Všetko raz prejde (príbeh)
Stála pred otvorenou skriňou, v rukách nožnice a odstrihovala ďalší kúsok z metra. Tvár jej horela rozhorčením a prudko dýchala.
„Už len niečo vyše roka. Už mám
takmer polovicu za sebou. Musím vydržať! Ja to dám!“ Kým zobrala do rúk
odstrihnutú časť metra a zavrela dvere od skrine, cítila, ako sa jej srdce
upokojuje. Cestou ku nočnému stolíku, v jednej ruke nahnevane stláčala malý
kúsok. Vložila nožnice do zásuvky. Kým vyšla z izby, zahodila obsah
z ruky do koša.
„Dám to!“
Pred tromi rokmi sa s priateľkami
stretli u jednej z nich. Oslavovali narodeniny domácej pani. Boli
štyri. Najlepšie priateľky takmer od škôlky. Všetky boli v tom čase
slobodné a dve z nich nezadané. Počas zábavy, popíjania
a rozprávania veselých zážitkov napokon primäli domácu pani, aby vytiahla
veštecké karty. Hlavne dve nezadané, bez partnerov jej nedali pokoj, aby im
konečne vyčítala z kariet, kedy sa môžu tešiť na toho svojho vysnívaného. Karla
bola tá, ktorá doposiaľ nemala ešte žiadnu vážnu známosť
a v dvadsiatich piatich rokoch sa jej to zdalo už riadne frustrujúce.
„Karlinka moja, neboj sa. Ten
tvoj princ na bielom koni už stojí za rohom a čaká, kedy si ho konečne
všimneš. Daj na svoj prvý dojem, keď ho stretneš, lebo je to pre teba práve ten
pravý. Maximálne do dvoch rokov sa zoberiete. Hm... no vidím, že získaš nie
veľmi spriaznenú rodinu. Pre nich budeš trošku...ako by som to, no skrátka, pre
synáčika si predstavovali nejakú inú ženu. Budeš mať chvíľu prácičku si ich
získať. Ale najväčší problém budeš mať so svokrou. Tú v rodine nikto nemá
rád a ty to budeš mať u nej sakra ťažké. Dobrá správa je, že si ju
užiješ iba asi dva roky, potom zomrie. Ak to vydržíš, tak sa všetko upraví a v celku
by si toto manželstvo mohla zvládnuť.“
Karla si neraz opakovala
vtedajšiu predpoveď. Všetko do písmenka vyšlo tak, ako jej to priateľka
predpovedala. S manželom sa stretli ani nie po mesiaci a bola to
láska na prvý pohľad. Nemohla byť šťastnejšia. Od začiatku bola nastavená tak,
že on je pre ňu ten pravý a ich vzťah sa krásne vyvíjal. Potvrdila sa
skutočnosť, že jej existenciou budúci svokrovci neboli spokojní. Neraz bola
svedkom nepríjemných poznámok na svoju osobu a Peter sa ju nebál odvážne
vždy zastať. Sám, spolu s druhým bratom, nemal najvrelejší vzťah
k matke. To, že to Karla s touto rodinou nevzdala, bola zásluha
veštby a jej viera, že sa všetko udeje tak, ako bolo predpovedané.
V duchu si opakovala, že jej Peter stojí za tých pár rokov nepohodlia.
Napokon sa pred rokom zobrali.
Petrovi rodičia bývali vo veľkom dome sami. Druhý brat pri prvej príležitosti
sa z domu odsťahoval. Dusnú atmosféru a vždy nespokojnú matku
odmietol viac tolerovať vo svojej blízkosti. Povinné návštevy dodržiaval, ale
nikdy nezavítal do domu iba tak, na priateľskú návštevu.
Svokor im navrhol, aby ostali
bývať s nimi, aby ich veľký dom mal využitie. Peter ostal veľmi
prekvapený, keď Karla hneď súhlasila. Celkom jej nerozumel, ale napokon
súhlasil aj on. Nikdy mu o veštbe nehovorila. Netušila, akoby reagoval, že verí takýmto „povedačkám“.
Horor spolužitia začal od prvej
sekundy, ako sa tam nasťahovala. Nebolo dňa, aby svokra s niečím nebola
spokojná. Na tvári mala vždy masku odmeranej kamennej sochy bez emócií. Hlas
nikdy nezvýšila, ale posmešky, dvojzmyselné narážky a podpichovanie, boli
stokrát bolestivejšie.
Takmer polroka ju neustále
kritizovala, aká je nemožná v kuchyni. Odkedy sa Karla prisťahovala,
svokra prestala úplne variť a všetku prácu presunula na nevestu. Však ona
bola iba obyčajná úradníčka, ktorá sa počas práce nemá ako unaviť a ona
pani inžinierka na vysokom poste v strojárskom závode, bola ubehaná
a hlavne psychicky unavená z náročnej práce. Peter so svokrom sa jej
snažili všemožne pomáhať a svokru krotiť. Karla sa rozhodla, že dva roky
to s ňou vydrží. V čase, keď jej nakladala, sa nasilu usmiala
a donútila sa pozerať na ženu, ktorej neostáva toho života už veľa, so súcitom.
V akomsi filme zahliadla
scénku s vojakmi, ktorí strihali meter, aby videli, ako sa im to do
civilu kráti. A práve vtedy jej napadla myšlienka, že si rovnako
zaobstará meter a bude si ho každý deň strihať, a tak mať jasne pred
očami, ako sa blíži deň jej vyslobodenia.
„Je mi ľúto, že musíš toto všetko
prežívať.“ Peter si ju privinul v posteli k sebe a bozkával na
krk. „Stačí slovko a môžeme sa odsťahovať. Mamu nedokážem zmeniť
a vidím ako ti ubližuje. Ani si neviem predstaviť, čo s tebou robí,
keď tu s otcom nie sme.“ Ešte viac si ju k sebe pritiahol.
„Neboj sa, nie som z cukru.“
Poddala sa jeho láskaniu a ponúkla pery k bozku.
Boli horšie aj lepšie dni. Vďaka
rituálu, ktorý sa rozhodla robiť sa jej tie horšie darilo zvládať ľahšie.
Nadišiel deň posledných
svokriných Vianoc. Karla pri nákupe darčekov mala celý čas na pamäti, že jej
musí kúpiť niečo výnimočné. Pristihla sa pri pocite, že má slzy na krajíčku.
Nerozumela si. Svokrino správanie sa v ničom nelíšilo od toho, ktoré
zažívala na začiatku. Jednu zmenu však zaevidovala. Jej vlastná reakcia na
útoky bola takmer minimálna. Samozrejme stalo sa, že sa svokre podarilo ešte
nájsť slabinu, kde Karlu zasiahla, ale stávalo sa to zriedkavo. Matne si
spomínala, ako zúrivo bežala do ich spálne a zúfalo strihala ďalší deň so
slovami nádeje, že už to nebude trvať dlho. Pred pár dňami si uvedomila, že
meter začína byť krátky. Hľadela na dieliky a srdce jej zovierala úzkosť.
Na Vianoce sa zišla celá rodina. Prišiel aj Petrov brat s rodinou. Celý dom bol krásne vyzdobený, stromček žiaril teplými farbami. V priestore zneli vianočné koledy. Petrove deti sa spôsobne správali a na svoj vek desať a sedem rokov, pôsobili nedetsky. Karla si uvedomila, že všetci sa prispôsobujú svokrinej povahe a nerobia nič, čo by ju mohlo donútiť znovu raz niekoho osočovať. Najmenší Dušanko, rozdával darčeky. Dospelí sedeli na gauči a on každému jednému osobne doniesol darček od Ježiška. Karla jedným okom sledovala svokru a čakala na reakciu. Kúpila jej drahú štólu. Svokra milovala drahé doplnky, vždy sa pekne a vkusne obliekala. Keď ju uvidela v obchode presne vedela, že toto je kus, ktorý sa jej bude páčiť. Tešila sa ako malé dievčatko, ktoré konečne našlo stratenú najobľúbenejšiu hračku. Srdce jej nedočkavosťou búšilo. Svokra s kamennou tvárou rozbaľovala prinesené balíčky. Nahliadla, slušne, bez emócií poďakovala a pustila sa do ďalšieho. Konečne prišiel rad na Karlin darček.
Všimla si,
že dary, ktoré boli dávané svokre, boli vždy akési neosobné. Ona to
v duchu nazvala „dar len aby bol“. Uznala, že táto žena mala všetko čo
potrebovala a bolo veľmi ťažké vybrať čosi, čo by chcela, alebo ju
potešilo. Evidentne, to ostatní s ňou už dávno vzdali a keby nebolo „vhodné“
alebo sa „patrilo“ obdarovať ju, tak by to asi nikto nerobil. Potom sa nebolo
čo diviť, že aj ona tak k prijímaniu pristupovala. Asi ani ona by ten
darček ani neotvorila, keby to nebolo „vhodné“ a „patrilo by sa“.
Po otvorení balíčka od Karly, jej
ruka ustrnula. Siahla na látku a pár sekúnd prechádzala po jej povrchu.
Napokon štólu vytiahla a rozprestrela. Karla by prisahala, že sa jej na
krátky okamih kamenná maska tváre uvoľnila a kútiky úst sa mierne pohli
smerom dohora. Prehodila si ju okolo pliec.
„Ďakujem Karla.“ Celá spoločnosť
razom stíchla. Rozpaky by sa dali krájať. Pozrela na svoju mladšiu nevestu
a miernym pokývnutím hlavy sa jej poďakovala. Karle sa ústa roztiahli do
šťastného úsmevu. Tentokrát to bol úsmev prirodzený a zo srdca.
„Som rada, že sa vám páči.“
Tú noc, nevedela dlho zaspať.
Peter spokojne odfukoval a jej sa neustále mihala pred očami svokrina tvár.
Zjemnená pár sekundovou zmenou. Odrazu cítila voči tejto osobe iba veľký súcit.
Keby bola odvážnejšia, vstala by a po jej poďakovaní, by ju bola objala. Ale nedokázala
to.
Od vianočnej večere si postupne
začala uvedomovať, že svokrine podpichovačné narážky sa objavovali oveľa menej.
Dokonca sa v jej slovách začali ozývať otázky, namiesto príkazov. Neobvyklé
správanie, zvláštna situácia a ona sa v novom spôsobe cítila nesvoja. Pri rituálnom strihaní metra mala nepríjemné
pocity. Nie zo svokry, ako to bolo doposiaľ, ale zo seba.
„Čo to vlastne robím?“ Strhla meter z dvierok
dverí a nazlostene šmarila dovnútra.
Svokra zomrela na náhlu mozgovú príhodu. Nikto to nečakal. Ani Karla nie.
Odkedy sa zbavila metra, prestala myslieť na veštbu. Párkrát sa pristihla, že
si rozhovory so svokrou užíva. Niežeby sa nejako zvlášť zmenila, hlavne čo sa ostatných
členov rodiny týka, ale ku Karle sa začala správať inak.
Karla bola na pohrebe asi jediná, ktorá za svokru úprimne
žialila. V duchu vysielala do neba sťažnosti, prečo nedostali šancu, keď
sa to práve teraz začalo vyvíjať správnym smerom. Pod srdcom nosila už tretí
mesiac ďalšiu generáciu a svokra tohto človiečika ani nebude poznať. Bolo
jej za všetkým smutno.
Večer odkladala smútočné šaty do
skrine a pohľad jej padol na spadnutý meter v rohu skrine. Vytiahla
ho.
Veštba sa splnila do poslednej
bodky. Svokra zomrela do roka a dňa od ich sobáša.
_________________
Karla sa rozhodla dať „zelenú“
svojmu život. Veštbou sa jej otvoril priestor možností a ona nasledovala
dobrý koniec. Volila „zabojovať“ a nevzdať sa človeka, ktorého milovala,
ani vízií šťastného konca. Odolávala nepríjemnej svokre a našla si spôsob,
ako tie dlhé mesiace prekonať pri zdravom rozume. Jej spôsob „boja“ bol možno pre niekoho hlúpy, alebo dokonca
vypočítavý.
V podobných vzťahoch sa
nejaké percento ľudí určite nachádza.
Však povestné vtipy o nedobrých svokrách vôbec nie sú raritou. Riešenie nevyhovujúcich
vzťahov je u každého iné. Niekto volí nestretávať sa, dokonca odopiera styk
starého rodiča s vnúčatami. Niekto volí hádať sa a dokazovať si
vlastnú pravdu. Niekto stiahne chvost a nikdy sa neozve, iba potichu mlčí.
Niekto za chrbtom nadáva a ničí si vlastné zdravie neustálym hromžením a neschopnosťou
vyventilovať nahromadenú zlosť. A je dosť prípadov, kedy sa manželstvá
práve kvôli svokrám rozpadávajú.
Karla mala originálny spôsob na ukľudnenie. Strihanie metra. Viem, málokto sa dostane k podobnej predpovedi (veštbe) a ešte aj z toho mála, málokto by tak slepo veril jej naplneniu. Pre Karlu to bolo to povestné svetlo na konci tunela. Zvolila taktiku úsmevov, nehádania sa.
Taktiku srdca.
Negatívne reakcie zdolávala pomocou rituálu strihania,
odhadzovania, slovami „Dám to! Však to nebude trvať večne!“. Verila, že to raz
prejde.
Taktika srdca má vždy obojstranný
účinok. Možno, keby mali viac času, prejavilo by sa to v normalizácii vzťahov
aj celej rodiny.
Čo je však dôležité si z príbehu
uvedomiť.
Nič nikdy netrvá večne.
Všetko zlé sa raz skončí.
Bojovať rovnakými zbraňami nikdy
nemá zmysel.
To, že nám niekto ubližuje,
neznamená, že my máme ubližovať jemu.
Stále je spôsob, ako sa naučiť na
boj nereagovať.
Trpezlivosť ruže prináša.
A k toto všetko
praktizujeme v láske, nie je možné, aby sme sa nedočkali výsledkov, s ktorými
budeme spokojní.
Komentáre
Zverejnenie komentára