Sľuby, sľuby, sľuby (príbeh)
„Nikdy som si nemyslela, že sa
takto zachováš. Si sebecká mrcha a myslíš iba na seba!“ Veronika odťahovala
telefón od ucha. Krik prichádzajúci z mobilu bolo nepríjemné počúvať. Jej
dlhoročná priateľka sa spravodlivo rozčuľovala, že k nej neprišla cez
víkend, ako je to sľúbila.
„Stani, fakt som nemohla.“
Rovnaké slová hovorila dookola už riadne dlho, ale nebolo ju možné zastaviť. Vôbec ju nepočúvala.
Ako vlastne nikdy.
„Čakala som na teba ako hlupaňa.
Prichystala som obed pre dvoch! Upiekla štrúdľu, ktorú máš rada!“ Jej krik
mierne zlyhával a Veronika vycítila, že bojuje s plačom. Za tie roky,
čo sa poznali to bolo vždy rovnaké. Ich stretnutia boli jedno ako druhé. Ona
poslucháč, Stanka rečník. Vedela o svojej priateľke všetko, aj veci, ktoré
vôbec netúžila vedieť. Prechádzala z jedného nevydareného vzťahu do
druhého a po každom rozchode to bola Veronika, ktorá musela dni, týždne
počúvať, aká je ubolená, zranená, nešťastná, akú má smolu. Otázky: „Prečo sa mi
to deje? Prečo mám takú smolu? Čo robím zle?“ nikdy nedostali odpoveď, lebo
nikdy na žiadnu nečakala. Po vysokej škole, sa Stankina rodina presťahovala do
neďalekého malého mestečka, a tak ich stretnutia už neboli pravidelné. Prešlo takmer desať rokov. Minimálne
dvakrát do mesiaca ju Stanka zavolala a doplnila všetky udalosti, ktoré sa
jej udiali od poslednej podanej správy.
Veronika tiež prešla nevydareným
manželstvom a niekoľko rokov žila sama, ale počas posledného roka sa
stretla s mužom, ktorý ju čoraz viac presviedčal, že stojí zato, aby s ním
trávila čo najviac času. Zo začiatku o tom Stanke ani nehovorila. Cítila
sa nepríjemne, že jej život sa má veľkú šancu vylepšiť. Bolo jej trápne kvôli Stanke. Občas jej prebehla hlavou myšlienka, že jej priateľka možno aj
závidí. Hneď nato sa riadne pokarhala, prečo vôbec takto uvažuje. Stanka je
len nešťastná žena, ktorá nevie čo si počať so životom a okrem nej asi
viac blízkych priateliek nemá.
Chodili spolu, kým bola sama, na
výlety, víkendové pobyty.
Jediná výnimka bol rok, keď sa spoznala
so svojim posledným priateľom. Takmer celý rok o nej nepočula. Iba sem-tam sa
jej ozvala, alebo napísala krátku správu s informáciou, ako si to práve
užíva a kde sa nachádza. Veronika si neuvedomila, že jej vôbec
nechýba. Čas akosi príjemne plynul aj bez jej existencie. Trvalo to však iba
rok. A všetko začalo odznova.
„Fakt ma to mrzí. Ospravedlňujem
sa, že som nedala vedieť, ale zbehlo sa tak všetko tak rýchlo, že mi to
vyšumelo z hlavy. Fakt mi je to ľúto. Nabudúce určite prídem. Alebo keď
prídeš ty, tak zavolaj a môžeme sa stretnúť na stanici, ako obvykle.“
Slová z nej vyliezali automaticky. Hovorila to, čo si myslela, že
priateľku upokojí. Úprimne si priznala, že sa s ňou ani nechce stretnúť.
„Fajn. V piatok poobede cestujem
do vášho mesta. Okolo šiestej večer budem na stanici. Na obvyklom mieste. Môžeme
dať pivo a pokecať.“ Stanka razom
ožila.
„V piatok?“
„Neprijímam žiadne výhovorky a ospravedlnenia.
Dlhuješ mi to.“ Zavesila.
Veronika sedela na posteli a sťažka
vzdychla. Ľudo vošiel práve do izby a z úsmevom zatiahol.
„Stanka? Bolo to nepríjemné?“
„Dosť nepríjemné. Príde v piatok o šiestej
na stanicu. Viem, že sme sa dohodli, že pôjdeme do kina, ale cítim sa zle, že
som nedodržala sľub.“
„Však v pohode. Do kina
môžeme ísť aj neskôr. Koľko plánuješ byť s ňou?“ Prisadol si k nej a začal
jej masírovať jemne chrbát.
Veronika sa usmiala. Vôbec jej
táto alternatíva nenapadla.
„Ty si moja záchrana!“ Pobozkala
ho na líce. „Prídeš po mňa okolo siedmej. Nebude mať odvahu protestovať alebo
si sťažovať, keď tam budeš aj ty.“ Sledoval, ako sa jej tvár uvoľnila a získala
znova zdravú farbu.
„Ale môžem sa niečo opýtať?“
Doposiaľ neriešil vzťah medzi nimi, ale teraz mu to už nedalo.
„Jasné, pýtaj sa.“
„Kvôli čomu sa vy dve vlastne
priatelíte?“
„Preboha, však sa poznáme už
roky. Boli sme ešte školáčky, keď to začalo...“ Zamyslela sa, kedy sa vlastne
spoznali.
„Len preto?“
„Tak nie len preto. Nemá žiadnu
inú priateľku, s ktorou by sa mohla porozprávať. A ... mám ju rada.“
„Aha.“ Ľudo sa na ňu jemne
usmial. „Prečo mám potom pocit, že po každom stretnutí s ňou si stále
smutná? Po telefonátoch úplne rozladená.
Dokonca som ťa videl aj čosi ticho pre seba hundrať, keď si zložila.“
„To nie je smútok. Skôr únava. Ja
pre ňu fungujem ako bútľavá vŕba.“
„Opýtala sa ťa niekedy na tvoj
život? Ako sa máš? Čo riešiš? Čo ťa trápi, alebo naopak, čo príjemné si za
posledný čas prežila?“
Veronika otvorila ústa, pripravená
hneď odpovedať, že áno, ale ústa rovno zavrela. Nemohla si spomenúť na podobnú
situáciu. Vždy to bola Stanka, ktorá zo seba vypustila prúd informácií.
Veronika ju ľutovala a s účasťou prežívala priateľkinu nepriazeň
osudu.
„Kvôli čomu sa vy dve vlastne priatelíte?“
Zopakoval otázku ešte raz. „Tento telefonát by sa nemusel vôbec odohrať, keby
si bola úprimná k nej, ale aj k sebe. Zbytočne sľubuješ, že sa s ňou
stretneš, alebo jej zavoláš, keď to vôbec v pláne nemáš. Potom sa nečuduj,
že ti to bude vyčítať. Pravdupovediac, ani ja by som nebol nadšený, keď mi
niekto sľúbi že príde a ani len nezavolá, že nepríde. Toto sa nerobí. Ale
prečo jej dávaš sľuby? Načo?“
Veronika si uvedomila, že tie
sľuby dáva dosť často. Je to spôsob, ako skrátiť čas v jej prítomnosti,
alebo telefonát. Vďaka sľubu opätovného stretnutia, sa práve toto konkrétne
práve skončí. Teraz sa stalo ale prvýkrát, že nedala vedieť, že sľub nedodrží.
„Nie je na čase sa so Stankou
úprimne porozprávať? Sľubovacou taktikou nič nevyriešiš. Obom vám spôsobuješ
nepríjemnosti. Prestaň sľubovať a otvorene jej povedz, ako to máš. Či už s časom,
kedy sa máte stretnúť, ale skôr si myslím, že by si jej mala vysvetliť svoje
pocity z vašich stretnutí. A možno sa jej aj spýtať, kedy sa o teba
úprimne zaujímala.“
Veronika si vôbec nedokázala
predstaviť o niečom podobnom so Stankou hovoriť. Nachádzala kopu
argumentov, prečo to nepôjde.
„No nič, nechám ťa. Porozmýšľaj. Máš
ešte pár dní do piatku.“ Pobozkal ju na líce a odišiel z izby.
_________________
Radi sľubujete?
Slová prísľubov z vašich úst
vychádzajú ľahko a občas aj na nich zabudnete?
Prečo vlastne máme potrebu
sľubovať?
Zažili ste na vlastnej koži ako „chutí“
nesplnený sľub?
S akými pocitmi ste vtedy bojovali?
Ako dlho trvalo, kým ste
odpustili?
A ste schopní tomu človeku
znovu uveriť, že ďalší sľub už dodrží?
Veronika z príbehu využívala
sľubovanie ako prostriedok na oddialenie ďalšieho vyčerpávajúceho stretnutia.
Tak si zvykla na túto taktiku, že ju už vyslovovala automaticky a dopredu vedela,
že v drvivej väčšine prípadov sľub nedodrží. Musela nachádzať výhovorky a dôvody,
prečo sa tak stalo, alebo stane. Dosť vyčerpávajúce, však? Držať v hlave termíny
a zároveň vymýšľať prečo.
Znovu si veci komplikujeme. Len
aby sme neboli k sebe a tomu druhému úprimní! Pravou príčinou však je
z niečoho strach, prečo nejdeme do otvorenej debaty, ale zakrývame,
pretvarujeme sa. Všetci by sme si mali v podobných prípadoch úprimne
priznať, kvôli čomu sa odsudzujeme do roly poslušného a chápajúceho. Prečo
dovolíme, aby nám druhá strana znepríjemňovala čas, ktorý im venujeme? Nemalo
by to byť obojstranne obohacujúce? Nemali by sa priateľky (obe) tešiť na stretnutie a v radosti,
úsmevoch preklábosiť hodiny? Keď sa dobre zamyslíme, v podobných vzťahoch
čosi riadne škrípe a vždy jedna z nich bude ťahať za kratší
koniec.
Je len na Veronike po Ľudových
slovách prehodnotiť, čo jej ešte môže tento vzťah priniesť. Ako vie Stanke pomôcť a či vôbec jej
niekedy aj skutočne pomohla, okrem toho , že iba prijímala jej negatívnu
energiu, ktorá na oplátku práve ju ničila. Potrebuje to ešte? Je to len na nej.
Sľubovať je dosť zaväzujúce. A prečo
si to vlastne robíme?
Kým sa slová sľubu naplnia,
odžijeme nejaký čas a v tom čase sa do hry môže dostať viac premenných,
ktoré vývoj udalostí môžu zásadne zmeniť. Nevieme to nijako ovplyvniť a veľakrát
to ani nevieme zvrátiť. Vyznieme ako „sľubotechna“, ľudia sa na nás môžu začať
pozerať s nepochopením až opovrhnutím. Prečo si to robiť?
Keď už to slovíčko „sľubujem“
milujeme, tak ho skúsme použiť vo vete:
„Ne-sľubujem, ale skúsim....“
„Ne-sľubujem, ale budem sa
snažiť....“
„Ne-sľubujem, ale možno sa
podarí...“
Fak, dávať sľuby je unavujúce.
Nie to vyslovenie, ale naplnenie obsahu.
Napadol mi manželský sľub.
Na výsledkoch jeho dodržania si
môžeme všetci overiť, že to vcelku nefunguje. A paradoxne, málokto tento
sľub (možno niekto áno) berie doslova. Však po niekoľkých rokoch, sa na veľa
vecí zabúda.
Verná svojmu „vyrývaniu“
premýšľam, ako to bolo s tým mojim sľubom pred takmer 35timi rokmi? Našťastie
sme ho nemuseli recitovať, ako to vidím v seriáloch, stačilo povedať „áno“.
Ale verím, tomu, že by som ho odrapotala a vôbec sa nezamýšľala nad „hĺbkou“
myšlienky.
Znovu raz si potvrdzujem, že slová vyslovené automaticky, naučene, tak ako sa má a patrí, bez emócií sú len zbytočne vypustené písmenká, bez významu.
Ak sme to my, čo ich radi len tak púšťame, tak sa asi vcelku cítime v pohode. Zvykli sme si na to.
Ale ak sme to my, čo ich musíme počúvať a patríme k takým
typom, ktorí majú radi, ak sa aj dodržia, tak sme odsúdení prežívať sklamanie
za sklamaním s kopcom zlých pocitov a následne zlých vzťahov.
Nebolo by jednoduchšie voliť slová uvážene a rozmýšľať jeden krok dopredu, čo to pri nedodržaní môže spôsobiť?
Verím, že aj takáto maličkosť by priniesla do vzťahov príjemnejšie
pocity.
Čo myslite?
Komentáre
Zverejnenie komentára