Plánovala som pre nás príjemný deň.

 Rozhovor s klientkou a jej prežitku počas nedele, kedy pozvala svoju osamelú matku na spoločný obed s rodinou. V snahe ponúknuť namiesto osamelého dňa pohodu medzi deťmi, dočkala sa neustálej kritiky a “dobre” mienených rád na jej “schopnosť” pripraviť na obed bryndzové halušky.

Klientka: 

“ Odkedy som začala variť, neustále som počúvala… toto by si mala takto, to takto nemôžeš… to je hrozné… nedobre to robíš… Skoro ma šľak trafil. Dlho som len mlčky nechala aby si hovorila, ale v jednom momente som nedokázala byť ticho a vybuchla som. Nie veľmi pekne som ju ohriakla. Ostala ticho a mňa celý čas škrelo, že som sa neovládla, hoci som vedela, že je v poriadku, že som sa sama seba zastala. Napokon som sa jej ospravedlnila."

Cítila som v nej pachuť z nevydareného dňa.

Ja:

V prvom rade som jej pogratulovala. Postaviť sa niečomu, čo mi ubližuje a vytýčiť hranice, ktorých prestúpenie nie som ochotná tolerovať je úžasná vec. Ukážka toho, akoby sa to mohlo, malo, diať.

Len v jednom je veľký rozdiel.

Uvedomenie, prečo tak citlivo reaguje na “kecy” a “dobremienenérady”. Veľké zranenia z čias minulých ju uväznili v klietke bolesti a neodpustenia.

Neuvedomovanie si lekcie.

 

To všetko, čo bolo napáchané, je uložené v histórii času a ona má na to nazerať ako na niečo, čo bolo súčasťou jej plánu  a hlavne chuti to zažiť. To je všetko.

Ako človek si to uložila do pamäťovej stopy, do emočnej schránky, ale !!! Tam to má aj ostať! A teraz. Tu a teraz. Sa na to všetko pozerať cez filter

“čo chcem ja” ?

Tí všetci okolo nej nie sú podstatní. Doslova a do písmena! Je najvyšší čas si to začať uvedomovať.

Správanie v ten deň, ak by bolo “uhrané” z pokoja, bez historickej záťaže skúseností, bolestivých skúseností, v prepotrebnom nadhľade (lebo presne viem, čo nechcem a hlavne čo chcem) by mohlo vyzerať napríklad:

“Mami, viem, že to myslíš dobre, ale ver, že xy rokov varím halušky a predstav si, že doposiaľ sa z nich nikto neotrávil, nepozvracal, ba ani nepos..l . Prosím, skús uveriť, že ani dnes ešte nenastal ten deň. Bude pre nás obe prospešnejšie, ak mi začneš dôverovať. Necítim sa pod tlakom tvojich slov príjemne. Plánovala som pre nás príjemne strávený deň, ale ja sa teraz cítim veľmi zle. Viem, že aj ty si chceš tento deň užiť. Tak skúsme sa začať rozprávať o niečom inom”.

Akosi takto, v tomto duchu a v pokoji vyrieknuté slová napokon v nás nevyburcujú pocit viny, že sme sa k rodičovi zachovali neprístojne. A napokon sa ospravedlníme a všetko, načo sme nabrali odvahu (to že sme sa po rokoch konečne odvážili dať stopku) je v háji. Ospravedlnením vlastne dávame svetu najavo, že sme urobili chybu a teda náš pokus (konečne sme to vyslovili!!!) je vymazaný. Tak potom načo robíme takéto gestá, keď to nedotiahneme do konca? (Rodič, v tomto prípade, sa len utvrdí v tom, že si to k nám môže dovoľovať aj naďalej. Je to v poriadku. Tak je to "správne".)

Rozumiem.

Za nepekným, možno aj  za zvýšeným tónom, bez toho aby sme ovládli vnútorný hnev, podráždenie, pocit nespravodlivosti, samozrejme ukrývame vlastne svoj strach. Bojíme sa, že sme prekročili hranicu, ktorú sa “nepatrí” prekračovať. Predsa je to len rodič, autorita, vychoval ma a pod. V tom strachu máme všetci to svoje.

Naučiť sa pokojnému prístupu nie je vždy jednoduché, hlavne, keď sa nevieme pozrieť na vlastné skúsenosti a životné lekcie z nadhľadu. 

Vieme sa to však naučiť.

Ak chceme.

Aj s takýmito, alebo podobnými zážitkami, životnými príbehmi vám viem pomôcť. :-)