situácie a byť schopný prispieť konštruktívnym  riešením, schopnosť podporiť a povzbudiť toho druhého, nevidieť v ňom obeť, ale vidieť šancu na zmenu. Súcit je to, čo tomu druhému dodá odvahu a zapáli iskierku nádeje, že nie je všetko úplne stratené a je šanca na zlepšenie, že stále je pri ňom niekto, komu na ňom záleží. Súcit nikdy toho druhého neoberá o dôstojnosť, nikdy z druhého nerobí chudáka neschopného postarať sa o seba, nikdy ho neponižuje tým, že by v ňom videl slabocha. Súcitný človek posilní trpiaceho a neľutuje ho.           Zodpovednosť je povinnosť niesť následky za svoje činy. Ak vždy budeme konať a správať sa tak, že výsledkom  bude dobrý pocit, môžeme byť spokojní, lebo vieme, že sme konali správne. Nedokážeme ubližovať druhému a mať z toho dobrý pocit (tak nastavení nie sme, ten pocit jednoducho neoklameme).         Určite sa stalo nejednému z nás, že sme mali v sebe "spravodlivý" hnev a povedali, alebo u

         Viem, že tento stav by sme chceli zažívať všetci.         Prečo sa to niekomu darí a niekomu nie? V čom je ten, čo to dosiahol iný ako ja? Dokážem aspoň niekedy byť v tomto stave?          Pre viacerých z nás čistá utópia 😃 , hlavne keď sa považujeme za zodpovedných a nie ľahostajných ľudí, ktorí predsa nemôžu prehliadať nespravodlivosť a krutosť tohto sveta. Ako si nemáme nevšímať to "svinstvo" čo sa deje u nás, alebo vo svete? Ako môžeme pokojne spávať, keď nás suseda ohovára a roznáša o nás iba samé klamstvá? Ako mám mať mier v duši, keď musím denno denne chodiť do práce, ktorú z duše neznášam, ale musím tam byť, lebo sa už inde nezamestnám? Ako môžem odpustiť svojim rodičom, že sa o mňa poriadne nestarali? Ako ... ako ... Môžeme tu pospomínať ešte veľa krívd, ktoré sa nám dejú, veľa trápení, ktoré nás postretávajú, veľa neprávostí a vecí, ktoré nás nemôžu nechať ľahostajnými. Ak nám hlavu zahltia podobné myšlienky, zákonite z toho nemáme dobrý pocit. Začneme sa

      Pri slove súcit sa na chvíľu zastavím a upriamim na neho pozornosť.       Uvedomili ste si niekedy, že my ľudia si veľmi často zamieňame pojmy súcit a ľútosť?      Rozdiel  je veľký a to hlavne v ich dopade na človeka a situácie, na ktoré sú zamerané. Nie je jednoduché to vysvetliť "ľudskou" rečou, lebo to čo sa deje nie je viditeľné navonok, ale dokážeme ten rozdiel precítiť.      Máme vo svojom okolí veľmi veľa dobrých ľudí, ktorí sú citliví a bytostne prežívajú všetky nešťastia týkajúce sa ľudí, zvierat, prírody. Vzhliadame na nich s úctou a rešpektom a zaraďujeme ich k ľudom s dobrým (veľkým) srdcom. Dokonca častokrát vidíme, ako sami trpia, preciťujúc a vžívajúc sa do "kože" postihnutých nešťastím. Títo dobráci, to robia s najlepším úmyslom a skutočne úprimne "súcitia".  Čo sa však deje?       Ľútosť patrí medzi negatívne emócie, to znamená, že má nízke vibrácie a v nízkych vibráciách sa cítime zle, čo je presne to, čo nechceme zažívať. Keď trpí

                Všetky tri pravidlá nie sú len pravidlami šťastia, ale aj zmyslom a motiváciou života.         Pod pojmom robiť niečo nie je myslené iba zarábanie peňazí. Robiť niečo znamená venovať sa činnostiam, ktoré robíme radi. Napríklad žena v domácnosti má množstvo domácich prác, ktoré musí denne vykonávať a veľmi často ich robí len z povinnosti a povinnosť je spojená s nechuťou. Také umývanie riadu, žehlenie, varenie. Už len pri predstave týchto úkonov drvivá väčšina žien vyvráti oči dohora. A pritom všetko čo robíme, vieme robiť s radosťou. Radosť si nevychutnávame len kvôli tomu, že už sme mysľou pri ďalších povinnostiach, ktoré ešte na nás čakajú, a tak práci, ktorej sa práve venujeme, nevenujeme žiadnu pozornosť. Skúsme experiment, ak sa neosvedčí, jednoducho na neho zabudnite a robte to po svojom.         Umývanie riadu môže byť príjemné. Prvým dôležitým krokom, je vykúzliť na tvári úsmev a až tak začať s umývaním. Vieme, že mozog nerozozná, či ten úsmev na tvári máme len

    .        Rozdiel medzi vedomým a nevedomým žitím spočíva v schopnosti riadiť chod svojho života. Nevedomý človek, nechá pôsobiť na seba vplyv informácií, nechá na seba pôsobiť slová, ktoré ho zraňujú, nechá na seba pôsobiť názory druhých, ktoré ho ovplyvňujú natoľko, že im dokonca uverí a žije v presvedčení, že takým aj v skutočnosti je. Uverí strachom druhých ľudí a tie sa stanú aj jeho strachom. Podľahne tlaku trendov a reklám a sám zabúda určovať, čo je pre neho dôležité a potrebné. Všeobecne platné pravdy prijíma za svoj vlastný názor a stáva sa otrokom ich dodržiavania. Necháva náhodne plynúce myšlienky ovplyvňovať jeho momentálnu náladu. Dovolí ľuďom okolo seba, aby vplývali na jeho duševnú pohodu. Je toho množstvo, čo denno denne "útočí" na človeka. Nevedomý človek sa v tomto chaose stráca a preto nie je náhoda, že toľko ľudí v súčasnosti trpí depresiami, nechuťou žiť, bezradnosťou až napokon ľahostajnosťou, keď si uvedomia, že svoj život nevedia ovplyvniť.       N

             Už som mala pocit, že dnešný status ani nenapíšem. Veľmi som chcela niečo písať o vďačnosti, pretože táto téma je mi bytostne blízka a často pri rozhovoroch poukazujem na potrebu byť vďačný. Veľa krát je to pre nás prvá pomoc, keď stratíme z dohľadu zmysel nášho života, trápime sa s nespravodlivosťou, sme zúfalí, že sa nám nič nedarí. V takých chvíľach si neuvedomíme, koľko sme už doteraz dokázali, koľko krásneho sme už zažili a čo všetko už máme. Náš obzor sa zúži iba na TÚ konkrétnu vec, ktorá nás práve postihla a na všetko ostatne zabudneme.         O tejto téme sa popísalo kvantum teórií a  bolo poskytnutých množstvo praktických rád. Zrazu pri zamyslení sa, čo vlastne budem zdieľať, keďže už bolo všetko "napísané", v mojej hlave "šrotovala" myšlienka "časovania". Kedy prejaviť vďačnosť? Raz za deň, večer pred spaním pri rekapitulácii dňa?          K prejavom úprimnej vďačnosti sa väčšina z nás dostane vtedy, keď napríklad po vy

             Situácie, ktoré sa udiali v minulosti nie je možné zmeniť.      Situácie, ktoré vyústili v problém so sebou nesú emočný energetický náboj, ako je hnev, poníženie, pocit krivdy, smútok, nenávisť, žiarlivosť... Emócie prisaté k problému spôsobujú, že dokážeme staré situácie, niekedy aj  veľa rokov staré, intenzívne prežívať aj po týchto rokoch. Neuvedomujeme si, že sme otrokmi starých situácií.  Staré spomienky sú zodpovedné za našu nespokojnosť a strácame zo zreteľa, že jediným východiskom k tomu, aby sme uzavreli minulosť je poučiť sa z nej, úprimne odpustiť a pripustiť, že tento problém je len a len náš. Nikto na svete ho už nerieši, nikto mu už nedáva dôležitosť a keby ste ho vy neudržiavali pri živote, aj z vášho života by sa vytratil. Samozrejme je to vaša voľba. Vy sa rozhodujete, či toto bremeno z pliec zhodíte.        Úplne ale najlepšie sú situácie, ktoré sa ešte nestali a problémy, ktoré ešte nenastali. My ľudia však máme obrovskú fantáziu. Čím katastrofickejší sc

       Vystrkovanie hlavy je spojené s "nebezpečenstvom" odhalenia širších súvislostí. So sklonenou hlavou toho veľa nevidíme ani v bežnom živote. Aby sme vedeli kráčať s istotou, potrebujeme k tomu prehľad. Našťastie v posledných rokoch sa rozširujú rady tých, ktorí už nechcú byť vedení za ručičky, nechcú počúvať ako sa správať, čo robiť, čo nerobiť, čo je správne, čo nesprávne, čo by  mali robiť a naopak čo nie. Práve títo ľudia nabrali a naberajú odvahu "vystrčiť" svoje hlavy nad dav a získavajú NADHĽAD. Otvárajú svoje mysle a prijímajú nové názory, nové myšlienky. Experimentujú a pokúšajú sa žiť inak. Často krát naberú odvahu a idú svojimi názormi proti "davovým" pravidlám. Krôčik po krôčiku rozbíjajú staré dogmy a ukazujú, že nie je potrebné všetkému veriť. Že nie je potrebné sa báť vytvoriť nový precedens, ktorý napokon ukáže, že to ide aj inak.      Ak nás niečo trápi, možno sme bezradní, alebo po niečom túžime a sami nevieme čo to je (naša duša nám

                To fakt? Mám sa obetovať? Prečo?       Výrok ma navádza, OBETOVAŤ sa  ľuďom, čo ma obklopujú!      Kde v tom všetkom som Ja?      O čo "kvalitnejší", "schopnejší" a "dôležitejší" sú TÍ ľudia, čo ma obklopujú?      Prečo to mám byť Ja čo sa obetujem? (A vlastne prečo by sa mal ktokoľvek obetovať?)       Prečo nemám nárok na rovnaký život ako TÍ okolo mňa.  Do akej pozície ma dnešná "múdrosť" má dostať?      Cez tieto  a podobné otázky som sa vlastne dostala k uvedomeniu, aké jednoduché je manipulovať s ľudskou mysľou. Doposiaľ zdieľané múdrosti, boli viac pozitívne a motivačne orientované, ale dnešná sa tam vkĺzla úplne nenápadne. Poznáte tú hru, jeden druhému kladie otázky, aby ten druhý sa dostal do stavu, že stále odpovedá ÁNO a tak zo zotrvačnosti povie  áno aj na otázku, kde by inak odpovedal NIE. Je to jednoduchá metóda odpútania pozornosti.  Pri čítaní výroku som od prvého slova nemala dobrý pocit, ktorý sa nezmenil ani po j

     Bohatstvo a moc. Oba pojmy sa rokmi stali čímsi, čo v ľuďoch evokuje niečo nečestné, vyvoláva závisť a neúctu. Ľudí, ktorí majú bohatstvo a moc zákonite zaradia medzi "druh", ktorý je nutné ohovárať, súdiť, odsudzovať a hľadať v ich životoch nekalé praktiky. Z historických záznamov, či už faktov, alebo beletrií sa nám táto skutočnosť potvrdzuje.       Na bohatstve a moci nie je nič dobré, ale ani zlé. Je to len stav. Človek môže byť chudobný a nemusí mať moc, ale to zákonite neznamená, že je to "dobrý" človek. Rovnako môže byť bohatý a mocný a nemusí byť "zlý". Záleží, čo s tým stavom urobí.       Dnešný výrok na mňa pôsobí veľmi jednoznačne, s čím veľmi nesúhlasím. Všetky tri pojmy - múdrosť, bohatstvo a moc  -  môžu byť v rovnováhe a navzájom sa nevylučujú. Určite nie je výnimkou, že existujú jedinci na svete, ktorí to dokázali a dokazujú, len sa o nich veľa nevie. Rozširovať povedomie o "zle", ktoré spôsobujú moc a bohatstvo j

       O pravde som už písala 10. júna, tak sa nebudem opakovať. Skôr ma zaujalo slovo pýcha. Pri počutí tohto slova sa mi automaticky objaví pred očami Pyšná princezná. Trucovitá tvárička, zošpúlené pery, hnevlivo zmrštené obočie a rozkošné pohodenie hlavy do strany. Herečka Alena Vránová to zahrala veľmi presvedčivo. Určite nie som jediná, ktorá si pýchu zosobní práve s touto postavou. Jej nadutosť, namyslenosť, sebavedomie, arogancia, neústupčivosť dokonale zhmotnili obraz pýchy.     Aké bolo moje prekvapenie, keď som sa pri rozhovore spred niekoľkých rokov o sebe dozvedela, že aj ja som pyšná. Prvá reakcia bol samozrejme spravodlivý hnev a keby som sa nehanbila, určite by som ušla. V hlave som sa bleskovo porovnávala so spomenutou postavou Aleny Vránovej a nijak raz som nevedela pochopiť, v čom sa my dve môžeme podobať. Patrila som medzi ľudí, ktorí neradi na seba upriamujú pozornosť, nikdy som nebola namyslená (nemala som byť načo, skôr som mala viac komplexov, ktoré som viac mene

       Čo je to múdrosť? Kedy hodnotíme človeka ako múdreho?       V škole nás hodnotili ako múdrych, keď sme dokázali naspamäť memorovať naučené texty, keď sme písali testy a písomky na výbornú. Medzi priateľmi sme  uznávaní za múdrych, keď ich dokážeme ohurovať informáciami pre nich neznámymi a ešte ich aj dokážeme predkladať s presvedčením. V práci nás berú ako múdrych, keď poslušne vykonávame príkazy bez ohľadu na to, či s tým súhlasíme, alebo nie.       Múdrosť je v zásade schopnosť všetko naučené a skúsenosťami získané využívať v reálnom živote na to, aby sme žili život, ktorý NÁS  napĺňa šťastím a spokojnosťou. Dôležité je tam zámeno NÁS. Náš život,  naše osudy, naše zážitky, naše prežívania a naše pocity. Ak sme úprimní a využívame múdrosť nie pre vonkajší efekt, ale pre vnútornú kvalitu svojho bytia, sme v harmónii sami so sebou.     Život však prináša rôzne situácie, v ktorých musíme konať tak, aby sme "prežili" v súčasných podmienkach, aby sme si udržali pracovné m

       Musím úprimne priznať, že múdrosť dnešného dňa som si musela prečítať niekoľkokrát. Na otázku  ....Čo tým chcel básnik povedať? ..... som si pomohla vlastnou úpravou výroku.       Odvážny je ten, čo aj napriek tomu, že sa nevyhýba zlému, si dokáže vychutnávať a vnímať každú kvapku dobra.      Budem sa opakovať, ale stále je to o zameriavaní pozornosti a výbere z možností.      Zlé v našom živote môže predstavovať nepríjemná udalosť, rôzne druhy  pocitov ako beznádej, frustrácia, nespravodlivosť, strach, obavy, žiarlivosť, závisť a podobné.  Ak hovorím o zameriavaní pozornosti, netvrdím, že máme "zlé" v našom živote ignorovať a tváriť sa, že neexistuje. Ide tu hlavne o to, aby sme sa celý deň a celé dni netrápili, neupadali do zúfalstva a bezvýchodiskových stavov.  Všetci sme neraz zažili stavy, keď nás "zlé"  úplne pohltilo,  dookola sme točili jednu horšiu predstavu od druhej, dokázali sme si naše očakávania vyšperkovať do najmenších detailov. A nakoniec sme

Po prečítaní múdrosti na tento deň ma zaujala časť: ... ak máš pravdu častejšie, než sa mýliš ....  Prečo je potrebné mať pravdu?  Pre koho je dôležité mať pravdu? Čo je to pravda? Kde hľadať pravdu, keď je nás tu toľko? Osobne si myslím, že všetci máme svoju pravdu s ktorou sa cítime dobre a sme o nej presvedčení, že je tá pravá. Je príjemné, keď si ľudia vypočujú moje "pravdy" a súhlasia s nimi. Pre mňa je to znakom, že nás rovnako zmýšľajúcich je viac. Ale najradšej zo všetkého diskutujem o rôznych pravdách.  Porovnávanie, argumentácie a výklad pohľadu na danú situáciu, veľakrát obohacuje moje postoje. A tak som si dovolila podať svoju "pravdu" a svoj názor na spomenutú múdrosť, pretože si nemyslím, že byť úspešný je podmienené tým, či mám často pravdu a menej sa mýlim. Rešpektovať pravdu každého okolo nás a nevnucovať tú svoju je základom dobrých vzťahov.   

     Rada by som dnes niečo napísala o našej voľbe.      Od svojho narodenia prijímame názory a postoje svojich rodičov, starých rodičov, učiteľov a vôbec ľudí okolo nás, ktorí patria do staršej generácie. Učíme sa chápať výroky múdrych, vzdelaných a skúsených ľudí. Prijímame a napokon uveríme, že to všetko je pravda, dokonca fakt, ktorý nie je potrebné spochybňovať. Žijeme roky svoj život a prispôsobujeme ho všetkým pravidlám, ktoré boli do nás vštepené. Žijeme život nalinkovaný inými a spĺňame očakávania iných. Sme s tým v pohode, tešíme sa z úspechov, pretože sa nevymykáme všeobecne uznávaným dogmám.      V priebehu tohto procesu, dôjde k prvým neúspechom a následným pocitom prehry a nedostatočnosti. Nie sme dostatočne dobrí pre spoločnosť. Nie sme dostatočne dobrí pre rodičov, partnerov, deti, zamestnávateľov, priateľov. Tieto pocity prichádzajú, keď svoje konanie hodnotíme cez filter "čo by som mal" a "čo by sa patrilo". Kdesi v nás sa rodí nespokojnosť, ale my

           Múdrosť dnešného dňa je samozrejme pravdivá a v samote vie človek krásne zrelaxovať a nabrať sily do ďalšieho dňa.                Živo si predstavujem samu seba spred možno dvoch, troch rokov, kedy som väčšinu svojho času trávila v práci, zavalená povinnosťami, zodpovednosťou a v neposlednom rade nespokojnosťou so svojim životom. Hľadala som spôsoby, ako sa uvoľniť, nabrať energiu a chuť ďalej fungovať.       Učila som sa meditovať. Našla som si tiché miesto, kde ma nič a nikto nevyrušoval.       Aaaale, boli tam vždy tie dotieravé myšlienky . Pekne si počkali, kým som zavrela oči, párkrát sa zhlboka nadýchla a vydýchla, a vtedy to začalo. Nenápadne sa objavila najprv jedna, tú sa mi ešte podarilo úspešne odignorovať, ale za krátku chvíľu prichádzala ďalšia a ďalšia. Neskončilo to len pri myšlienkach, ale pred mojim vnútorným zrakom začali defilovať obrazy a dokonca celé príbehy. Skoro vždy to skončilo tak, že som meditáciu vzdala a moja myseľ ostala aj naďalej zahltená zbyt

  Áno, dá sa súhlasiť a použiť tieto slová v ťažších časoch ako mantru na privolanie "krásna".  Však ako sa vraví, stokrát vypovedaná lož sa napokon stáva pravdou. Je úplne bežné, že celé dni v hlave omieľame tú istú nepríjemnú myšlienku a čím viac o nej premýšľame, tým väčšie strachy máme, tým horšie sa cítime,  až napokon nás začne bolieť hlava, žalúdok, nechutí nám jesť. Skrátka deň "blbec". Prečo sa nerozhodnúť inak? Prečo sa necítiť radšej príjemnejšie celý deň, ako chmuravo? Stačí málo. Keď nás začne "gniaviť" beznádej a pocit, že niečo nevieme vyriešiť a v duchu si vytvárame jeden bezvýchodiskový scenár za druhým, ktorý nám len potvrdzuje, aké beznádejné to je, skúsme všetky tie myšlienky vymeniť za slová spomenuté v "múdrosti", alebo použime vlastné, ktoré nám k tomu dopomôžu. Stojí nás to len uvedomenie, že sa necítime dobre a chceme to zmeniť. Prevezmeme kontrolu nad svojimi myšlienkami a "usmerníme" ich tam, kam chceme aby sm

  Je však na škodu veci, že sme na zdroj týchto pokladov zabudli. O čo ľahšie by sa nám žilo, keby sme vo chvíľach nerozhodnosti využili vlastný zdravý rozum, keby sme v časoch beznádeje použili vlastnú tvorivú silu na vyriešenie problémov. Keby sme v smutných okamihoch života vedeli načrieť do neuhasiteľnej radosti v nás. Múdrosť tohto dňa ma naplnila radosťou, keď som si uvedomila, ako veľa toho mám a nemusím sa báť, že o to prídem aj keby som to využívala niekoľkokrát denne, sedem dní v týždni. Avšak nestačí o tom len vedieť, je potrebné to aj žiť   . A tak nech sa deje.

  Pesimista sa sústreďuje na potvrdenie svojich predpokladov a očakávaní, zameriavajúc svoju pozornosť na zozbieranie čo najväčšieho množstva dôkazov o svojej pravde. Optimista nemusí byť zákonite ten, ktorý ma klapky na očiach a neuvedomuje si, že jeho optimistický náhľad možno nie je celkom reálny. Rozdiel medzi nimi je v kvalite života. To dôležité, čo som si uvedomila po prečítaní tejto múdrosti je, že svoju životnú energiu budem venovať takým situáciám, ktorých výsledok viem ovplyvniť. To čo ovplyvniť neviem, jednoducho príjmem ako fakt a nebudem sa tým trápiť.

       V priebehu rokov som vystriedala rôzne zamestnania. Spoznala som množstvo ľudí, či už medzi susedmi, priateľmi, kolegami, zamestnancami, klientmi. Odjakživa rada sledujem a počúvam životné osudy. Pri počúvaní som intuitívne vycítila, v čom by sa mohol hovoriaci zmeniť, čo by mohol robiť inak, čo by naopak robiť vôbec nemusel, akoby mohol reagovať, alebo nereagovať. Až oveľa neskôr som pochopila, že moje “dobre mienené” rady a odporúčania mohli pomôcť iba ľuďom, ktorí si už sami uvedomovali, že to ako konajú nie je v súlade s ich túžbou žiť spokojný život. Potrebovala som pár rokov, aby som si tento fakt uvedomila a prestala sa trápiť, že iní nevidia, čo vidím a cítim ja.       Prešla som dlhú cestu od potreby za každú cenu ľuďom vnucovať svoj pohľad na svet, po rešpekt a úctu ku každému jednému osudu.      Ďalšou etapou môjho  sebarozvíjania bolo množstvo kurzov, konzultácií, seminárov a stretnutí s rovnako naladenými ľuďmi ako som ja. Každá jedna skúsenosť bola malým kamienkom,