Staň sa pre seba tým najlepším priateľom. (zamyslenie)

 https://soundcloud.com/hedviga-placintarova/sta-sa-svoj-m-najlep-m-priate?si=261af958f44c48c8bb22488fd8f5fef3&utm_source=clipboard&utm_medium=text&utm_campaign=social_sharing

zvuková nahrávka

Predstava, ako by mali priateľské vzťahy vyzerať je jasná.

Priatelia sa snažia spolu vychádzať s porozumením,  prirodzene sa snažia o podporu, pochopenie a nezištne poskytujú pre toho druhého svoj čas a súcit.  Všetci si uvedomujeme, že iba takto si priateľstvo udržíme a vďaka tomu budeme mať pri sebe človeka, na ktorého sa môžeme s dôverou obrátiť a budeme vedieť, že je pri nás vždy, keď ho potrebujeme a môžeme  sa na neho spoľahnúť.

Na vytvorení takéhoto vzťahu pracujeme. Rozprávame sa spolu slušne, s úctou. Snažíme sa druhej strane porozumieť, sme ochotní poskytnúť priestor a čas, aby sme sa navzájom pochopili. Venujeme si kopec krásnych slov a činov, aby sme naše spolužitie a spolubytie skvalitnili. Naše srdce je otvorené a dokážeme prijímať skutky toho druhého práve cez toto milujúce srdce. Ak sa udeje niečo  zlé alebo z jeho úst začujeme čosi, čo nie veľmi ladí s naším vnútorným nastavením, našou prvou reakciou nie je žiadna negatívna odozva. Nejdeme do boja a hodnotenia, ale automaticky skúmame a hľadáme dôvod, prečo sa tak deje. Snažíme sa o pochopenie.

Ak by sme s priateľom rozprávali spôsobom:

„Ty si ale hlupák!“

„Znovu si to pokašľal!“

„Môžeš sa hanbiť!“

„Si len nepodarok, nikdy nič poriadne neurobíš!“

„Takto ostaneš navždy  lúzrom!“

„Čo iné si čakal, tebe sa takéto veci nikdy nepodaria!“

„Nemáš na to! Zabudni!“

„Sprostý si a sprostým ostaneš!“

 

Myslím si, že veľa priateľov by sme asi nemali. 

Áno, všetky podobné vety, ako boli vyššie spomenuté, sa dajú vysloviť aj s láskou, ale úprimne uznajme, že väčšinou to sprevádza silná energia hnevu a odsúdenia.

A teraz si všetko, čo som spomenula, obráťme smerom k nám.

Ako sa vyjadrujeme na svoju vlastnú adresu?

S tým našim vnútorným hlasom ako oslovujeme samých seba, keď sa nám niečo nepodarí?

A nemusia to byť životne dôležité situácie. Stačí spomenúť, napríklad, takú maličkosť, ako je naša malá nešikovnosť a my vďaka nej nasypeme do kávy namiesto cukru soľ. Po ochutnaní s nechuťou vyprskneme odpornú tekutinu a automaticky v hlave zaznie:

 „Bože ty si debil! To čo si urobil!“

To len ako malý príklad, ako sa s ľahkosťou dokážeme okamžite titulovať rôznymi „láskyplnými“ názvami (debil, hlupák, dement, neschopný, úbožiak...). Každé jedno podobné označenie samozrejme sprevádza vlna emócií a následne nás zaplavia nepríjemné pocity.

 

Nepríjemné pocity zo seba! (Ktoré sme si spôsobili sami!)

 

Chvíľku si dajme čas a zamyslime sa, čo si to vlastne robíme?

_______________

Kto je v našom živote na prvom mieste?

S kým sme neustále?

S kým žijeme dennodenne?

Komu toto spôsobujeme?

 

Na priateľstve s iným človekom si jasne uvedomíme, ako je potrebné hovoriť a konať.

Zabudli sme však, že rovnako dôležitý je vzťah, ktorý máme sami k sebe. Nebojím sa povedať, že je to ešte dôležitejšie.

Pretože keď už pri nás nebude nikto, my si ostaneme navždy.

Rovnako vieme mať sami so sebou zlý  aj dobrý vzťah. Je len na nás, čo si zvolíme a v ktorom prípade sa budeme cítiť lepšie.

Zo srdca nám prajem, aby sme sa stali sami sebe najlepším priateľom, pre ktorého vždy budeme mať láskavé slová povzbudenia, ocenenia,  pochopenia a hlavne čas. Zabudnime na hanlivé „nálepky“ a negatívne hodnotenia. Naučme sa spolunažívať v dobrej nálade, často sa usmievajme (aj na svoj vlastný obraz v zrkadle) a rozlievajme túto nádhernú esenciu lásky po celom vnútri.

A rovnako ako nášho „vonkajšieho“ priateľa, aj toho vnútorného prijmeme so všetkým, čo ho predstavuje – telo, spôsob myslenia, obliekania, správania, prejavovania. V čase nezdarov, ho povzbuďme a radujme sa, že to nabudúce dáme.

Robme pre seba všetko  prinajmenšom rovnako milo a tolerantne, ako sme to ochotne schopní robiť pre toho druhého.

Buďme svojím najlepším priateľom.

A tak nech sa deje.