Ako nájsť človeka, ktorému môžeme veriť? (zamyslenie)

https://soundcloud.com/hedviga-placintarova/ako-n-js-loveka-ktor-mu-m-em?utm_source=clipboard&utm_medium=text&utm_campaign=social_sharing

 zvuková nahrávka

Hľadala som si dnes tému, o ktorej by som si mohla „zafilozofovať“.  Napokon ma zaujala  otázka akejsi ženy,  ako nájsť človeka, ktorému môžeme veriť, ktorí nás nesklame a môžeme mu dôverovať?

Ako prvé mi napadlo, že pokiaľ si neveríme my sami, tak to nemôžeme vôbec zažívať ani v našich životoch. Vždy nám svet okolo nás bude zrkadliť to, čomu my sami veríme, alebo neveríme.

Žena, ktorá túto otázku položila, vyznievala dosť zúfalo a človek si môže začať predstavovať, aký život doposiaľ žila a  s akými skúsenosťami sa stretla.

Kedy sa vlastne sklameme? Kedy prestaneme dôverovať?

Na začiatku je dôvod a veľmi často ukrytý v detstve a zážitkoch, ktoré nás v tomto období naučili, ako vnímať svet a ľudí okolo seba. Všímame si rodičov, súrodencov, širšie príbuzenstvo. Vnímame ich správanie ako film a ukladáme si „vzorce“ správania do podvedomia. Teda, keď som sledoval tento „príbeh“, tak mal taký a taký priebeh a skončilo sa to práve takto. Neskôr sa podobných príbehov odohrá viac a my už máme v sebe ukotvené, že inak to vlastne ani byť nemôže. Medzitým sa niečo podobné  udeje aj priamo nám. Program zapísaný a podporený pocitmi, ktoré sme vtedy zažívali spolu s aktérmi príbehu. Tých príbehov je neúrekom a teda aj programov v nás je veľa. Ak sa neskôr dostaneme do podobnej situácie my sami, programček sa krásne „otvorí“ a my si ho dáme ako „podmaz“ a reálne si odžijeme zapísanú „schému“. Nevedome sa podriadime, prispôsobíme a samozrejme „vieme“ ako to dopadne, lebo však my sme si už niečo v našich životoch odžili.

A skúsenosti sú skúsenosti!

Ak spomínaná žena má za sebou niečo podobné, ako som opísala vyššie, je nastavená tak, že ľuďom v určitých životných situáciách sa veriť nedá. A najlepšie nikdy. Tento program a presvedčenie z neho plynúce, sú pre ňu tak silné, že jej ani nenapadne, že ona SAMA si tvorí výsledok týchto situácií. Lebo VIE, že to tak musí skončiť. Tak sa to samozrejme aj tak skončí.

Napríklad:

Žena sa cíti osamelo, pretože už zažila pár sklamaní v živote a práve teraz nemá pri sebe nikoho blízkeho. Jej dušička ju nabáda, aby to znovu  skúsila. Jej bezradnosť a malá viera v to, že by sa jej ďalší vzťah mohol vyvinúť inak, ju napĺňa strachmi z bolesti, ktoré prídu, keď sa dožije ďalšieho sklamania. Ak je strach priveľký, častým riešením je uzavrieť sa a odsúdiť  na samotu. V samote sa aspoň nevyskytne nikto, kto by jej spôsobil ďalšie sklamanie.

Sme však bytosti spoločenské a je pre nás prirodzená socializácia. Máme v sebe skrytú túžbu zdieľať samých seba s inými, tešiť sa s nimi, hovoriť s niekým o našich snoch a plánoch, podeliť sa v čase smútku o svoju bolesť a rovnako dávať a prijímať lásku.

Ak táto žena nedokáže žiť dlho sama a psychicky ju to ničí, v určitej fáze svojho života naberie odvahu a urobí ďalší pokus. Pri zoznamovaní sa s inými ľuďmi si vyhliadne toho „najdôveryhodnejšieho“  a modlí sa, aby to tentokrát vyšlo.

Ale nezmení sa  nič. Znovu zažije sklamanie. Logicky sa ani nemôže k inému výsledku dopracovať, pretože jej neustále bežia „programy“, s ktorými doposiaľ nič neurobila. Bude sa dopúšťať rovnakých „chýb“. A nebolo by  nič „neočakávané“, keby to napokon vzdala.

Jediné východisko je uvedomiť si, čo nám to spôsobuje.

Po sérií „neúspechov“ sa seriózne pozrieť na príčinu, čo je za tým všetkým nezdarom.

_______________

Prvým, nevyhnutným krokom je pochopenie, že za všetkým sme IBA MY.  (Ako vždy.) Ak toto odmietneme, tak sa budeme zbytočne snažiť.

Ak máme prvý krok za sebou a túto možnosť pripustíme, sme na najlepšej ceste sa k niečomu dopracovať.

Druhým krokom je, vstúpiť do ďalšieho vzťahu, priateľstva alebo jedným slovom do „dôvery“, bez očakávaní. To už všetci dobre vieme, že najľahšie sa dopracujeme ku sklamaniu, keď máme kopec očakávaní. Keď ich nemáme, vieme sa iba milo prekvapiť a zároveň nás nemôže nič „rozčarovať“.

Tretím krokom, zabudnúť na všetky predchádzajúce skrachované skúsenosti. Slúžili nám len na to, aby sme pochopili, že to nechceme takto prežívať a poskytli vodítko, ako to nemá vyzerať. V tých skúsenostiach sme si zažili kopec nepríjemných pocitov, ale nerobili sme nič, aby sme to zmenili, aby sme priebeh akýmsi spôsobom upravili, aby sa neopakovalo stále dookola to isté. Ustrnuli sme. A v akomsi sadomasochistickom vzťahu k sebe sme sa „ukájali“ v bolesti a potvrdzovaní si svojej pravdy, že to je vždy pre nás na figu.

Takže pôvodná otázka by mala znieť asi inak.

Ako nájdem dôveru v seba, že každý ďalší vzťah ustojím bez bolesti a utrpenia? Iba v láske a porozumení?

A odpoveď?

Je trošku rozsiahlejšia a viem, že ju všetci poznáme.

Každý nový vzťah začať v pravde. Bez pretvárok a masiek. Hovoriť o sebe úprimne všetko tak, ako to naozaj cítime. Nepremýšľať o tom, čo si bude ten druhý o mne myslieť a ako by som sa mu čo najviac „zalíškala“, aby ma zahrnul svojou priazňou.

Naučiť sa pozorne počúvať toho druhého. Keď začujeme niečo, čo s nami neladí, nebáť sa ísť do otvorenej komunikácie a dať jasne najavo, že to takto my nechceme, alebo nemáme. Rovnako prijímať „námietky“ druhej strany s otvoreným srdcom. Dovoliť tomu druhému byť rovnako  úprimným.

Nezabúdať, že žiaden vzťah nie je „istý“. Na každom jednom je potrebné pracovať, podporovať ho a vyživovať, aby sa obe strany cítili v ňom príjemne. Nezaspať v presvedčení, že po roku – dvoch sa už nič nemôže pokaziť. Všetci sa meníme a v priebehu času sa môžu vyskytnúť javy, ktoré nám doteraz neprekážali, ale práve teraz začali. Takže dôležitosť byť vždy v pravde je úplnou nevyhnutnosťou.

A to príjemné dosiahneme, keď sa budeme obaja cítiť slobodne vo všetkom, čo tento vzťah definuje. Nebudú v ňom obmedzenia, iba podpora.

Ale vždy to musí ísť z nás!

My by sme mali mať tú schopnosť dôverovať si, že nie je nič, čo by sme zo seba nemohli prejaviť navonok. Nebáť sa hodnotenia toho druhého (ktoré ani nikdy nemusí prísť, len sa ho bojíme, aby sme neboli ponížení, zahanbení) , lebo na ňom vlastne nezáleží. Ak sa takto vnútorne nastavíme, nebudeme potrebovať zažívať v živote „nastavené zrkadlá“, lebo naša dôvera v seba bude neochvejná.

Tak ako budeme rešpektovať seba, tak budeme rešpektovať toho druhého a nebudeme sa ničoho báť, hlavne nie otvorenej konfrontácie.

Ak ani po tomto všetkom vzťah nevydrží, nie je to dôvod si povedať, že znovu raz som mala pravdu a mne to jednoducho nikdy nevyjde. Lebo tak to nie je.

Dôvodom je, že sme si ešte niečo neuvedomili, na niečom veľmi trváme, niečo nevieme pustiť, dokonca ani odpustiť.

A vraciame sa znovu k sebe.

Držím prsty, aby nám nadväzovanie priateľstiev išlo ľahko a v láske k sebe a tomu druhému.

A tak nech sa deje.