Vedomý alebo obľúbený? (zamyslenie)

https://soundcloud.com/hedviga-placintarova/vedomy-alebo-ob-ben-m4a?si=a9d1ae287e3f470a8eb5f71d97c91f03&utm_source=clipboard&utm_medium=text&utm_campaign=social_sharing 

zvuková nahrávka 


Dobrá otázka na zamyslenie.

Tým, že sa stávame vedomými, nemusíme byť zároveň obľúbení. Čo si vyberieme? Ani jedno nie je zlé alebo dobré. Obe sú len formou, pre ktorú sa môžeme rozhodnúť. Zároveň, byť vedomým, neznamená, že nemôžeme byť obľúbení.

Predstavme si, že si žijeme ten svoj automatický život roky. Vyskytujeme sa v akomsi prostredí ľudí, ktorých máme radi, s ktorými trávime voľné chvíle, radi  spolu telefonujeme a zdieľame ťažkosti a navzájom si pomáhame. Vospolok sa naše životy od seba nelíšia. Všetci zažívame rovnaké „sračky“ a rovnako spoločne nadávame na nespravodlivosť a nefungujúci systém spoločnosti. Vedieme „múdre“ reči, dovolíme si snívať a zároveň si sťažovať, že tie naše sny nikdy nedosiahneme. Navzájom sa podporujeme práve v tých našich „nemohúcnostiach“ a neschopnosti niečo na živote zmeniť. Sme obľúbení, nakoľko sme rovnakí ako tí ostatní. Nevytŕčame. Každý jeden z nášho okolia sa s nami môže stotožniť a my s nimi. Taká pohodička. V konečnom dôsledku sa ukolíšeme do stavu pokoja, že všetci to tak okolo nás majú, tak je to bežná realita a ani sa nemáme v podstate načo sťažovať.

Jedného dňa sa stane, že sme to práve my, čo si uvedomíme, že tento spôsob života nás prestáva baviť. Dokonca nám začnú „liezť na nervy“ tí druhí, čo sa v jednom kuse sťažujú, nadávajú, hundrú, vedú závistlivé reči a odrazu sa v ich spoločnosti necítime pohodlne. Najprv to len sledujeme a čudujeme sa, čo sa to s nami vlastne deje. Asi nám preskočilo. Začneme mať výčitky svedomia a necítime sa dobre. Však ľudí, ktorí sú s nami roky a prežili sme spolu kus života poznáme a máme ich radi. Prečo nám odrazu začína prekážať ich prítomnosť? Prečo ich reči nechceme ďalej počúvať? Čo je to s nami? Dokonca sa párkrát pristihneme pri myšlienke, že jedovaté slová ktoré,  vypúšťajú z úst vôbec s nami neladia a my máme úplne iný názor. Aj by sme chceli dať najavo nahlas ten náš postoj, ale zastaví nás strach. Budeme nevďační? Popudíme si ich voči sebe? Čo si o nás pomyslia?

______________________

V prechodnom období nejeden z nás zvolí taktiku ďalšieho stretávania. Potlačíme samých seba a odsúdime sa byť v spoločnosti človeka (ľudí), ktorého prítomnosť nám v konečnom výsledku prináša iba zlé pocity. Časom strácame spoločné témy, bezducho prikyvujeme. Niekedy sa aj pokúsime  vypovedať presne to, čo cítime, ale sme tvrdo odmietnutí, však naše okolie nás pozná a pozná aj naše nastavenie, teda aj reakcie, ktoré sú „vhodné“.

Prebúdzanie  bohužiaľ nenastáva hromadne. Zatiaľ je to stále len malé percento z celkového množstva. Preto nie je nič výnimočné, že v rodine sa „prebudí“ len jeden člen. Medzi priateľmi je to len jeden. V pracovnom kolektíve je to len jeden. Byť tým „jedným“ je zo začiatku veľmi ťažké. Z celoživotného nastavenia si podvedome stále udržujeme okolo seba spoločenstvo, ktoré nás uznáva, kde sa cítime ako ryba vo vode.

Stať sa vedomým so sebou prináša veľkú odvahu a zároveň riziká. Ohrozujeme svoju stabilitu a serióznosť. Môžeme sa stať vydedencom a hlavne tým „zvláštnym“. Dostávame sa do neprebádaných sfér, ktorým ani my zatiaľ veľmi nerozumieme. Musíme sa naučiť veriť sebe a svojim pocitom a zbaviť sa strachov. Nie, nejde to ako mávnutím čarovného prútika. Začiatky každého prebúdzajúceho jednotlivca sú ťažké.

A na začiatku toho všetkého je rozhodnutie.

Stanem sa vedomým? Alebo chcem byť naďalej obľúbený? Ostanem v nedobrých pocitoch? Dožijem svoj život v takejto nemeniacej sa realite? Budem v pohode s tým, že pre viac ľudí okolo seba sa stanem čudákom? Dokonca podozrivým? Budem vedieť takto existovať? Oplatí sa mi riskovať? Však z duchovna sú dôkazom len reči a žiadne fyzické, rukolapné skutočnosti. O „ezo“ veciach si môže hocikto povedať čo chce a akýmkoľvek spôsobom. Môžem veriť svojim pocitom? Nestratím veľa?

Tých otázok a pochybností je veľmi veľa. Preto všetci, ktorí si týmto procesom prechádzali aj prechádzajú zvádzajú „boj“ so silou vlastného nastavenia, kolektívneho vedomia, médiami a v neposlednom rade najbližším okolím.

Našťastie, ako sa hovorí, ak je žiak pripravený, učiteľ sa vždy nájde. A vždy to tak je. Keď vesmír pochopí, že to so zmenami myslíme vážne, hneď nám začne posielať do cesty prostriedky. A proces prebúdzania sa môže začať.

Držím prsty všetkým, ktorí sa rozhodneme, alebo sme sa už rozhodli zmeniť vlastné životy a vystúpili z jarma kolektívnych dogiem a poloprávd. Ilúzia samoty a opustenia je len pocit, ktorý nás má odradiť. Človek ako tvor spoločenský sa podvedome obáva vylúčenia a obáva sa odsúdenia. (Dlhé roky sme tvrdo pracovali na tom, aby sme zapadli a teraz sa pokúšame všetko zahodiť.) Sú to len neopodstatnené obavy, ktorým uveríme a veľmi často sa vrátime z nastúpenej cesty späť.

Žijeme požehnané časy, kedy sa už nemusíme báť, že v našom okolí nenájdeme „spriaznenú“ dušu, ktorá by rozumela našim snahám. Stretnúť rovnako hľadajúceho je teraz oveľa jednoduchšie. Preto, sa nebojme objavovať nové, odhadzovať čo nám už doslúžilo a riadne sa obzerať, čo krásneho okolo seba nájdeme. Spočiatku je vždy neistota, ktorú zdoláme postupným odhaľovaním a preskúmaním. Otvorením sa inej skutočnosti.

Nebojme sa.  Keď od nás odstúpia dlhoroční priatelia, známi, dokonca ani všetci rodinní príslušníci nebudú nami nadšení, je to len dočasné. Príklad vždy učí. Žime spokojný a radostný život a tešme sa zo života. S láskou sledujme okolie. Tieto energie budú postupne lákať a vzbudia v druhých zvedavosť.

Príde čas, kedy sa rozhodovať medzi tým, či byť vedomý alebo obľúbený, stratí úplne zmysel.

A tak sa to deje.

Komentáre

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Miláčik... zlato... počuješ?

Tak ako to vlastne je?

Nezabúdajme ...