Vesmír nepozná zápor ....

Vesmír nepozná zápor, preto nás "duchovné" praktiky upozorňujú nato, aby sme si priali, dávali zámery, želania vždy  v kladnom význame, vždy v prítomnosti a podobne. 

Hovoríme o TOM vesmíre, ktorý stvoril všetko. Úplne všetko!

Pripúšťame, že tento vesmír je tak dementný, že z portfólia svojich vedomostí vylúčil zápor.

Prečítajme si predchádzajúci vetu ešte raz.

No dáva to zmysel?

Prichádzajú mi z nenazdania podobné vnemy. Dnešok nebol výnimkou a musím sa priznať z chuti som sa zasmiala.

Ďalšie duchovné rady.

Želajme si všetko tak, akoby sa to už stalo, akoby sme to už prežívali. No potom prečo si to ešte želáme?

Nebolo by emočne uveriteľnejšie sa poďakovať zato, že už žijeme to, po čom túžime aby sa tak dialo?

Podľa mňa, všetko súvisí s našim nastavením, našimi programami a skúsenosťami, ktoré nám potvrdzujú to, ako veci v našej realite fungujú. Veríme im tak veľmi, že už nepochybujeme, berieme to ako axiómu, ktorú nie je potrebné dokazovať.

A tým pádom, ak vyslovíme prianie v zápore, tak NIE VESMÍR tomu nerozumie, ale naše skúsenosti    a nastavenie nás nepustia ďalej. Nevieme prekročiť svoj prah obmedzení. A úplne kľúčovú úlohu v tom všetkom hrajú naše emócie. 

Predstavujme si spoločne. 

Zúfalo spíname ruky k nebesiam a plačlivo vyzývame vesmír, aby nám už nepridával viac súženia, nespôsoboval viac bolesti. Sme na kolenách, v pokore, prosíme a dožadujeme sa. V celom procese nie je problém formulácia slov, ale hlavne z akých energií vystupujeme a vyslovujeme. V plači a zúfalstve je tak nízka vibrácia, že si na základe vesmírnych zákonov nemôžeme pritiahnuť žiadne zlepšenie. Vždy iba rovnakú vibračnú alternatívu.

A teraz počúvnime "duchovné" rady, že vesmír nepozná zápor. 

Sme na kolenách, v pokore, prosíme a dožadujeme sa. Zúfalo spíname ruky a plačlivo skladáme pozitívne ladené slová. Nebudeme žiadať, aby nám nebolo pridávané viac súženia, ale prefolmulujeme.  Vyzveme vesmír, aby nám pridal viac radosti, dobrých príležitostí a podobne. V sebe však cítime nedostatok toho, po čom túžime. Tým pádom nemôžeme byť dobre naladení, nevieme sa preladiť do vibrácií, ktoré by korešpondovali s vibračnou úrovňou radosti, dobrých príležitostí. 

Rozumieme si? Nie je dôležité, či tam dáme zápor alebo nie!

Ak chceme tvoriť cez želania, priania, modlitby a cieľom je skvalitniť naše životy, tak sa musíme vedieť dostať do vyšších vibrácií, aby sme si pritiahli to čo chceme. Inak to nejde.

A čo nám v tom môže pomôcť?

Jedine láskyplná vďaka.

Sme nastavení tak, že vďaku vždy vyslovujeme potom, čo vznikne dôvod vďaku vysloviť. Nie dopredu. Aj keď niekedy vyslovíme poďakovanie na začiatku, tak sa vlastne ďakujeme s vedomím, že vieme, že to bude vykonané. Neexistuje v nás pochybnosť, že sa tak nestane. 

A preto. 

Keď namiesto modlitieb a zúfalých prosieb, lámania si hlavy s pozitívnymi slovíčkami, začneme používať láskyplnú vďaku, s jemným hrejivým úsmevom na tvári, tak sa s veľkou pravdepodobnosťou udejú.

Podporíme v nás zabehnuté zvyky, programy. 

Program vďaky úzko súvisí s pocitom radosti, šťastia, že sa nám udialo niečo príjemné, čo si zasluhuje našu vďaku. Ľahký úsmev nás naladí do láskyplného pocitu. A toto všetko je spojené s vyššími vibráciami.

Skúšajte. Nič zato nedáte. A pokojne sa ďakujte aj štýlom:

Ďakujem ti .... (doplňte komu), že si mi už nedoprial viac bolesti.

Zo srdca držím prsty, aby ste to v ľahkosti dokázali.

A nech k Vám prichádzajú z vďaky vymodlené príjemnosti.