Problém viery (zamyslenie)
Čo je to viera?
Možno hneď prvé vám napadlo „náboženská“. Áno, tej sme podliehali
po dlhé stáročia a má za sebou podporu „skúseností“ tisícok, ba až
miliónov ľudí. Táto viera a jej „platnosť“ sa predáva z pokolenia na
pokolenie. Myšlienky a názory z nej plynúce sú brané a akceptované
ako nemeniteľný fakt a ako jediná správna, morálna, bezúhonná, čestná
cesta. Ono, ako sa hovorí, cestou sa veľa vecí dokáže pokaziť a rovnako aj
táto viera v priebehu vekov dostala riadne na frak. Je vhodné si uvedomiť,
že posolstvo tejto viery bolo šírené ľuďmi s rôznymi nastaveniami, cieľmi,
zámermi a v neposlednom rade sebeckými chúťkami a túžbe po moci.
Z toho vyplýva, že je potrebné, ba priam nutné, časom veci revidovať a začať o nich premýšľať. Ale nie z pohľadu,
čo by povedal on alebo ona. Ale z pohľadu našich vnútorných pocitov. Je to
pre nás príjemné? Páči sa nám to? Chceme v tom pokračovať? Alebo naopak
začíname mať pochybnosti, sme z toho nervózni, nepáči sa nám to, dokonca
cítime fyzický odpor?
A takto môže pomaly v nás začať klíčiť „viera“ v nás
samých, v naše schopnosti, v našu tvorivú silu.
______________
Ak sa budeme snažiť veriť v tento
druh VIERY , tak to nebudú pochybnosti, ktoré nás napokon „presvedčia“, že to
nemá zmysel, ale STRACH zo zmien, nových ciest, nepoznaného, prehry, neúspechu.
A hlavne strach urobiť rozhodnutie, lebo nemáme záruku, že to dopadne tak,
ako sme si to priali. Vydávame sa do oblastí nami neprebádaných postojov, kde
by sme mali konečne uznať svoju veľkú moc a jedinečnosť.
V procese získavania istoty,
že tá naša „viera“ je presne to, čo nám môže priniesť pozitívne veci do života,
zákonite prejdeme fázami skúšok, neistôt
a pochybností. Dôležité je však nevzdávať sa. Veriť, že nájdeme cestu, pomoc,
inšpiráciu, skrátka niečo, čo naplní obsah „viery“, ktorú už ďalej nechceme
spochybňovať.
Na začiatku všetci túžime po
dôkazoch, že to funguje, že zažijeme to, v čo veríme. Ak dokážeme aj
napriek pochybnostiach, ktoré sú na začiatku všadeprítomné, pokračovať a mať
pred očami to, čo chceme zažívať, nezabúdajúc hlavne na kvalitu pocitov, tak si tú našu „vieru“
napokon stotožníme s pravdou, v ktorej dokážeme žiť bez strachov.
Lebo znovu, nie pochybnosti, ale jedine
strach má tú moc (ktorú sme mu odovzdali) nás brzdiť, nútiť robiť veci, ktoré
ani nechceme, byť na mieste, ktoré nenávidíme, pracovať na pracovisku, ktoré ubližuje nášmu zdraviu (psychickému aj
fyzickému), žiť vo vzťahu, kde to už dávno nie sme my (len naša úbohá kópia), mlčky
trpieť nespravodlivosť.
Vďaka strachu, nízkej sebadôvere,
sebahodnote a „viere“, že sme len slabé, ničoho-schopné bytosti nám hrozí, že
ostaneme zaseknutí v tom, čo momentálne žijeme a nedokážeme byť šťastní.
Začnime teda pochybnosťami. O všetkom
čo počujeme, čo sme nútení žiť, čo robíme, ako sa správame, začnime
spochybňovať. Či je to podľa nášho svedomia a pocitov v poriadku. Či
to náhodou nie je inak. Či by sme to my sami nechceli náhodou zmeniť, aby sme
sa cítili dobre, lepšie. Či by sme nemohli napríklad spomaliť. Či by sme si
nedopriali viac voľného času. Či potrebujeme to všetko, za čím sa pachtíme a vlastne
ani nevieme prečo. A tak podobne. Všetko, čo s našimi srdiečkami
neladí, spochybňujme a hľadajme iné cesty, iné spôsoby, inú formu
komunikácie, iný prístup.
Všetko v súlade s nami!
Zo srdca nám prajem, aby sme uVERILI v seba a v naše schopnosti.
uVerili, že zmyslom našich životov je byť šťastní a naše životy
si máme spríjemňovať každý deň.
Dovolili si to a napokon aj reálne užívali.
A tak nech sa nám to deje.
Komentáre
Zverejnenie komentára