Vždy si dajme šancu ! (príbeh)
Prešla do kuchyne, postavila vodu na kávu. Klasicky zalievala dve lyžičky kávy, teraz si do pohára nadávkovala ledva jednu. Apaticky si sadla, oboma rukami obchytila pohár a vdychovala slabú vôňu kávy. Do kedy? Prečo? Čo sa môže ešte prihodiť? Akú mám nádej? ..... Samota na ňu doľahla ako balvan. Nevidela východisko a hlavne stratila chuť ešte niečo podniknúť. Kým pila kávu, začal ju oblievať čoraz väčší pokoj, apatia, ľahostajnosť. Keby mala silu, možno by sa aj zasmiala. Každý jeden ďalší krok čo urobila, jej pripadal ako jediné možné riešenie, ako niečo nevyhnuteľné. Vstala od stola, zobrala pohár do umývadla, umyla ho, vzala utierku a vyutierala pohár do sucha. Lyžičku vkladala do príborníka a automaticky siahla po nožíku. Oprela sa o umývadlo a pretiahla ostrím po zápästí. Prekvapene pozerala na krv, ktorá sa jej začala roztekať po ruke a kvapkať na biely povrch. Vôbec necítila bolesť....
Miška sa rozhodla skoro ráno zabehnúť na trh, kúpiť niečo do polievky a čerstvé paradajky s paprikou na lečo. Prechádzala okolo brány, kde bývala jej priateľka z detstva a napadlo jej, že sa jej skočí spýtať, či aj ona niečo nepotrebuje. Dlho sa spolu osobne nevideli a tak sa pousmiala, že ju trošku nahnevá, lebo ju dobre poznala a vedela, že nemá rada prekvapenia. Bývala na prvom poschodí a tak za pár sekúnd už stála pred jej dverami a zazvonila. Po treťom zvonení, priložila uši na dvere. Poznala ju dobre a vedela, že tak skoro ráno ešte zvykne byť v posteli, alebo práve pije kávu. Nepočula nič. Znovu zazvonila a potom už aj zabúchala dlaňou. ... Hm, žeby tiež šla nakúpiť? ... Nezdalo sa jej to, ale pripustila, že existuje táto možnosť. Práve sa otočila k odchodu, keď spoza chrbta začula otočenie kľúča. Keď sa dvere otvorili a uvidela svoju priateľku, skoro odpadla. Na tvári mala krv a prekvapene pozerali jedna na druhú. ... prečo si prišla? ... Miška nereagovala na otázku, vtlačila priateľku do bytu a ťahala ju do kúpeľne. Srdce jej bilo v sluchách, nepočula ani svoje vlastné myšlienky, tak jej stúpol adrenalín. Zobrala prvý uterák a pritlačila na zápästie a posadila priateľku na roh vane. ... Kde máš lekárničku? ... Odpovede sa nedočkala. Začala prehľadávať skrinky v kúpeľni, keď nič nenašla prebehla do kuchyne, kde konečne pod oknom v skrinke narazila na lekárničku. Nebola zdravotná sestra, ale aj ona dokázala zistiť, keď zobrala uterák z rany, že rana je našťastie povrchová a nezasiahla žily. Kým ju ošetrila, omyla jej tvár nehovorila nič. Presunuli sa do obývačky, dala jej napiť a sadli si oproti sebe. Miška sa začala konečne upokojovať. Strach o priateľku v jednom okamihu prerástol do brutálneho hnevu. Nerozmýšľala čo hovorí.
.... Sa môžeš hanbiť !! Toto som od teba nečakala! Ty sebecká, pyšná mrcha !!! To čo si dovoľuješ!!!
Miška ledva lapala po dychu. Kým na priateľku kričala, uvedomovala si sklamanie, ktoré jej priateľka spôsobila.
.... Povedz mi, ako ma vnímaš!?! Som ti len tak na srandu? Vôbec ti na mne nezáleží?! Vôbec ti nezáleží na tvojich priateľkách? To si sa doteraz pretvarovala a doslova si sa na nás vysrala?... zhlboka sa nadýchla, lebo posledné slová vydýchla aj z poslednou molekulou vzduchu .... Vôbec si sa nezamyslela nad tým, ako sa budeme cítiť? Ty sa jednoducho rozhodneš umrieť a nás tu necháš v pocitoch viny, že sme ti nemohli a ani si nám nedala šancu pomôcť?!!! Čo si ty za mrchu !!! Čo pre teba znamenáme? Ako vlastne definuješ priateľstvo !!!
Miška bola od zúrivosti celá bez seba. Mala chuť buchnúť do priateľky. Bola tak sklamaná a na druhej strane nahnevaná na seba, že nevycítila čo sa s jej priateľkou deje.
💥💥💥💥💥💥💥💥
Záver príbehu je otvorený.
Ak sa hlavná postava spamätá a prebudí a uvedomí si, že nie je sama, že stále sú okolo nej ľudia, ktorí jej vedia podať pomocnú ruku a ona to môže s pokorou prijať a neostávať v pýche, že ja nikoho nepotrebujem, ja všetko zvládnem, ja nikoho nechcem obťažovať, potom môže pokračovať vo svojom živote. Znova bude len na nej, čo s ním ďalej urobí. Či bude žiť v sebaľútosti a sebatrýznení, alebo vystúpi z minulosti a začne tvoriť svoju súčasnosť.
Môže svoj pokus o ukončenie života zopakovať. Je to jej voľba a jej život. V konečnom dôsledku, keď sa niekto rozhodne niečo urobiť, nikto mu v tom nemôže zabrániť, máme slobodnú vôľu a keď to vzdáme, potom je cesta pre nás ukončená.
Ale prečo to robiť ???
Vždy si dajme šancu !
Počkajme, až vyčerpáme všetky možnosti a využijeme všetky ponuky! Zabudnime na falošnú hrdosť a pýchu a zabojujme za seba. Nebojme sa opýtať, požiadať a úprimne priznať, že potrebujeme pomoc. Možno budeme prekvapení, z akej nečakanej strany príde vyslobodenie a vyriešenie problémov.
Nezabúdajme, že Vesmír (zdroj, Boh, univerzálna sila - nazvite si to ako to cítite) má pre nás vždy riešenie a keď už vyčerpáme všetko, čo sme fyzicky vedeli urobiť, skúsme si oddýchnuť, na nič nemyslieť, len požiadajme, nech je nám poskytnutá pomoc. Dovoľme si ju prijať, dovoľme si to!!!
Za vyskúšanie nič nedáme. Ale keď si nedáme šancu, možno zbytočne prepasieme to, čo nás čaká za rohom.
Prajem nám, aby sme vždy vydržali, vždy si dali šancu a vždy vedeli, že riešenie príde.
Aj keď sme na tomto svete sami ako prst, vždy existuje nádej a šanca, že sa veci zmenia.
A tak to je. 💓💓💓💓💓💓💓
Komentáre
Zverejnenie komentára