Múdrosť hlavy alebo múdrosť duše?

Prečítala som si príspevok, ktorý upozorňoval, aby si ľudia dávali pozor na „múdrosti hlavy“, pretože vraj nikdy nie sú múdrosťou duše. Končil slovami: „Potom neplačte, keď vám to nevyjde.“

Zastavila som sa pri tom.

Ako vlastne rozlíšiť, čo je múdrosť rozumu a čo múdrosť duše?

Človek, ktorý sa tejto oblasti nikdy hlbšie nevenoval, môže zostať zaskočený. Čím sa má riadiť? Rozumom? Pocitmi? Intuíciou?

Keď niečo vyhodnocujeme rozumom, analyzujeme, porovnávame, zvažujeme. Meníme názory podľa nových informácií. Je to prirodzené.

Keď však niečo vnímame srdcom, odpoveď často príde skôr, než ju stihneme logicky vysvetliť. Objaví sa jemný vnútorný pocit. Pokoj. Alebo naopak nepokoj. Akoby naše telo vedelo skôr než naša myseľ.

Práve tomuto jemnému vnútornému hlasu hovoríme intuícia.

Nemyslím si však, že sa rodíme s tým, že ju automaticky dokážeme počúvať. Je to schopnosť, ktorú sa učíme. Učíme sa rozlišovať medzi intuíciou, strachom a starými presvedčeniami, ktoré sme o sebe prijali počas života.

Najlepším radcom a navigátorom sme napokon my sami.

Ak sa naučíme vnímať svoje telo, svoje reakcie a svoje pocity, zachytíme ten krátky mikrookamih, v ktorom jednoducho vieme. Nie preto, že by sme mali dôkazy. Ale preto, že to s nami ladí.

K tomu však patrí ešte jedna dôležitá vec.

Nebáť sa rozhodovať.

A zároveň prevziať zodpovednosť za svoje rozhodnutia.

Som zástankyňou názoru, že neexistujú zlé rozhodnutia. Existujú len rozhodnutia, ktoré nám prinesú skúsenosť.

Niekedy nás potešia. Niekedy nás zabolia. Ale každé z nich nás niečo naučí.

A práve z týchto skúseností vzniká naša vlastná múdrosť.

Je úžasne oslobodzujúce prestať sa báť rozhodovať.

Pre mňa je to jedna z najväčších podôb slobody. Nedovoliť nikomu – a predovšetkým sebe samej – aby ma obmedzoval.

Veď koľkí z nás sú uväznení nie vo svete okolo seba, ale vo vlastných presvedčeniach?

„Nie som dosť dobrá.“

„Nezvládnem to.“

„Čo si pomyslia ostatní?“

Aj ja som v takom väzení žila.

Až raz som pochopila, že nehľadám nový život.

Hľadám seba.

Keď som toto poznanie pred sebou odkryla a dovolila si s ním naplno stotožniť, bol to jeden z najsilnejších okamihov môjho života.

Nebol to ohňostroj.

Bol to tichý návrat domov.

Domov k sebe.

Od tej chvíle sa už nesnažím žiť podľa predstáv druhých. Každý deň sa len učím byť o trochu viac sama sebou.

To je posolstvo, ktoré odovzdávam tým, ktorí chcú počúvať.

Tým, ktorí cítia, že im v živote niečo chýba, no možno ešte nevedia pomenovať čo.

Neponúkam návody ani univerzálne pravdy.

Len pozvanie.

Pozvanie začať viac dôverovať sebe.

Pretože možno najväčšia sloboda, akú môžeme v živote zažiť, nie je sloboda robiť čokoľvek.

Ale sloboda byť tým, kým naozaj sme.