Vtedy? Potom? Dnes! (príbeh)

 

https://soundcloud.com/hedviga-placintarova/vtedy-potom-dnes-m4a?si=bbfb5d344b7341bf9b0d69c4f8ed5f6d&utm_source=clipboard&utm_medium=text&utm_campaign=social_sharing

zvuková nahrávka

 

Kde bolo tam bolo, bola jedna mladá krásna rodinka. Žila v nízkoenergetickom dome, s modernou výbavou domácnosti, vlastnili moderné auto. Všetkého mali dostatok a patrične si to aj užívali. Žena, vysoká, štíhla a po dvoch deťoch ešte atraktívnejšia, ako bola vo svojich mladých rokoch. Manžel, fešák, príťažlivý, zamilovaný do svojej ženy a dvoch dcér. Ale bohužiaľ, občas prebytok lásky poskytol aj inej žene. Svoje bokovky nepestoval kvôli tomu, žeby mal „zajačie“ úmysly a túžil odísť od rodiny. Kým nemali deti, tak si tých bokoviek dovolil viac, ale od kedy sa im narodila druhá dcéra, rozhodol sa zamerať svoju lásku iba ženám, ktoré mal doma.

Roky sa mu darilo „svoju dobrosrdečnosť“ utajovať, ale ako sa hovorí, len dovtedy chodíš s džbánom po vodu, pokiaľ nepraskne. No a jeho  „charita“ pred dvoma rokmi rovnako „praskla“.

Pod tlakom výčitiek, manželkiných nekončiacich sa otázok a bolestných sĺz si konečne uvedomil, že jeho „radodajnosť“ asi celkom nebola v poriadku. Jemu bolo úplne jasné, že manželku nechce opustiť a skutočne ju miluje, ale nedokázal ju o tom presvedčiť. Neuverila mu, že pre neho iné ženy neznamenajú nič. Po roku konečne vyslovila slová:

 „Pokúsim sa ti veriť. Ale ešte jeden prešľap a od teba odchádzame.“

Robil všetko možné, aby jej dokázal dobré úmysly. Staral sa o nich ešte viac ako doposiaľ, pobyt mimo domova obmedzoval na minimum a druhým ženám sa prestal venovať.  Ona však nepracovala a bola s dcérami doma, a tak čas čo bol v práci bol pre ňu živnou pôdou na bolestné myšlienky a podozrievanie. Tak ako povedala, že sa pokúsi mu veriť, tak sa aj pokúšala. Strach však bol silnejší ako  jej viera. Počas víkendov, keď bol doma,  bolo ľahké uveriť, že sa zmenil. Víkend však trval dva dni a tých pracovných dní bolo päť. Keď v pondelok a utorok ešte čerpala z nastavenia víkendu, v stredu sa to pravidelne začalo rúcať a do piatku mala často veľmi zlú náladu.

Až raz, sa dopočula jedna starenka, že v tomto domčeku žije nešťastná mladá žena. Uľútostilo sa starenke mladej duše a vybrala sa k nej na návštevu. Bolo krásne stredajšie jarné popoludnie. Mladá žena práve uložila dievčatá spať. Vyšla do záhradky. Pod pazuchou niesla rozčítanú knihu a v ruke karafu s osviežujúcim nápojom z mäty a citrónov. Práve sa pohodlne usadila do záhradného kresla, keď ju spoza chrbta oslovil ženský hlas.

„Dobrý deň vinšujem.“

Nepočula nikoho prichádzať, a tak sa riadne preľakla. Prudko sa postavila a otočila k žene. Neverila vlastným očiam, na koho sa pozerá. Starenka, akoby vystúpila priamo z rozprávky. Nádherná vráskavá tvár sa dobrácky usmievala. Jej drobná postava pôsobila krehko.

„Vitajte. Nech sa páči sadnite si. Môžem vám naliať za pohár tejto vody?“ Vôbec sa nepozastavila nad tým, čo tam robí, prečo prišla, ako sa dostala cez zatvorenú bránu. Všetko čo robila jej pripadalo úplne normálne. Starenka si sadla oproti nej a s úsmevom poďakovala za pohár vody.

Sedeli chvíľku oproti sebe. Starenka sa na ňu pozorne zahľadela a ona mala pocit, že jej telom prechádza horúci lúč. Bolo jej veľmi príjemne.

„Žiješ v krásnom dome. Záhradu máš nádhernú. Vidím, že si veľmi starostlivá a je tu vidieť tvoju šikovnú ruku.“ Uznanlivo hodnotila, čo videla.

„To nie je len moja zásluha. Manžel je tiež veľmi šikovný.“

„To je krása, že sa tak dopĺňate. Počula som, že máš dve malé dievčatká.“

„Áno. Sú poslušné a našťastie aj zdravé. Robia nám radosť.“ Oči jej žiarili úprimnou rodičovskou láskou.

„Radosť počúvať.“ Pokyvkávala hlavou a nespúšťala z nej hrejivý pohľad. 

Najradšej by tú starenku objala. Nerozumela pocitom, ktoré ju práve zaplavili. Oči sa jej naplnili slzami a ani si neuvedomila, prečo sa prestala ovládať.

„Vidím, že máš srdiečko preplnené smútkom.“ Pohladila ju po ruke a ona sa ešte viac rozplakala.

„Porozprávam ti jeden príbeh. Dovtedy kľudne plač, keď sa ti tak žiada.“ Otočila hlavu v smere slnka, nadýchla sa a ticho, s jemnou melódiou v hlase začala.

„Kedysi žila jedna žena v krásnom dome, v niečom podobnom ako ty. Nechýbalo jej nič. Bola zdravá, krásna, mala priateľky. Do čohokoľvek sa pustila vo všetkom sa jej darilo. Nebola však šťastná.

Jej dom bol postavený na najvyššom mieste v dedine. Okná boli orientované na dve strany. Z jednej strany mala výhľad na starší dom, ktorý veľa toho slnka počas dňa nevidel. Dá sa povedať, že bol celý deň v tieni. Z druhého okna mala výhľad na vzdialenejší, väčší dom, ale výhľad jej zastierala hmla a opar z neďalekých vodných plôch. Nikdy sa nedostala až na to mieste, kde dom stál, mohla si len predstavovať, čo všetko tam je. Občas zahliadla niečo, čo by rada preskúmala, ale nemala možnosť to vidieť jasne. Denné povinnosti si urobila vždy rýchlo a tak jej ostávalo viac voľného času. 

A ona rada pozerala cez tieto okná.

Na starý tmavý dom hľadela s akousi tiesňou na srdci. Kedysi tam bývala. V tom čase jej rodina toho veľa nemala a zažila veľa ťažkých situácií. V rodine bolo viac detí, a tak sa museli jeden o druhého starať. Otec riešil problémy s alkoholom a neraz ich všetkých riadne zbil. V strachu utekali párkrát z domu. Vyslobodenie prišlo, keď otca v hore privalilo a on sa už nikdy domov nevrátil. Počas ďalších rokov sa postupne deti rozutekali do sveta a ona ostala s mamou. Po matkinej smrti sa zrazu objavil pri dverách notár a oznámil jej, že zdedila majetok. Vďaka nemu sa konečne dostala k domu, v ktorom teraz bývala.

Neprešiel deň, aby sa nevrátila do týchto čias. Vedela si živo predstaviť aj ten najmenší detail z týchto pochmúrny a ťažkých dní. Často si aj poplakala, aké ťažké to bolo a koľko si toho všetci vytrpeli.

Výhľad z druhého okna jej tiež veľa radosti neprinášal. Veľmi túžila presne vedieť, ako ten dom vyzerá, kto tam žije, ako žije. Nemala však žiadnu možnosť sa tam fyzicky dostať. Mohla si len predstavovať. Občas tam videla horieť veľké svetlá a aj na takú vzdialenosť počula hudbu. Dokonca často počula výstrely. V takých chvíľach sa jej telo roztriaslo. Bála sa, aby sa niečo podobné nedostalo do jej blízkosti. Za všetkým tým dianím videla hordu ľudí, veľmi podobných jej násilníckemu otcovi.

Nevedela odolať a každý jeden deň absolvovala oba výhľady. Neraz zaspávala s nepríjemnými pocitmi. Aj si občas povedala, že práve dnes nebude pozerať ani na jeden z domov, ale zvyk napokon zvíťazil. Znovu si sadla ku oknu a znovu prežívala obmenu rôznych predstáv a emócií. Každý jeden deň.“

Starenkin hlas stíchol. Žena medzičasom prestala plakať a uvedomila si, že sa v nej smútok začal meniť na hnev. Hnev na ženu z domčeka, ktorá sa tak nepochopiteľne správala.

„Vôbec jej nerozumiem! Prečo si to robí? Keď je taká krásna, zdravá, úspešná, žije konečne v hojnosti, prečo si to robí? Prečo si neužíva to čo má?“

„Hm. Však? Prečo si to robí?“ 

Nestačila dopovedať a priamo pred jej očami sa zmenila na malé biele pierko. Pierko jemne zdvihol ľahký vánok a privial jej ho k nohám.

______________________

Prečo si to všetci robíme?

Prečo toľko času venujeme pohľadom na naše „staré“ domy, alebo na tie, ktoré zahaľuje ešte opar, hmla, ktoré sa  nás ani  netýkajú?

Prečo si nevšímame dom, v ktorom práve bývame a neužívame si všetok jeho komfort, nie sme vďační, že sme práve teraz na takomto úžasnom mieste?

Obe ženy (z oboch príbehov), žijú veľmi podobný život.

Manželka bývalého neverníka sa nevie rozhodnúť. To, čo si zažila v „starom“ dome, je minulosť, vďaka ktorej zistila, čo sa naozaj za jej chrbtom stalo.

Vyslovením: „Pokúsim sa ti veriť. Ale ešte jeden prešľap a od teba odchádzame.“, bolo potrebné okno k „starému“ domu, ale aj novému - zahmlenému, zamurovať. 

Pretože neverí, že sa ľudia menia, žiadne iné východisko neexistuje.

Jediné riešenie je žiť v „dnešnom“ dome a riadne si to všetko užívať. Plnými dúškami sa tešiť zo zázrakov každodenných stretnutí, spolužitia a spolu-bytia. 

Dať hlavne šancu sebe!

Čumením raz z jedného okna a hneď z druhého sa NIKDY nevyslobodí zo zlých pocitov a nedôvery. Stala sa zbabelou, zatrpknutou, uplakanou a nevyrovnanou osôbkou. Jej vnútorná sila je pochovaná hlboko kdesi pod nánosom nedôvery, žiarlivosti a veľmi nízkej seba-hodnoty. Túži po nejakých zárukách, túži po vyriešení, odklepnutí, že od tohto okamihu váš manžel bude sekať iba dobrotu. Bohužiaľ toto nikto nikomu nikdy nezaručí. A to nie len v manželstvách, kde sa nevera už stala, ale ani v manželstvách, ktoré možno aj tridsať rokov fungujú „bezproblémovo.“

Rozdiel je len v tom, ako si ten čas medzitým, kým sa niečo udeje, užijeme.

Nevravím, že máme s niečím „zlým“ počítať! To samozrejme nie, pretože si to pritiahneme.

Ale keď sa to udeje, tak sa z toho nie je potrebné po..ť!

Ak si to žena z príbehu napokon znovu raz odžije, tak si môže búchať neskôr hlavu o múr, že stratila roky obavami, zlými pocitmi, nervozitou, teda úplne nekvalitným manželstvom, vlastným životom.  Možno si bude vyčítať, že mohla konať inak. Možno si bude nadávať, prečo ho neopustila už pred rokmi.

No tých možno je veľa a ešte viac. Pretože žiadna garancia neexistuje.

Jediné čo existuje je voľba, všetky dni (alebo aspoň väčšinu) prežívať tak, ako sa ona rozhodne, aby výsledkom boli dobré pocity. Pretože sa má rada a na situácii a na ľuďoch napokon aj tak nedokáže veľa zmeniť.

Riadiť vie iba seba! 

Rozhodovať sa vie iba za seba!

Ak si toto uvedomí, tak možno konečne pochopí, že ten svoj život si pokazí sama!

Len ona sama!

Nikto iný!

A tak to bohužiaľ je.