Telo (príbeh)

 https://soundcloud.com/hedviga-placintarova/telo-m4a?utm_source=clipboard&utm_medium=text&utm_campaign=social_sharing

zvuková nahrávka

Slastne sa naťahovala. Vychutnávala príjemné teplo nakumulované vlastným telom pod perinou. Povystierala ruky, nohy, prehla chrbticu. Zhlboka vydýchla. Nepamätala si, čo sa jej snívalo, ale cítila sa príjemne. Jemne sa usmiala. Pohľadom skontrolovala, koľko času jej ostáva na jej „prebúdzajúci sa“ rituál. Päť minút. Potom sprcha, ranná hygiena, niečo ľahké na raňajky a odchod na autobus.

Na chvíľu napla sluch, či začuje spolubývajúcu v druhej izbe. Zatiaľ nič. Zuzka málokedy vstala skôr ako ona. Jej pracovná doba začínala o hodinu neskôr a aj pracovisko mala bližšie.

Tri minúty. Pritiahla si paplón pod bradu a rozkošnícky preciťovala teplo.

„Tak ti závidíme.“ Začula v hlave hlas. Nebolo to pre ňu nič výnimočné. Od malička zažívala podobnú skúsenosť a v mladosti si myslela, že to tak majú všetci. Bola veľmi prekvapená, keď sa už v škôlke medzi inými deťmi dozvedela, že oni nemajú svojich priateľov, ktorých nevidí nikto iba oni. A v tom čase prestala o tom hovoriť a svoje súkromné tajomstvo si nechala len pre seba.

„Závidíte?“ Neotvárala oči. Cítila ich pri sebe.

„Hm...“ Hlasy, boli dva, jej  jemne odzneli v hlave.

Skontrolovala čas. Už len minútka.

„Tak čo mi to závidíte?“ Zároveň sa chystala vstať, ale ešte raz sa ponaťahovala. Prvé vystrčila nohy a hľadala papuče pri posteli. Milovala ich teplo. V zime vždy mala veľké, huňaté a hlavne teplé.

„Tvoje telo.“

Roztvorila oči.

„Moje telo?“ Vyslovila nahlas a zahľadela sa tým „iným“ pohľadom na miesto, odkiaľ vycítila, že sa „majitelia“ dvoch hlasov nachádzajú. Počas rokov sa ich naučila vnímať len ako energie. Málokedy si ich zhmotňovala do ľudských, alebo iných podôb. Pre ňu to bolo prirodzené a hlavne jej mozog to prijal ako niečo úplne normálne. Rozumela aj tomu, že aj to, čo ona vníma, je len úplne malinká čiastočka toho, čo tieto, s ňou komunikujúce „bytosti“ definuje. Občas aj fyzicky cítila, že „bytosť“, ktorá je práve s ňou , v jej blízkosti, je napríklad v podobe obrovského mraku, ktorý je všade okolo nej a dokonca aj ona sama bola často súčasťou tejto energie.

„Nikdy sme neboli v ľudskom tele. Keď vás ľudí pozorujeme, ako si to užívate, čo všetko môžete cítiť, čo my nikdy nebudeme mať možnosť zažiť...“

Vstala a začala upravovať vankúše a paplón.

„Hm ... a čo vás na tom vlastne tak láka? S telom je častokrát dosť veľká oštara, hlavne keď sa musíš o neho starať každý deň, kŕmiť ho, šatiť a dávať pozor na milióny vecí, aby si sa sám sebe v zrkadle páčil.“ Obrátila na srandu svoje slová a sama sa zasmiala. „A čo je najdôležitejšie, je smrteľné, starne, chradne, nevládze.“

„Vy si ani neuvedomujete, aké je to vzrušujúce. Cítiť dotyky. Teraz pôjdeš do sprchy a budeš cítiť, ako ťa omýva voda, ako ti tečie po tele, ako ťa ohrieva. Budeš si umývať vlasy. Môžeš ich cítiť medzi prstami, môžeš sa ich dotýkať, môžeš ich česať. Potom si budeš nanášať krém na tvár a môžeš cítiť pokožku pod prstami. Brúškami prstov si prejdeš po tele a cítiš ten dotyk.“ V hlasoch prichádzajúcich od týchto „bytostí“ bolo ťažké cítiť nejaké emócie. Tak ako teraz, cítila v nich ľútosť, ale iba pochopenú cez význam slov, ktoré vnímala.

„Keď si vonku, môžeš cítiť na tvári vietor. Slnečné lúče, ako ti prehrievajú telo. Vôňu kvetov, jedla. Na jazyku vychutnávať rôzne chute. To my nikdy nezažijeme. Naše zmysly takto nefungujú. My ich vlastne v takej forme nemáme. Toto ti závidíme.“

Na pár sekúnd precítila esenciu ich túžby. Odrazu sa pozrela na svoje telo úplne inými očami. Svoje telo mala rada, starala sa o neho, dopriala mu dostatok odpočinku a počúvala čo potrebovalo. Ale brala ho ako niečo samozrejmé, čo máme všetci. Všetci na Zemi žijeme v telách, a tak to človek začne vnímať ako niečo bežné, rovnako ako vietor, vzduch, slnko a mesiac na oblohe.

Oblial ju pocit vďačnosti.

„Tak chlapci, idem si užiť vodu na svojom tele.“

Zamierila do kúpeľne.

__________________

Ak si uvedomíme, že existuje niekto, kto nám závidí naše telá a my si ich vo väčšine prípadov máločo všímame a venujeme im pozornosť len vtedy, keď už sa niečo deje, stojí to za pár sekúnd úvah.

Napadlo mi teraz, nevážime si to, čo máme.

Nedokážeme oceniť veľkoleposť tohto dokonalého, inteligentného, samofungujúceho „mechanizmu“.

Všetky procesy si naše telá riadia samé. Je to najdokonalejší výtvor, akého sme tu na Zemi svedkami.

Vďaka zmyslom dokážeme vnímať sladkosť, jemnosť, krehkosť, zmyselnosť, krásu...

Vtelili sme sa do obalu, ktorý nám poskytuje bezpečnú schránku pre naše duše a zároveň nám poskytuje zažívanie samých seba cez pocity a emócie.

Vďaka tejto možnosti môžeme prežívať životné dobrodružstvá znovu a znovu. Hrať sa s našimi zážitkami, užívať si ich a hlavne preciťovať.

To sa energiám, ktoré nás sprevádzajú nemusí nikdy podariť.  Oni len môžu pozorovať, zvonka vnímať, ako to my ľudia prežívame, ale nikdy to neprecítia. Ako sa vraví, nikdy to  nezažijú „na vlastnej koži“.

Nie je to úžasné uvedomenie?

Každé jedno telo, zložené z miliónov buniek, má svoju prirodzenú inteligenciu, s ktorou vieme hovoriť a dokonca aj sami riadiť napríklad liečebné procesy v tele, urýchľovať ich. Môžeme vyzvať telo na to, aby nám samé „povedalo“, čo je potrebné urobiť. Doslova s ním vieme spolupracovať.

Nechce od nás nič, len nech ho máme radi, staráme sa o neho a s láskou o ňom premýšľali. Milovali každú jednu časť našich tiel.

V neposlednom rade si je potrebné uvedomiť, že telo do ktorého sme sa narodili, je tiež naša voľba. V energetickej verzii sme vedeli, prečo sme sa tak rozhodli a prečo máme práve to telo, ktoré máme.

Skúsme rešpektovať našu voľbu, ktorú aj keď teraz jej nerozumieme, bola určite opodstatnená.

Väčšinou sme na to zabudli a podľahli vonkajším „dôkazom“ dokonalosti a krásy. Dokonca sme naše telá znenávideli, alebo aspoň nám niektoré časti výrazne prekážajú a meníme ich. V zmysle pochybnej hodnoty zvonka.

Skúsme sa správať k našim „schránkam“ pekne.

 Buďme vďační, že máme tú výsadu si ich užívať.

 Možno niekto to tak nikdy mať nebude.