Vedomý alebo obľúbený? (zamyslenie)
zvuková nahrávka
Dobrá otázka na zamyslenie.
Tým, že sa stávame vedomými,
nemusíme byť zároveň obľúbení. Čo si vyberieme? Ani jedno nie je zlé alebo
dobré. Obe sú len formou, pre ktorú sa môžeme rozhodnúť. Zároveň, byť vedomým,
neznamená, že nemôžeme byť obľúbení.
Predstavme si, že si žijeme ten
svoj automatický život roky. Vyskytujeme sa v akomsi prostredí ľudí,
ktorých máme radi, s ktorými trávime voľné chvíle, radi spolu telefonujeme a zdieľame ťažkosti a
navzájom si pomáhame. Vospolok sa naše životy od seba nelíšia. Všetci zažívame
rovnaké „sračky“ a rovnako spoločne nadávame na nespravodlivosť a nefungujúci
systém spoločnosti. Vedieme „múdre“ reči, dovolíme si snívať a zároveň si
sťažovať, že tie naše sny nikdy nedosiahneme. Navzájom sa podporujeme práve v tých
našich „nemohúcnostiach“ a neschopnosti niečo na živote zmeniť. Sme obľúbení,
nakoľko sme rovnakí ako tí ostatní. Nevytŕčame. Každý jeden z nášho okolia
sa s nami môže stotožniť a my s nimi. Taká pohodička. V konečnom
dôsledku sa ukolíšeme do stavu pokoja, že všetci to tak okolo nás majú, tak je
to bežná realita a ani sa nemáme v podstate načo sťažovať.
Jedného dňa sa stane, že sme to
práve my, čo si uvedomíme, že tento spôsob života nás prestáva baviť. Dokonca
nám začnú „liezť na nervy“ tí druhí, čo sa v jednom kuse sťažujú,
nadávajú, hundrú, vedú závistlivé reči a odrazu sa v ich spoločnosti
necítime pohodlne. Najprv to len sledujeme a čudujeme sa, čo sa to s nami vlastne
deje. Asi nám preskočilo. Začneme mať výčitky svedomia a necítime sa dobre.
Však ľudí, ktorí sú s nami roky a prežili sme spolu kus života poznáme a máme
ich radi. Prečo nám odrazu začína prekážať ich prítomnosť? Prečo ich reči
nechceme ďalej počúvať? Čo je to s nami? Dokonca sa párkrát pristihneme
pri myšlienke, že jedovaté slová ktoré, vypúšťajú
z úst vôbec s nami neladia a my máme úplne iný názor. Aj by sme
chceli dať najavo nahlas ten náš postoj, ale zastaví nás strach. Budeme
nevďační? Popudíme si ich voči sebe? Čo si o nás pomyslia?
______________________
V prechodnom období nejeden
z nás zvolí taktiku ďalšieho stretávania. Potlačíme samých seba a odsúdime
sa byť v spoločnosti človeka (ľudí), ktorého prítomnosť nám v konečnom
výsledku prináša iba zlé pocity. Časom strácame spoločné témy, bezducho
prikyvujeme. Niekedy sa aj pokúsime vypovedať
presne to, čo cítime, ale sme tvrdo odmietnutí, však naše okolie nás pozná a
pozná aj naše nastavenie, teda aj reakcie, ktoré sú „vhodné“.
Prebúdzanie bohužiaľ nenastáva hromadne. Zatiaľ je to
stále len malé percento z celkového množstva. Preto nie je nič výnimočné,
že v rodine sa „prebudí“ len jeden člen. Medzi priateľmi je to len jeden.
V pracovnom kolektíve je to len jeden. Byť tým „jedným“ je zo začiatku
veľmi ťažké. Z celoživotného nastavenia si podvedome stále udržujeme okolo
seba spoločenstvo, ktoré nás uznáva, kde sa cítime ako ryba vo vode.
Stať sa vedomým so sebou prináša
veľkú odvahu a zároveň riziká. Ohrozujeme svoju stabilitu a serióznosť. Môžeme
sa stať vydedencom a hlavne tým „zvláštnym“. Dostávame sa do neprebádaných
sfér, ktorým ani my zatiaľ veľmi nerozumieme. Musíme sa naučiť veriť sebe a
svojim pocitom a zbaviť sa strachov. Nie, nejde to ako mávnutím čarovného
prútika. Začiatky každého prebúdzajúceho jednotlivca sú ťažké.
A na začiatku toho všetkého je
rozhodnutie.
Stanem sa vedomým? Alebo chcem
byť naďalej obľúbený? Ostanem v nedobrých pocitoch? Dožijem svoj život v takejto
nemeniacej sa realite? Budem v pohode s tým, že pre viac ľudí okolo
seba sa stanem čudákom? Dokonca podozrivým? Budem vedieť takto existovať?
Oplatí sa mi riskovať? Však z duchovna sú dôkazom len reči a žiadne
fyzické, rukolapné skutočnosti. O „ezo“ veciach si môže hocikto povedať čo chce
a akýmkoľvek spôsobom. Môžem veriť svojim pocitom? Nestratím veľa?
Tých otázok a pochybností je
veľmi veľa. Preto všetci, ktorí si týmto procesom prechádzali aj prechádzajú
zvádzajú „boj“ so silou vlastného nastavenia, kolektívneho vedomia, médiami a v neposlednom
rade najbližším okolím.
Našťastie, ako sa hovorí, ak je
žiak pripravený, učiteľ sa vždy nájde. A vždy to tak je. Keď vesmír pochopí, že
to so zmenami myslíme vážne, hneď nám začne posielať do cesty prostriedky. A
proces prebúdzania sa môže začať.
Držím prsty všetkým, ktorí sa
rozhodneme, alebo sme sa už rozhodli zmeniť vlastné životy a vystúpili z jarma
kolektívnych dogiem a poloprávd. Ilúzia samoty a opustenia je len pocit, ktorý
nás má odradiť. Človek ako tvor spoločenský sa podvedome obáva vylúčenia a
obáva sa odsúdenia. (Dlhé roky sme tvrdo pracovali na tom, aby sme zapadli a
teraz sa pokúšame všetko zahodiť.) Sú to len neopodstatnené obavy, ktorým
uveríme a veľmi často sa vrátime z nastúpenej cesty späť.
Žijeme požehnané časy, kedy sa už
nemusíme báť, že v našom okolí nenájdeme „spriaznenú“ dušu, ktorá by
rozumela našim snahám. Stretnúť rovnako hľadajúceho je teraz oveľa
jednoduchšie. Preto, sa nebojme objavovať nové, odhadzovať čo nám už doslúžilo
a riadne sa obzerať, čo krásneho okolo seba nájdeme. Spočiatku je vždy
neistota, ktorú zdoláme postupným odhaľovaním a preskúmaním. Otvorením sa inej
skutočnosti.
Nebojme sa. Keď od nás odstúpia dlhoroční priatelia,
známi, dokonca ani všetci rodinní príslušníci nebudú nami nadšení, je to len
dočasné. Príklad vždy učí. Žime spokojný a radostný život a tešme sa zo života.
S láskou sledujme okolie. Tieto energie budú postupne lákať a vzbudia v druhých
zvedavosť.
Príde čas, kedy sa rozhodovať
medzi tým, či byť vedomý alebo obľúbený, stratí úplne zmysel.
A tak sa to deje.
Komentáre
Zverejnenie komentára