Vibrácia slova „nie“. (príbeh)

 https://soundcloud.com/hedviga-placintarova/vibracia-slova-nie-pribeh-m4a?si=39fc06b806f94e958ba49978d2f5b16d&utm_source=clipboard&utm_medium=text&utm_campaign=social_sharing

zvuková nahrávka


Malý Gabko sa pokojne hral na zemi a jeho mamka sa venovala príprave obeda. Jedným okom priebežne kontrolovala, či je všetko v poriadku.

Nedávaj si to do pusy!“ Okríkla ho, keď si kocku lega strčil do úst. „Fúj, je to špinavé. Bože, nemáš čo jesť?“ Rýchlo schmatla mrkvu a odrezala malý kúsok.

„Toto papaj. Toto sú vítamíniky. Toto nesmieš!“ Zamávala mu kockou pred očami a hodila medzi ostatné.

Poobede sa vybrali na prechádzku do blízkeho detského parku. Držal sa jej poslušne za ruku. Vydržal to len chvíľku a vytiahol si ruku z tej jej. Postavil sa na obrubník a snažil sa udržať rovnováhu. Veselo sa smial, keď sa mu nôžky šmýkali.

„Toto nemôžeš robiť! Spadneš! Poď naspäť ku mne!“ Vystrela ruku, aby sa k nej vrátil. Gabko ešte rýchlo urobil pár pokusov, ale napokon sa poslušne k matke pridal. Detské ihrisko nebolo ďaleko, ale jeho nebavilo len tak nudne chodiť vedľa mamy. Na chodníku nachádzal drobné kamienky, hrudky a začal do nich kopať.

Nekop do všetkého!“ Hnevala sa na jeho neposednú povahu. Konečne dorazili na ihrisko. Gabko sa šťastne rozbehol ku kamarátom. Matka si sadla k ostatným rodičom na lavičku a popri debate, neustále jedným okom pokukovali po svojich ratolestiach. Gabko vyliezol na preliezku.

Nelez tam! Spadneš!“ Okríkla ho matka. „Okamžite poď dole!“ Gabko naveľa zliezol. Rozhodol sa pridať k deťom v pieskovisku. V zápale hry si sem-tam pretrel tvár špinavou rukou. Vedľajší chlapec na neho náhodou vychrstol hrsť piesku a Gabko pokračoval v ohadzovaní. Obaja sa rozosmiali, až pritiahli pozornosť  rodičov.

„Okamžite prestaň! Ako budeš vyzerať? Nemôžeš sa ohadzovať pieskom! To sa nepatrí.“

Dorazili  domov, kde sa medzičasom vrátil otec z práce. Keď ho Gabko zbadal, nadšene sa k nemu rozbehol. „ Ocíííí...“ Naťahoval rúčky, že si ho otec vezme na ruky, ako to stále pri príchode robieval.

„Okamžite sa vyzuj! Nemôžeš tu lietať v špinavých topánkach!“ Zachytila ho za kapucňu bundičky a vrátila späť. Gabko trucovito skopol topánky z nôh.

„Tak to nie, mladý pánko! Pekne sa vráť a daj topánky tam, kam patria!“ Prísne nariadila. „Nestrpím, aby si veci okolo seba len tak rozhadzoval! Kam by sme došli, keby sme sa takto všetci správali!“

Večer pred spaním, absolvovali sprchovanie. Gabko sa radšej kúpal a hral vo vode so svojou obľúbenou kačičkou, ale kúpal sa iba v nedeľu. Počas týždňa, to bola len rýchla sprcha. Nemal rád, keď ho mama drhla so špongiou. Niekedy ho to aj bolelo, keď viac pritlačila. Kým ho mydlila, dostal do ruky sprchu a jedna ruka mu siahla na vodovodnú páčku. Iba úplne jemne ju dvihol vyššie, ale prúd vody mu sprchu z ruky vymrštil.

„Preboha! To čo vystrájaš?!“ Matka jačala na raty, keď ju voda výdatne zmočila. „Ničoho sa nedotýkaj! Dala som ti do ruky sprchu, tak sa jej venuj!“ Uterákom si utierala tvár a vlasy. „Od rána si neposlušný! Len samé hlúposti vyvádzaš! Začínam ťa mať dosť! Som rada, že ideš konečne spať a ja si budem môcť oddýchnuť.“

____________________________________

Paralelný svet - tá istá situácia


Malý Gabko sa pokojne hral na zemi a jeho mamka sa venovala príprave obeda. Jedným okom priebežne kontrolovala, či je všetko v poriadku.

„Chutí ti tá kocka?“ Opýtala sa matka, keď si strčil kocku lega do pusy. Gabko sa k nej otočil a vytiahol kocku z úst.

„Nechutí.“

„Aj som si myslela.“ Usmiala sa na syna. „ Poď, dám ti mrkvičku, do nej môžeš pokojne kusať, koľko chceš. A kocky využívaj iba na stavanie.“ Žmurkla na neho.

Poobede sa vybrali na prechádzku do blízkeho detského parku. Držal sa jej poslušne za ruku. Vydržal to len chvíľku a vytiahol si ruku z tej jej. Odbehol k obrubníku a snažil sa udržať rovnováhu. Veselo sa smial, keď sa mu nôžky šmýkali. Mama ho k obrubníku nasledovala.

„Skús sa sústrediť. Pozeraj pod nôžky a dávaj ich jednu pred druhú. Môžeš si pomôcť aj rúčkami, keď ich roztiahneš,  budeš ako lietadlo. Udržíš rovnováhu a nespadneš. Skús...“ Gabko doslova opakoval, ako mu mamka radila a bol nadšený, ako ho nožičky začali počúvať a šmykol sa len sem-tam.

„Tak ty si aký šikovný chlapček.“ Pohladila ho po hlave, hrdá na jeho šikovnosť. Gabko dokázal, čo potreboval vyskúšať a udržiavanie rovnováhy ho prestalo baviť. Kým dorazili na ihrisko, ešte si zahral „futbal“ s kamienkami.

„Kde sa chceš hrať?“ Opýtala sa matka a Gabko ukázal na preliezku. Poznala ho dobre a vedela, že preliezku si nemôže nikdy nechať ujsť. Sprevádzala ho a sledovala, ako sa mu darí.

„Pevne sa drž. Máš čas. Vždy si rozmysli, čo ideš robiť. Venuj sa len preliezke.“ Matka komentovala a posúvala spolu s Gabkom. Kamaráti ho zbadali a volali do pieskoviska, tak ho upozornila, aby sa sústredil presne na to, čo práve robí.

Nechala  ho, nech sa pridá ku kamarátom a sama zamierila k rodičom na lavičku. Z pieskoviska sa vždy vrátil zafúľaný od hlavy po päty. Zmierila sa s tým.

Pred vchodom do bloku sa Gabko začal čistiť od piesku a mama mu s tým výdatne pomohla.

„Ufúľanec. Vyzeráš ako kominár.“ Postrapatila ho po hlave. „ Keď prídeme domov, tak sa musíme opatrne povyzliekať, aby sme nemali celú chodbu od piesku. Pôjdeme rovno do vane, dobre?“ Gabko súhlasil.

Vrátili sa domov, kde sa medzičasom otec vrátil  z práce. Keď ho Gabko zbadal nadšene vykríkol.

„Ocííí...“ natiahol rúčky, aby si ho otec vzal na ruky. Počkal, kým si ho druhý rodinný boh,  privinie na hruď.

Večer pred spaním, absolvovali sprchovanie. Mamka mu na špongiu naniesla jeho obľúbené tekuté mydlo.

„Podržím ti sprchu a ty sa pekne namydli.“ Bola hrdá na jeho šikovnosť a s úľubou hľadela na jeho detsky nemotorné rúčky, ako sa snažia každý centimeter kože riadne vyumývať. Po úspešnom osprchovaní, ho celého zababušila do veľkej osušky a odniesla do izby.

„Tak ty si aký šikovný mladý pánko.“ Šúchala ho a zároveň bozkávala na čelo, tvár, ruky. Gabko sa chichotal, keď sa ho dotkla na miestach, kde ho to šteklilo. Keď už bol oblečený v pyžamku, hodil sa  jej okolo krku a obsypal ju tentokrát on, svojimi detskými božtekmi.

____________________________________

Rozdiel v oboch príbehoch je asi evidentný.

Vedomej matke je jasné, čo chce zo svojho syna vychovať.

V prvom príbehu matka pristupuje k výchove, ako väčšina  ubehaných rodičov, ktorí nemajú na nič čas a všetko stíhajú viac menej s vyplazenými jazykmi. Netvrdím, že sa deťom nevenujú, pretože pozornosť tam je, ale iba na to, aby sa udržalo dieťa v bezpečí, aby sa mu nič nestalo. Tento typ rodičov chráni LEN ich fyzické telo. Čo je k zdravému duševnému vývoju trošku málo.

Slová: ne-môžeš, ne-smieš, ne-rob, ne-dávaj, ne-kop, ne-lez...., presnejšie, predpona NE, patrí medzi veľmi silné vibračné hlásky. Ich neustále odznievanie v uškách malých detí (najohrozenejšia skupina detí je do 6 rokov), sa im „na tvrdo“ zafixuje v ich podvedomí. TOTO nemôže, nesmie, nebude robiť, LEBO je to NESPRÁVNE. Vždy bolo po týchto činnostiach okríknuté, bola mu vyslovená nespokojnosť (a ono sa tak snaží byť dobré, aby ho rodičia ľúbili). Dokonca  častokrát boli oni sami dôvodom, že ich rodičia boli nespokojní, smutní a hlavne, sklamaní. Však im to hovorili, vyčítali im to.

Slovami s predponou „ne“,  sme založili základ chorobnej opatrnosti, hanblivosti, nízkeho sebavedomia, veľmi nízkeho stupňa odvahy. Dokonca môžeme vychovať dieťa, ktoré sa rozhodne len vtedy, keď mu to my odsúhlasíme.  Samostatnosť „na bode mrazu“. A tak nechtiac, nás znovu sklamú, budeme im tvrdiť, že sa majú spamätať a konečne dospieť. Aký to ale výsmech! My sami sme im to spôsobili a teraz ich z toho ešte aj budeme obviňovať. (Rovnako sme boli vychovávaní asi všetci. Nikoho z toho neobviňujem, pretože sme to tak mali  a málokto sa nad podobnými vecami zamýšľal. Všetci sme to ale „prežili“. Veci sa však  menia,  vedomosti sa dopĺňajú o nové informácie. Takže máme veľkú šancu zmeniť výchovu tých, ktorých milujeme najviac.)

Možno si poniektorí, ktorí už máte deti veľké, dospelé, poviete, že aj vy ste to tak robili, a vaše deti nemajú teraz vôbec žiadny problém.

 Fakt si to myslíte? Ste si tým na stopercentne istí?

Tieto zakódované problémy nie sú viditeľné, nie sú očividné. Oni sa skrývajú ako tajní špióni v mozgových zákutiach a pri vážnych rozhodnutiach, musí človek prechádzať spleťou neistôt a starých programov. Aj keď sa na vedomej úrovni dotyčný človek rozhodne, že niečo urobí a aj sa nadchne, predsa jeho podvedomie nespí. To, čomu bol učený od detstva – nerob, nemôžeš, nepatrí sa, nedokážeš a podobné – čo mu bolo nevedome podsúvané, to bude spájať s rozhodnutiami a konaniami v dospelosti.

Napríklad:

Pre niečo sa rozhodne. Naberie odvahu. Vykoná to. A „dielo“ sa nepodarí, alebo iba čiastočne. Okamžite, čisto  „náhodou“ vylezú z jeho hlavy pochybnosti, pretože doterajší život mu to vo všetkom potvrdil a on znovu raz zhodnotí, že nepatrí medzi  medzi šťastlivcov. Však  jemu sa toto tak deje stále. Rezignuje, zaradí sa a žije takto ďalej.

Dá sa s tým samozrejme pracovať aj v dospelom veku, ale stojí to nemalé úsilie.. Pretože to, čo do našich detí, do šiesteho roku života zasejeme, to je sakra ťažké preprogramovať.

A stačilo by tak málo.

Keď už sme sa rozhodli, že privedieme na Zem ďalšie stvorenie, tak by sme sa mali zároveň rozhodnúť, že sa mu budeme venovať. Nie tým, že mu zabezpečíme iba istotu bývania, stravy, vzdelania, ale hlavne tým, že budeme mať trpezlivosť a čas vysvetľovať všetko, čo je potrebné, aby správne pochopilo. Hlavne tak, aby z toho nemal nikto, nikdy traumy, ako dospelý.

Prajem všetkým detičkám vedomých rodičov. Nech ich ušká počujú iba slová trpezlivého vysvetľovania,  slová pochvaly, slová lásky. Nech si nikdy nemusia svoju malú dušičku „spytovať“, čo zlé som urobilo, že je moja mamka, ocko smutní? Prečo som taký nešikovný, že sa musia na mňa stále hnevať? Prečo robím také zlé veci, pre ktoré ma už nechcú (nemajú radi). Ako môžem byť lepší? Čo môžem urobiť?

Viem, nedá sa to zmeniť hneď. Viem, že to bude vyžadovať trošku ponamáhať mozgové bunky. Viem, že je jednoduchšie zakričať – Nerob to! - , ako vysvetliť, prečo to nemá robiť.  Vytvárame deťom v hlave skratky. Dieťa by malo hlavne pochopiť, čo sa stane, keď  urobí naozaj vec, ktorú mu zakazujeme.  Logické súvislosti u neho zatiaľ nehrozia, to môže nastať až v neskoršom veku. Preto napĺňajme mu hlavičku vysvetleniami, poukazovaním, ako sa veci dajú robiť a nie zákazy a nie negatívne formulované slová.

Nezabúdajme na ich silnú vibráciu. Bohužiaľ, nízku.

Držím prsty, aby sa nám to darilo. Každý pokus nám zaručí v budúcnosti, duševne silnejšie dieťa.

A tak nech sa nám deje.

Komentáre

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Miláčik... zlato... počuješ?

Tak ako to vlastne je?

Nezabúdajme ...