Unavujúca hrdosť (príbeh)

 https://soundcloud.com/hedviga-placintarova/unavujuca-hrdos-m4a?si=7a03c623fb5d4251b3b0bcc77a4ec4ef&utm_source=clipboard&utm_medium=text&utm_campaign=social_sharing

zvuková nahrávka

Sedel nad knihami, ale ich obsah dostať do hlavy sa zdalo nad jeho možnosti. Oprel hlavu do dlaní a zahľadel sa do nádherného slnečného výhľadu na blízke jazero. Pootvorené okno prinášalo šum vonkajšieho prostredia. Veľmi rád by bol s priateľmi niekde v prírode, alebo aspoň v ich spoločnosti. Nenávidel nekončiaci sa dril. Odkedy si pamätal, vždy bol zahrabaný v knihách. Keď sa iní stretávali a venovali zábave, on sa učil. Občas si dovolil prepych a navštívil priateľov, ale postupne si začal uvedomovať, že sa nedokáže na nich naladiť, nedokáže sa spontánne smiať veciam, ktoré ich rozosmievali. A tak veľmi túžil byť rovnako uvoľnený a hravý, ako jeho vrstovníci.

„Ako sa ti darí?“ Zo snenia ho vytrhla mama. Priniesla mu tanier nakrájaného ovocia. Položila ho na stôl vedľa kníh a s láskou prehrabala jeho husté vlasy ostrihané nakrátko. Nedokázala odolať a objala ho okolo pliec.

„Stále sa v duchu pýtam, čo dobrého som v minulom živote vykonala, že ma Boh obdaril takým dokonalým, múdrym a krásnym synom.“

„Mamííí....“ Snažil sa vyslobodiť zo zovretia.

„Dobre, dobre. Musíš mi prepáčiť, ale neodolala som.“ S úsmevom odišla z izby.

Striasol sa. Unavene privrel oči. Čaká ho matematická olympiáda a potom príprava na prijímačky. Vedel, že s najväčšou pravdepodobnosťou žiadne prijímacie pohovory nebude musieť absolvovať. Vďaka  vynikajúcim výsledkom a aktivitám na rôznych súťažiach bude mať cestu takmer na akúkoľvek vysokú školu otvorenú. Nenechával však nič na náhodu. Môže sa vyskytnúť akákoľvek neočakávaná situácia a on si nemohol dovoliť byť nepripravený. Nevedel si ani v duchu predstaviť, ako by sa zatvárili rodičia, keby nesplnil ich očakávania.

Už keď navštevoval jasličky a neskôr škôlku, učiteľky boli z neho úplne „hotové“. Nikdy neurobil nič, čo by ich nahnevalo a správal sa rozkošne detsky. Dopomohla mu aj genetická výbava rodičov a prirodzená potreba sa na ľudí usmievať. Málokto odolal jeho roztomilým jamkám na líčkach. Už v škôlke zaujal nádhernými maľbami a tak ho rodičia zapísali do umeleckej školy. Keď začal chodiť do školy, veľmi rýchlo si učitelia všimli talentovaného chlapca. Zrazu navštevoval rôzne krúžky, kde bol jeho talent podchytený a ďalej rozvíjaný. Rokmi sa jeho poličky v izbe zaplnili diplomami a medailami. Ešte donedávna ho každý jeden úspech tešil a hrialo ho na srdci, keď videl žiarivé oči svojich rodičov. Ich slová chvály ho robili šťastným.

Teraz bol práve v poslednom ročníku matematického gymnázia a posledný rok sa odrazu cítil málo motivovaný. Často sa pristihol pri „kacírskych“ myšlienkach, že sa na všetko vykašle a namiesto učenia vybehne za priateľmi. Ako rebelský nápad prišiel, tak sa aj rýchlo vyparil. V podstate nemal kam ísť, nemal koho vyhľadať, aby sa v konečnom dôsledku necítil ako čudák.  Spolužiaci ho uznávali, mnohí závideli úspechy a ľahkosť (tak to vnímali) ako ich dosahuje. Porovnávaním sa s talentovaným chlapcom, sa podvedome cítili menejcenní, a tak ho prirodzene „vytláčali“ zo svojej spoločnosti.

„Ako vám závidíme takého vydareného a talentovaného syna.“ Veta, ktorú počúval od každej návštevy, ktorá zavítala do ich rodiny. Bolo to všade rovnaké. Nie len v ich domácnosti, ale aj u starých rodičov, alebo súrodencov rodičov. Bol rodinný „výstavný“ kus. Pýcha rodiny. Rodinný zázrak. Génius.

Posledná stredoškolská matematická olympiáda sa konala koncom marca. Keď sa pozrel na zadania, v hlave sa mu okamžite začali odvíjať riešenia. Pustil sa do vypisovania hárkov. Stál pred riešením poslednej úlohy. Začal a po chvíľke sa zastavil. Mal úplne okno. Hľadel na list papiera, na svoju ruku a nevedel ako ďalej. Ustrnul. V hlave nič. Odrazu na pleci pocítil ruku. Zdvihol hlavu.

„Si v poriadku? Vidím, že už riadnu dobu si nič nenapísal.“ Kým učiteľ hovoril, pohľad zameral na postup, ktorý zvolil a bod, v ktorom zastal.

„Však to už máš skoro hotové. Už to len porovnaj a napíš záver.“

Povzbudzujúco mu potľapkal po pleci a pokračoval pochôdzku medzi súťažiacimi.

Kým dokončil posledné zadanie, jeho telom sa rozlial úplný odpor a hnev. Odpor, že to dokončil a hnev, lebo bol natoľko slabý, že nedokázal zadanie nedokončiť a tak následne spôsobiť sklamanie svojich rodičov a učiteľov. Všetci vždy vedeli, ako to dopadne. A samozrejme, vždy bol jasným víťazom.

Po týždni prišli na školu výsledky. Znovu mal najvyšší počet bodov. Všimol si však, že od druhého ho oddeľovali len tri body. Nepríjemný pocit, že si toto víťazstvo nezaslúžil, mu nedal pokoj. Domov prišiel rozladený a najradšej by zaliezol do izby a nikoho nestretol. Mal smolu.

„Gratulujeme!“ Obaja rodičia hneď vbehli do chodby, ešte sa nestačil ani vyzuť. „Volal nám tvoj triedny. Bože my sme takí hrdí na teba. Krásne si ukončil svoje stredoškolské roky.“ Obaja ho objímali. Matka vtisla bozk na líce.

Bol to okamih. V tom okamihu mal pocit, že ho zavalil obrovský balvan a on sa zadusí, keď okamžite niečo neurobí.

„Prestaňte! Prestaňte! Vôbec som nemal byť prvý! Vôbec si tieto gratulácie nezaslúžim! Som obyčajný podvodník!“ Odstrčil ich od seba. Obaja sa chvíľu nevedeli spamätať, čo sa to vlastne deje. Ich vzorný syn nikdy na nich nezvýšil hlas. A o akom podvode to hovorí?

„O čom to vravíš? Ty si predsa nikdy nepodvádzal! Prečo by si to aj robil? Vždy sme boli na teba pyšní, že si taký talentovaný, múdry a šikovný.“

Stál pred nimi celý červený od potláčanej vnútornej námahy. Oči mal vlhké od sĺz.

„Prestaňte byť na mňa pyšní!“ Vyslovil zlomeným hlasom a pokračoval. „Buďme len v obyčajnom vzťahu rodič – dieťa.  Byť vzorným a dokonalým je veľmi unavujúce. Nútite ma byť silným a ja už nevládzem a nechcem byť géniom ani talentom. Chcem žiť normálny život.“ Sklonil hlavu a vybral sa do izby. Kým zavrel za sebou dvere, ešte sám pre seba povedal: „ Chcem žiť svoj život podľa seba.“

_____________________

 

Byť niekoho pýchou je unavujúce. Bojíme sa sklamať a tak hráme silného.

Vieme však byť vždy silný? Vieme žiť v dokonalom nastavení vždy?

Samotná podstata duality to neumožňuje. Bude stále chýbať tá druhá strana.

Byť neustále vo všetkom dobrý, spokojný, dokonalý, dobre naladený, energeticky nabitý je holá nemožnosť.

Sústredenie nás oslabuje. Neustále venujeme úplnú pozornosť očakávaniam. Ženieme sa za výsledkami, aby sme ani náhodou neklesli v očiach tých, pre ktorých to robíme. Rokmi sme sa dopracovali do stavu, kedy o sebe ani nepremýšľame. Pred našimi očami sú len tí druhí a čo pre nich musíme urobiť. Ak by sme tak nekonali, prišlo by sklamanie a pohasol by obdivný pohľad upieraný na nás. Podvedome sa bojíme, že by nás okolie odmietlo, neakceptovalo. Dokonca si ani presne nedefinujeme, čo hrozného sa stane, ak by sme neboli takým, akých nás naše okolie pozná. Je tam len neurčitá obava (strach) a my sme jej dali takú veľkú moc, že sa pod vplyvom jej existencie nedokážeme zmeniť. Všetky „rebelské“ myšlienky v zárodku zrušíme.

Ak dieťa vyrastá v podmienkach ako chlapec z príbehu a počuje len neustálu chválu a povzbudzovanie, automaticky sa naučí žiť iba vo víťazstvách, úspechoch a pochvalách. Ak sa mu to aj vždy darilo a cestou sa nestretol s neúspechom, nemal žiadnu šancu sa dozvedieť, že je úplne v poriadku aj nevedieť, zlyhať, nebyť prvý. Rodičovská nekritická hrdosť ho doslova začarovala. Pochopil svoju existenciu tak, že on nemôže v ničom poľaviť, nemôže zastať, stále musí ísť dopredu, stále musí byť dobrý, dokonalý, jedinečný. Neustále pracovať na zlepšovaní.

Každý jeden extrém, je pre naše deti zničujúci. Vesmír funguje iba vtedy, keď sa situácie dejú v rovnováhe.

Vo chvíli, keď nevedel na súťaži pokračovať v riešení úlohy a dostal nápovedu, ak by nemal obavy a strach sklamať rodičov, ten príklad by nedoriešil. Zachoval by sa čestne a mal by zo seba dobrý pocit, že jeho druhé miesto bolo zaslúžené a vôbec nič sa nedeje. Nemusel by si vyčítať, že prvé miesto dosiahol nespravodlivo. Bolo by mu jasné, že aj na tom druhom mieste sa neocitol náhodou. Vedel by sa oceniť.

Čím je dieťa talentovanejšie a aj sa mu darí, tým je osamelejšie. Toto by mali mať v prvom rade rodičia na pamäti. Podporovať jeho styk so seberovnými  a vekovo vhodnými ľuďmi. Zdieľanie je prirodzená potreba. Žiť vo vzťahoch je naplňujúce a obohacujúce. Čas na oddych a zábavu nevyhnutné.

Buďme hrdí na svoje deti, ale zdravo. Neberme smrteľne vážne ich úspechy. Dajme vzťahom ľahkosť, humor a udržujme tak prepotrebnú rovnováhu. Uvedomujme si, že každý extrém nesie so sebou aj následok. A tým je únava, strata motivácie a môže to skončiť úplnou apatiou a nechuťou. Pretože sa energia vyčerpá a neexistuje spôsob, ako ju dobiť. Stratia sa dobré pocity.

Zo srdca želám, aby podobných „začarovaných“ detí bolo čo najmenej. Nech od narodenia vedia žiť rovnako v pohode v úspechu aj neúspechu. Nech pochopia, že je to úplne normálne, že na našom vzťahu k nim to nikdy nič nezmení, že  tu budeme pre nich stále, aby sme ich s láskou vypočuli, podporili a povzbudili.

A tak nech sa deje.