Výchova (zamyslenie)

 https://soundcloud.com/hedviga-placintarova/vychova-zamyslenie-m4a?si=c5c0a9a62cca4620b5a60a10d47da397&utm_source=clipboard&utm_medium=text&utm_campaign=social_sharing

zvuková nahrávka

„Keď budeš takto pokračovať, nedopadneš dobre!“

„Nehanbíš sa? Ako sa môžeš takto správať?“

„Kto to kedy videl,  aby dieťa odvrávalo rodičom?“

„Ako si si mohol dovoliť toto povedať?“

„Nebude z teba nikdy nič!“

„Takého hlupáka som nikdy nevidel!“

„Pozri sa na Fera, ako sa mu darí! Prečo nevieš byť taký šikovný ako on?“

„Tebe vôbec nevadí, že ťa ľudia považujú za neschopného?“

„Musíš pridať, aby si sa zlepšil! Všetci to dokázali, len ty si sa na to vykašľal!“

„Čo si o tebe ľudia budú myslieť?“

„Kým žiješ pod mojou strechou, budeš robiť, čo ti ja prikážem!“

 

Poznáte to? Boli ste vystavení podobným otázkam a výčitkám? Alebo dokonca vy sami hovoríte podobné vety svojim deťom?

Ak to robíme, znamená to len jednu vec. Nič sme sa ako dospelí nenaučili. Nič sme nepochopili a pokračujeme v rovnakých spôsoboch, ako naši starí rodičia a rodičia (samozrejme česť výnimkám, ktorí si uvedomili, čo im to spôsobilo).

Všetky podobne orientované vety majú za úlohu, vychovať z našich potomkov poslušných ľudí. Bez odvahy mať vlastný názor, bez chuti byť originálny. Ak by aj takémuto potomkovi, úplne zdecimovaného výchovou, napadla myšlienka urobiť v niečom pokus, v drvivej väčšine, to v zárodku odmietne, pretože sa to nedá pripodobniť ničomu, čo doposiaľ zažil a hlavne, čo mu bolo dovolené.

Priebojnosť? Zabudnime!

Odvaha? Odkiaľ?

Nápady? Zbytočnosť!

A my, potomkovia zvyklostí, sme si naivne mysleli, že práve podobnými vetami vyburcujeme svoje ratolesti k „svetlým“ zajtrajškom, kde práve oni budú „vďaka nám“  HVIEZDIŤ. 

Takže vážení, nastavme si konečné budík a zobuďme sa!

Veľký omyl, ktorému veríme je, že deti považujeme za niečo menej. Len preto, že majú malé telíčka a na Zemi sú len kratučký čas. A MY sme samozrejme tí „veľkí“ a hlavne tí „dospelí“. Čo podľa našich predpokladov znamená, že sme TÍ múdrejší. Áno, sme múdrejší v tom, že vieme, ako sa máme najesť, ako si zapnúť gombíky, ako si zaviazať šnúrky... Sme manuálne zdatnejšími ako naše deti. V tomto prípade určite máme dôležitú úlohy, to tie naše deťúrence naučiť.

Ale to, že ich naučíme používať príbor, ešte neznamená, že oni budú mať radi to isté jedlo ako my a budú ho potrebovať v takom množstve, ako si myslíme MY, že to potrebujú! To že sa naučia čítať neznamená, že budú milovať tie isté knihy a ten istý žáner ako my! To, že my sme získali červený diplom z medicíny, neznamená, že naše dieťa bude túžiť po tej istej kariére! To, že sme si „zadovážili“ nášho prvého syna, keď sme nemali ani osemnásť, neznamená, že aj náš syn, alebo dcéra, budú kopírovať naše chúťky! To, že otecko je záletník a nedokáže odtrhnúť zrak od ženského zadku, neznamená, že aj jeho syn bude rovnako naladený. To, že milujeme športy, neznamená, že rovnaká láska vzbĺkne aj u našich potomkov!

Výsledkom našich predpokladov a očakávaní, je zvyčajne hnev a následná chuť ďalej  „burcovať“ a „budiť“ k životu, tie naše malé bytosti, ktoré musia pochopiť, že pre nich chceme len to najlepšie. Alebo im zakážeme všetko, čo by mohlo viesť napríklad k predčasnej tehotnosti, teda urobíme preventívne opatrenia. Však ich neskonale milujeme a my sme predsa tí prví, ktorí chceme pre nich len to najlepšie. Výber prostriedkov a hlavne slovných atakov na dosiahnutie nami vytýčených cieľov nie je vždy najvhodnejší, pre správne duševné nastavenie detí.

Celé zle.

Milovaní rodičia, taká malá prosba a zároveň návrh.

Skúsme  jeden týždeň hrať s deťmi hru.

Zabudnime, že sú to deti a berme ich ako rovnocenné bytosti, ktoré majú nárok na svoj názor, ktorý si dokonca aj vypočujeme (túto hru vieme hrať s deťmi od 3 rokov) . Diskutujme a dohodnime sa s nimi. (Hlavne, ak dlhodobejšie máme pocit, že v niektorých oblastiach dieťa nezvládame.)  Posaďme si ich oproti sebe a začnime vážnu debatu. Povedzme im, aké sú naše predstavy a POZORNE si vypočujme tie ich. Povzbuďme ich, nech nám „odargumentujú“ svoje nápady a predstavy, ako by sa napríklad chceli učiť, ako by im to vyhovovalo, čo by chceli zmeniť a pod. A následne im vysvetlime, že za svoje rozhodnutia, musia prebrať zodpovednosť (to znamená, že budú robiť všetko preto, aby naplnili veci, na ktorých sa dohodnete). Vy im na oplátku sľúbite, že ich v tom podporíte a nebudete sa do toho miešať.  Dajte si termín, kedy znovu prehodnotíte, či postup, na akom ste sa dohodli je prínosný a či sú obe strany spokojné. Ak to nie je celkom tak, tak zvoľte novú taktiku.

Dieťa sa takto  naučí, že sa nemusí báť robiť rozhodnutia, že vždy je možnosť postup prehodnotiť. Nedeje sa žiadna tragédia ani katastrofa. Veci, ktoré nefungujú, vymeniť za iné a skúšať ďalej. Spoliehať sa na vlastné nápady. A hlavne, nebáť sa trestu, poníženia, kriku, výčitiek a niekde dokonca bitky.

Čo je veľmi dôležité, nepožívať slávne výroky typu:

„Jaaaa  som ti hovoril, že to nebude fungovať!!!

 Jaaa som ťa varoval, že nerobíš dobre!!! 

Vidíš, keby si ma poslúchol, tak by si sa tomuto mohol vyhnúť!“

Celú hru samozrejme prispôsobiť veku dieťaťa.

 

Spomínam si, akú taktiku som ak dieťa zvolila na zdolanie nesympatických povinností. Tú najťažšiu, najhnusnejšiu a pre mňa najmenej lákavú som robila vždy ako prvú. Vždy! Už vtedy som si bola schopná uvedomiť, že po jej zvládnutí, som mala úžasný pocit ľahkosti a tie ostatné, som urobila ľavou zadnou. Mala som okolo seba priateľky, ktoré to robili presne naopak. Na ľahkých úlohách pracovali zdĺhavo, pretože ich strašila predstava, že ich ešte čaká tá najťažšia a tak nemali dostatok energie a podvedome odďaľovali chvíľu, kedy mali začať pracovať na tej najkomplikovanejšej. Na druhej strane ja som bola nabitá ako „duracellka“, a tak som vedela rýchlo s povinnosťami skončiť. A získala som veľa času a hlavne dobrých pocitov.

Zamyslenie venujem všetkým, ktorým záleží na pokojnom vývoji ich potomkov.

Zabudnime na naše predstavy, kam by mali smerovať ich životy. Hovorme s nimi o tom, čo ich zaujíma. Neznásilňujme ich do vecí, ku ktorým majú odpor. Oni by ho možno ani nemali, keby sme zmenili taktiku. A skôr našli spôsob, ako ich motivovať, alebo zaujať. 

Keď nad nimi dennodenne stojíme keď sa učia a hulákame, vyčítame im, ako k učeniu, pristupujú, tak sa nečudujme, že im práve riadne zhnusujeme samotné učenie. Krik a nervozita nikdy ničomu nepomohli. Je to len známka našej sebadôležitosti, že berieme veci smrteľne vážne, že sa striktne držíme programov, ktoré práve u nášho dieťaťa nebudú fungovať. O tom, že ničíme hlavne seba, ani písať nemusím. Spomeňme si, koľkokrát sme z izby nášho dieťaťa vyšli s „penou“ na ústach a chuťou niečo rozbiť? Tú energiu nikam nepustíme, teda ostáva v nás. A čo sa stane následne, to už vieme. (Nechcem veľmi upriamovať pozornosť na staré praktiky, kedy rodičia mlátili svoje deti ako žito. V tomto prípade je energie vypustená, ale verím, že dnes to už nikto nerobí.)

Zo srdca nám prajem, aby sme naše deti viedli dospievaním vedome. Nič viac, nič menej. Zabudli na osobnú dôležitosť, že my sme tí, čo rozhodneme, kam bude smerovať ich cesta.

Veďme ich múdro, aby aj oni vedeli svoje vlastné deti viesť rovnako. Aby sa naučili žiť slobodne. Nemali strach sa prejaviť a realizovať. Podporujme ich a majme hlavne trpezlivosť. Ani my sme sa niektoré veci nevedeli rýchlo naučiť, tak si na to spomeňme. A rovnako, nezabúdajme, že všetci máme svoje tempo.  Nikdy neporovnávajme ľudí medzi sebou, aby sme mali dôvod toho druhého ponížiť a niečo mu vyčítať.

Iba takto sa nám podarí vychovať seba-vedomého jedinca, ktorý bude vedieť, že je dokonalý vo všetkých svojich aspektoch a my ho práve preto milujeme.

A tak to je.