Miláčik... zlato... počuješ?

"Miláčik.... zlato.... počuješ? To všetko čomu teraz veríš a prepadáš tomu, to všetko sú len tvoje fantázie. Nič z toho nie je pravda. Nikto iný to takto neprežíva. Je to iba v tvojej hlave a tvojich predstavách. Tak silná bytosť si, že si dokážeš hocičo pritiahnuť, vytvoriť, zhmotniť a napokon aj žiť. Bohužiaľ, teraz si sa odsúdila do beznádeje a zúfalstva. Je to to, čo chceš?

Miláčik... si vzácna bytosť. Vždy bude na tebe záležať. Vždy budeš veľmi, veľmi potrebná a vzácna. Nikdy si si nezaslúžila nič zlé. Iba ty sama si si to nedopriala a nedovolila. To tvoje dno je iba strata schopnosti znovu sa naladiť a namotivovať. Zabudla si, že to vieš. Tak veľmi si sa upla na jednu jedinú skutočnosť, že si úplne prestala brať na vedomie, že existuje nesmierne množstvo možností, šancí, príležitostí. Na všetko si zabudla, lebo si uverila beznádeji. Uverila si, že si v priestore a čase, kde sa nemôže nič rozplynúť, rozsvietiť, rozjasniť, vylepšiť. Tomu všetkému si uverila. Zavrela všetky cesty. Zahodila nádej. Odsúdila na život v priepasti.

Miláčik... zobuď sa. Hmla sa vždy rozplynie. Stačí trošičku počkať. Prijať, že je okolo nás a počkať. Rozplynie sa, ver mi. Ľudia, na ktorých si si myslela, že až tak záleží nie sú pre náš život nevyhnutní.

Všetko "vlastníme" iba dočasne. Čím skôr si to uvedomíme, tým menej budeme bojovať za udržanie si tohto "vlastníctva".

Už si toho zažila v živote dosť. Vieš ako to chodí. Prečo práve teraz strácaš svoje skúsenosti, pamäť a hlavne životnú múdrosť? Prečo práve teraz? Rozhodla si sa vzdať svoj život? Pre koho? Pre čo? Chceš na silu žiť spôsobom, ktorý ti už nepristane, ktorý ťa už nechce, ktorému už si prestala rozumieť a prinášalo ti to viac utrpenia ako radosti? 

Priznaj si to. Nebuď slepá, ani tvrdohlavá. Otvor oči. Otvor srdce. Uvoľni myseľ. 

Poďakuj za krásnu skúsenosť. Zabaľ všetky spomienky a myšlienky do hodvábom vyloženej krabice. S láskou ju zaviň zlatou stuhou. Objím spomienkovú krabicu. Uroň pár vďačných sĺz. A pusti ju. Postav sa na kraj hlbokého skalnatého zrázu a pusti ju. S láskou sleduj, ako sa stráca v hmlistej hĺbke a preciťuj hlbokú vďačnosť za skúsenosťou, ktorú si mala česť zažiť. Preciťuj.

Premkni sa pocitom vnútorného úsmevu. Preciťuj ho. Postupne dovoľ nech sa objaví aj fyzicky na tvojej krásnej tváričke. Dovoľ si to. 

Všimni si kde sa nachádzaš. 

Stojíš pred hlbokou priepasťou. Máš stále na výber. Urob krok. Kam sa rozhodneš pohnúť? Dopredu do priepasti? Zahodíš všetky šance?

Rozhodnutie je vždy iba na tebe. A nie je pravda, že sa vždy rozhoduješ nesprávne. Rozhodnutie iba je. Aké prinesieš také je. Druhá vec je tvoje očakávanie, ako sa má prejaviť. Na našej strane je iba sledovať, čo sa bude diať a v pravý čas priniesť ďalšie, aby sme sa čo najskôr dopracovali k výsledku, ktorý nám prinesie dobré pocity. Rozumieš? 

Preto sa neboj rozhodovať. Hraj sa.

Miláčik... zlato... počuješ?

Nikdy nie si sama, keď si to konečne dovolíš priznať. Stačí len otvoriť úprimne srdce a sledovať, čo a kto nový ti príde do života. Neuzatváraj sa pred tým. Bola by veľká škoda sa toho všetkého vzdať, čo ťa ešte čaká. 

Miláčik... zlato ... počuješ?