Vyhovieť každému (príbeh)
zvuková nahrávka
„Musím rýchlo všetko pripraviť, aby Tomáš nemal pripomienky.“
Naďa pobehovala po kuchyni, obývačke a doťahovala prípravu pohostenia. Mali
prísť na návštevu svokrovci. Napiekla dva druhy koláčov, lístkové tyčinky so
syrom, pripravila chlebíčky. Nevedela ako dlho sa zdržia, tak ešte vyklepala
pár rezňov, obalila a dala do chladničky. Zemiakový šalát sa jej veľmi
nepodarilo dochutiť. Mala taký pocit, že je akýsi zvláštny. Pohľadom ešte kontrolovala,
či je všetko na svojom mieste. „Joj, servítky!“ Ponáhľala sa do kuchyne a práve
chcela vziať držiak na servítky, keď rukou prudko narazila do rohu
skrinky. Malíček sa jej neprirodzene skrútol. „Sssss.... aaau...“ Chytila
sa za ruku a podvedome pritlačila malíček k ostatným prstom na ruke.
Chvíľková bolesť prešla. Opatrne zohla prsty. „Nebolí to až tak. Asi som si to
len narazila.“
Práve začula, že Tomáš prišiel domov. Rýchlo pohľadom
skontrolovala, či bude Tomáš so všetkým spokojný.
„Ahoj zlato, stíhala si?“ Pritiahol si jej hlavu k perám
a zároveň ponad jej hlavu prebehol očami kuchyňu.
„Myslím, že mám všetko. Len ten šalát...“ Pokrútila ústami.
Siahla po lyžičke a otvorila dvere chladničky. Nabrala kúsok šalátu a
ponúkla Tomášovi na vyskúšanie.
„Fakt je dáky iný.“ Prevaľoval v ústach a snažil sa
prísť na to, čo by pomohlo chuť vylepšiť.
Zazvonil zvonček.
„A už sú tu.“ Nechal Naďu v kuchyni a ponáhľal sa
otvoriť dvere. Nemala najlepší pocit. Tak chcela, aby bolo všetko dokonalé. Kým
sa nepustila do robenia šalátu, mala dobrú náladu. Bola so sebou spokojná.
Všetku radosť a spokojnosť vymazal práve divne chutiaci šalát.
„Možno nebudú taký hladný a budú im stačiť len chlebíčky.“
Snažila sa vnútorne povzbudiť. Ponáhľala sa do predsiene.
„ ... Naďa nie je doma?“ Začula vyčítavý hlas svokry. „Ani
nás nepríde privítať?“ Posledné slovo už skoro takmer nevypovedala, lebo sa
Naďa práve objavila. Ani na chvíľu nebola v rozpakoch, hoci si musela
uvedomiť, že ju nevesta počula.
„Tu je...“, Tomáš sa usmial a objal Naďu okolo pliec. Naďa roztiahla ústa do úsmevu, chytila svokru
za ruku a naznačila bozk na líce. „Vitajte,
mami.“ Podišla k svokrovi a o čosi úprimnejšie ho privítala. Svokra medzi
tým už prešla do obývačky a rovno sa usadila na gauči.
„Nemusela si toľko toho nachystať. Práve sme s otcom jedli.“
Svokra hovorila a zároveň prešla komplet celú ponuku na stolíku.
„Tie koláčiky vyzerajú super. Tie určite ochutnám.“ Svokor
lačne pokukoval po krémešoch.
„To nie je na tvoj žalúdok!“ Prísne ho okríkla manželka.
„Nebojte sa, je to diétny krémeš. Bez cukru a aj cesto je zo
špaldovej múky.“ Naďka bola pyšná sama na seba, že vymyslela a ponúka diétnu
verziu. Vedela, že je svokor mlsný. A rovnako poznala svokru, že mu prísne
kontroluje, čo dáva do úst.
„Bože, tak to ako bude chutiť? Bez cukru? Zo špaldovej múky?“
Pochybovačne sa svokra pozrela na koláč.
„Však ochutnajte.“ Vyzvala ju Naďa a chcela zobrať tanierik,
že jej naloží.
„Nie, nie. Vravím, že sme nedávno jedli. Ale kávu by som si
dala, ak nejakú máš.“ Svokra si založila ruky pod prsia a oprela sa o operadlo.
Naďa ich nechala v obývačke. Až v kuchyni si
uvedomila, že má silno zovretú čeľusť. „Všetko je v poriadku. Pár hodín
vydržím.“ Automaticky chystala veci na kávu. Tácku, šálky, podšálky, kávové
lyžičky, cukorničku, nádobku s mliekom. Všetko ešte poriadne
skontrolovala, nech je všetko stopercentne čisté, vyleštené a krásne
naaranžované.
Ďalšie dve hodiny pobehovala medzi kuchyňou a obývačkou,
sedela a usmievala sa, odpovedala tak, aby všetkým vyhovela. Nezačínala
samostatne žiadne témy. Neverila si, že by bolo vhodné hovoriť o niečom, čo jej
práve napadlo. Nepovažovala svoje témy za dôležité. Od začiatku ich vzťahu
cítila svokrinu nechuť voči svojej osobe. Tomáš bol doktor a ona iba sestrička.
Že aj ona vyštudovala vysokú školu, to pre svokru nebolo dôležité.
Predstavovala si pre synáčika doktorku. Naďka si od začiatku zaumienila, že jej
dokáže, že si Tomáša zaslúži, že nie je o
nič horšia ako iné ženy.
„Normálne som vyhladla.“ Z ničoho nič sa svokra chytila
za brucho a pozorne sledovala obsah stolíka, či ju niečo z ponuky zasýti,
alebo ulahodí jej chúťkam.
„Naďka nachystala aj rezne, ak by ste mali chuť.“ Vyletelo z Tomáša
a Naďka skamenela. Spomenula si na nedochutený šalát.
„Tak, rezeň by som si dala. Mäso je mäso.“ Labužnícky si
pošuchala brucho. Pre Naďku pokyn, aby sa znovu vrátila do kuchyne. Vôbec sa
jej nechcelo. S mäsom vytiahla aj šalát, nech sa trošku oteplí. Rozpálila
olej a smutne hľadela na pražiace sa rezne.
Pozvala všetkých do kuchyne, kde prestrela. Odovzdane čakala
na sprchu kritiky. Prehrabávala sa na svojom tanieri. Žalúdok stiahnutý. Telo
napäté ako luk.
„A ty čo neješ?“ Svokra si pochutnávala na rezni a
práve naberala na vidličku šalát. Naďke sa spomalil celá scéna pred ňou. Keby mohla,
previnula by celý dej dnešného dňa na úplný začiatok a pripravila by zemiaky na
hranolky, alebo pečenú alternatívu. Nedalo sa. Vidlička sa blížila k ústam
a nemilosrdne vložila jej obsah do úst. Preglgla. Svokra chvíľu premieľala obsah
úst a na sekundu presne by sa dalo určiť, kedy zistila, že nie je všetko tak
ako má byť.
„Skúšala si diétnu verziu aj tohto šalátu?“ Nedokázala sa
premôcť a musela Naďkinu snahu „oceniť“.
Svokor, dobráčisko od kosti, sa nadšene usmial.
„Ty si aká úžasná. Dnes mám Vianoce, mohol som aj koláč,
teraz aj šalát. Hm...“ Nahlas spokojne zabrumkal ako medveď. Jemu chutilo
všetko a keďže to dostalo nálepku diétne, tak to veselo jedol, čo hrdlo ráčilo.
Svokrovci odišli tesne pred deviatou hodinou večer. Naďka
bez nálady, začala upratovať.
„A mala si také obavy kvôli šalátu.“ Tomáš objal Naďku a pritiahol si jej napäté telo. Práve umývala riady. Pobozkal ju zozadu
na líce. „Všetko dobre dopadlo. Otec si pochutnal, ako už dávno nie. S tým
krémešom si to vyriešila geniálne. Ani som nevedel, že si taká pozorná.“
Umývala ďalej, dávajúc pozor na malíček, ktorý ju nepríjemne
bolel. „ Pre tvoju matku nebudem nikdy dostatočne pozorná ani dobrá.“ Trpko si
pomyslela.
_________________________
Nikdy všetkým nevyhovieme.
A toto ani nie je pointou našich životov. Je však na škodu,
že si to málokto uvedomuje.
Naďka trpí, pretože očakáva uznanie od všetkých. Nestačí jej
podpora manžela a čiastočne svokra. Ona silou mocou chce dokázať, možno jednému jedinému človeku na svete, že si zaslúži jej uznanie. Prestala si veriť, začala
pochybovať aj o veciach, pre ktoré ju iní ľudia chvália a oceňujú.
Svokre dala takú MOC, že je to len ona jediná, ktorá má právo „pasovať“
ju do pozície „všetko v poriadku“, „je to správne“, „robíš to dobre“, „presne
takto som si to predstavovala“. Keď začuje tieto slová chvály a uznania, vtedy
sa jej konečne život usporiada. Lenže, to je veľký omyl.
Akonáhle niekomu odovzdáme nad sebou moc, tak sa nikdy
nedočkáme toho, po čom túži napríklad Naďka. Ten druhý nám nemôže dať to, čo si my sami
nedovolíme. Ten druhý nám dá presne to, čo si zaslúžime, pretože presne tak o
sebe zmýšľame a takým sa aj cítime.
Naďka si nedôveruje, nemá odvahu, podceňuje sa, nevie sa za
seba postaviť. Svokra jej to len zrkadlí a riadne ju v týchto pocitoch „vymága“. A prečo aj nie?! Však jej to dovolí.
Napadlo mi, že Naďka má pekný manželský vzťah, tak si
potrebuje život niečím okoreniť. Možno sa nudí a potrebuje život urobiť
zaujímavejším. Niektorí ľudia nevedia žiť v pokoji. Oni sa musia niečím
trápiť, lebo ... no čo by to bol za život!!! No nie?
Fajn, nebudem si robiť srandu. Ale je okolo mňa veľa žien,
ktoré práve takto nevedome žijú.
U Naďky stačí jednoduché uvedomenie.
Nikdy nevyhovieme všetkým. A na tom ani vôbec nezáleží.
Za druhé, je potrebné byť hrdí na seba a prijať sa za
každých okolností presne takí, akí sme. Nepočítať, komu všetkému sa páčime a
rešpektujú nás. Je to úplne jedno. V prvom rade to musíme byť my sami,
ktorí si uveríme a oceníme sa. Čo vyžarujeme z vnútra, to si na podvedomej
úrovni naše okolie načíta. Aby sme zosilneli, tak nás budú „bodať“ do našich
slabostí a vecí, v ktorých si neveríme. A svokruške sa to výborne darí.
Naďka zatiaľ namiesto zosilnenia, sa sťahuje do svojej ulity.
Už keď máme podporu našich partnerov, ktorí s nami žijú
v spoločnej domácnosti, cítime ich lásku, tak skúsme uveriť, že nejaká tá „hodnota“
v nás je, pre ktorú sa môžeme oceniť aj my sami. Uverme im a naberme
odvahu sa za seba postaviť.
A po tretie, nikdy sa „nezhadzujme“ a nepodceňujme.
Neexistuje na svete NIKTO, kto by mal právo nám to spôsobiť!
Stane sa to len vtedy, keď si sami neveríme a zároveň
uveríme ľuďom okolo seba. Uveríme ich slovám a názorom vyslovenými na našu
adresu. Uveríme a definujeme sa podľa nich.
Držím prsty, aby ste sa mali radi a vedeli sa oceniť.
A tak nech sa deje.
Komentáre
Zverejnenie komentára