Vibrácia slova „nie“. (príbeh)
zvuková nahrávka
Malý Gabko sa pokojne hral na zemi a jeho mamka sa venovala
príprave obeda. Jedným okom priebežne kontrolovala, či je všetko v poriadku.
„Nedávaj si to do
pusy!“ Okríkla ho, keď si kocku lega strčil do úst. „Fúj, je to špinavé.
Bože, nemáš čo jesť?“ Rýchlo schmatla mrkvu a odrezala malý kúsok.
„Toto papaj. Toto sú vítamíniky. Toto nesmieš!“ Zamávala mu kockou pred očami a hodila medzi ostatné.
Poobede sa vybrali na prechádzku do blízkeho detského parku.
Držal sa jej poslušne za ruku. Vydržal to len chvíľku a vytiahol si ruku z tej
jej. Postavil sa na obrubník a snažil sa udržať rovnováhu. Veselo sa smial, keď
sa mu nôžky šmýkali.
„Toto nemôžeš
robiť! Spadneš! Poď naspäť ku mne!“ Vystrela ruku, aby sa k nej vrátil. Gabko
ešte rýchlo urobil pár pokusov, ale napokon sa poslušne k matke pridal.
Detské ihrisko nebolo ďaleko, ale jeho nebavilo len tak nudne chodiť vedľa
mamy. Na chodníku nachádzal drobné kamienky, hrudky a začal do nich kopať.
„Nekop do
všetkého!“ Hnevala sa na jeho neposednú povahu. Konečne dorazili na ihrisko.
Gabko sa šťastne rozbehol ku kamarátom. Matka si sadla k ostatným rodičom
na lavičku a popri debate, neustále jedným okom pokukovali po svojich
ratolestiach. Gabko vyliezol na preliezku.
„Nelez tam!
Spadneš!“ Okríkla ho matka. „Okamžite poď dole!“ Gabko naveľa zliezol. Rozhodol
sa pridať k deťom v pieskovisku. V zápale hry si sem-tam pretrel
tvár špinavou rukou. Vedľajší chlapec na neho náhodou vychrstol hrsť piesku a
Gabko pokračoval v ohadzovaní. Obaja sa rozosmiali, až pritiahli pozornosť rodičov.
„Okamžite prestaň! Ako budeš vyzerať? Nemôžeš sa ohadzovať pieskom! To sa nepatrí.“
Dorazili domov, kde sa medzičasom vrátil otec z práce.
Keď ho Gabko zbadal, nadšene sa k nemu rozbehol. „ Ocíííí...“ Naťahoval
rúčky, že si ho otec vezme na ruky, ako to stále pri príchode robieval.
„Okamžite sa vyzuj! Nemôžeš
tu lietať v špinavých topánkach!“ Zachytila ho za kapucňu bundičky a
vrátila späť. Gabko trucovito skopol topánky z nôh.
„Tak to nie, mladý pánko! Pekne sa vráť a daj topánky tam,
kam patria!“ Prísne nariadila. „Nestrpím,
aby si veci okolo seba len tak rozhadzoval! Kam by sme došli, keby sme sa takto všetci
správali!“
Večer pred spaním, absolvovali sprchovanie. Gabko sa radšej
kúpal a hral vo vode so svojou obľúbenou kačičkou, ale kúpal sa iba v nedeľu.
Počas týždňa, to bola len rýchla sprcha. Nemal rád, keď ho mama drhla so
špongiou. Niekedy ho to aj bolelo, keď viac pritlačila. Kým ho mydlila, dostal
do ruky sprchu a jedna ruka mu siahla na vodovodnú páčku. Iba úplne jemne ju dvihol
vyššie, ale prúd vody mu sprchu z ruky vymrštil.
„Preboha! To čo vystrájaš?!“ Matka jačala na raty, keď ju
voda výdatne zmočila. „Ničoho sa nedotýkaj!
Dala som ti do ruky sprchu, tak sa jej venuj!“ Uterákom si utierala tvár a
vlasy. „Od rána si neposlušný! Len samé hlúposti vyvádzaš!
Začínam ťa mať dosť! Som rada, že ideš konečne spať a ja si budem môcť
oddýchnuť.“
____________________________________
Paralelný svet - tá istá situácia
Malý Gabko sa pokojne hral na zemi a jeho mamka sa venovala
príprave obeda. Jedným okom priebežne kontrolovala, či je všetko v poriadku.
„Chutí ti tá kocka?“ Opýtala sa matka, keď si strčil kocku
lega do pusy. Gabko sa k nej otočil a vytiahol kocku z úst.
„Nechutí.“
„Aj som si myslela.“ Usmiala sa na syna. „ Poď, dám ti mrkvičku,
do nej môžeš pokojne kusať, koľko chceš. A kocky využívaj iba na stavanie.“
Žmurkla na neho.
Poobede sa vybrali na prechádzku do blízkeho detského parku.
Držal sa jej poslušne za ruku. Vydržal to len chvíľku a vytiahol si ruku z tej
jej. Odbehol k obrubníku a snažil sa udržať rovnováhu. Veselo sa smial,
keď sa mu nôžky šmýkali. Mama ho k obrubníku nasledovala.
„Skús sa sústrediť. Pozeraj pod nôžky a dávaj ich jednu pred
druhú. Môžeš si pomôcť aj rúčkami, keď ich roztiahneš, budeš ako lietadlo.
Udržíš rovnováhu a nespadneš. Skús...“ Gabko doslova opakoval, ako mu mamka
radila a bol nadšený, ako ho nožičky začali počúvať a šmykol sa len sem-tam.
„Tak ty si aký šikovný chlapček.“ Pohladila ho po hlave,
hrdá na jeho šikovnosť. Gabko dokázal, čo potreboval vyskúšať a udržiavanie
rovnováhy ho prestalo baviť. Kým dorazili na ihrisko, ešte si zahral „futbal“ s kamienkami.
„Kde sa chceš hrať?“ Opýtala sa matka a Gabko ukázal na
preliezku. Poznala ho dobre a vedela, že preliezku si nemôže nikdy nechať ujsť.
Sprevádzala ho a sledovala, ako sa mu darí.
„Pevne sa drž. Máš čas. Vždy si rozmysli, čo ideš robiť.
Venuj sa len preliezke.“ Matka komentovala a posúvala spolu s Gabkom.
Kamaráti ho zbadali a volali do pieskoviska, tak ho upozornila, aby sa
sústredil presne na to, čo práve robí.
Nechala ho, nech sa
pridá ku kamarátom a sama zamierila k rodičom na lavičku. Z pieskoviska
sa vždy vrátil zafúľaný od hlavy po päty. Zmierila sa s tým.
Pred vchodom do bloku sa Gabko začal čistiť od piesku a mama
mu s tým výdatne pomohla.
„Ufúľanec. Vyzeráš ako kominár.“ Postrapatila ho po hlave. „
Keď prídeme domov, tak sa musíme opatrne povyzliekať, aby sme nemali celú chodbu
od piesku. Pôjdeme rovno do vane, dobre?“ Gabko súhlasil.
Vrátili sa domov, kde sa medzičasom otec vrátil z práce. Keď ho Gabko zbadal nadšene
vykríkol.
„Ocííí...“ natiahol rúčky, aby si ho otec vzal na ruky. Počkal,
kým si ho druhý rodinný boh, privinie na hruď.
Večer pred spaním, absolvovali sprchovanie. Mamka mu na
špongiu naniesla jeho obľúbené tekuté mydlo.
„Podržím ti sprchu a ty sa pekne namydli.“ Bola hrdá na jeho
šikovnosť a s úľubou hľadela na jeho detsky nemotorné rúčky, ako sa snažia
každý centimeter kože riadne vyumývať. Po úspešnom osprchovaní, ho celého
zababušila do veľkej osušky a odniesla do izby.
„Tak ty si aký šikovný mladý pánko.“ Šúchala ho a zároveň
bozkávala na čelo, tvár, ruky. Gabko sa chichotal, keď sa ho dotkla na miestach,
kde ho to šteklilo. Keď už bol oblečený v pyžamku, hodil sa jej okolo krku a obsypal ju tentokrát on, svojimi
detskými božtekmi.
____________________________________
Rozdiel v oboch príbehoch je asi evidentný.
Vedomej matke je jasné, čo chce zo svojho syna vychovať.
V prvom príbehu matka pristupuje k výchove, ako
väčšina ubehaných rodičov, ktorí nemajú
na nič čas a všetko stíhajú viac menej s vyplazenými jazykmi. Netvrdím, že
sa deťom nevenujú, pretože pozornosť tam je, ale iba na to, aby sa udržalo
dieťa v bezpečí, aby sa mu nič nestalo. Tento typ rodičov chráni LEN ich
fyzické telo. Čo je k zdravému duševnému vývoju trošku málo.
Slová: ne-môžeš, ne-smieš, ne-rob, ne-dávaj, ne-kop,
ne-lez...., presnejšie, predpona NE, patrí medzi veľmi silné vibračné hlásky.
Ich neustále odznievanie v uškách malých detí (najohrozenejšia skupina
detí je do 6 rokov), sa im „na tvrdo“ zafixuje v ich podvedomí. TOTO
nemôže, nesmie, nebude robiť, LEBO je to NESPRÁVNE. Vždy bolo po týchto
činnostiach okríknuté, bola mu vyslovená nespokojnosť (a ono sa tak snaží byť
dobré, aby ho rodičia ľúbili). Dokonca častokrát boli oni sami dôvodom, že ich rodičia
boli nespokojní, smutní a hlavne, sklamaní. Však im to hovorili, vyčítali im to.
Slovami s predponou „ne“, sme založili základ chorobnej opatrnosti, hanblivosti,
nízkeho sebavedomia, veľmi nízkeho stupňa odvahy. Dokonca môžeme vychovať
dieťa, ktoré sa rozhodne len vtedy, keď mu to my odsúhlasíme. Samostatnosť „na bode mrazu“. A tak nechtiac,
nás znovu sklamú, budeme im tvrdiť, že sa majú spamätať a konečne dospieť. Aký
to ale výsmech! My sami sme im to spôsobili a teraz ich z toho ešte aj
budeme obviňovať. (Rovnako sme boli vychovávaní asi všetci. Nikoho z toho neobviňujem,
pretože sme to tak mali a málokto sa nad
podobnými vecami zamýšľal. Všetci sme to ale „prežili“. Veci sa však menia,
vedomosti sa dopĺňajú o nové informácie. Takže máme veľkú šancu zmeniť
výchovu tých, ktorých milujeme najviac.)
Možno si poniektorí, ktorí už máte deti veľké, dospelé,
poviete, že aj vy ste to tak robili, a vaše deti nemajú teraz vôbec žiadny
problém.
Fakt si to myslíte?
Ste si tým na stopercentne istí?
Tieto zakódované
problémy nie sú viditeľné, nie sú očividné. Oni sa skrývajú ako tajní špióni v mozgových
zákutiach a pri vážnych rozhodnutiach, musí človek prechádzať spleťou neistôt a
starých programov. Aj keď sa na vedomej úrovni dotyčný človek rozhodne, že
niečo urobí a aj sa nadchne, predsa jeho podvedomie nespí. To, čomu bol učený
od detstva – nerob, nemôžeš, nepatrí sa, nedokážeš a podobné – čo mu bolo
nevedome podsúvané, to bude spájať s rozhodnutiami a konaniami v dospelosti.
Napríklad:
Pre niečo sa rozhodne. Naberie odvahu. Vykoná to. A „dielo“
sa nepodarí, alebo iba čiastočne. Okamžite, čisto „náhodou“ vylezú z jeho hlavy
pochybnosti, pretože doterajší život mu to vo všetkom potvrdil a on znovu raz
zhodnotí, že nepatrí medzi medzi
šťastlivcov. Však jemu sa toto tak deje stále. Rezignuje, zaradí sa a žije takto
ďalej.
Dá sa s tým samozrejme pracovať aj v dospelom veku,
ale stojí to nemalé úsilie.. Pretože to, čo do našich detí, do šiesteho roku
života zasejeme, to je sakra ťažké preprogramovať.
A stačilo by tak málo.
Keď už sme sa rozhodli, že privedieme na Zem ďalšie
stvorenie, tak by sme sa mali zároveň rozhodnúť, že sa mu budeme venovať. Nie
tým, že mu zabezpečíme iba istotu bývania, stravy, vzdelania, ale hlavne tým, že
budeme mať trpezlivosť a čas vysvetľovať všetko, čo je potrebné, aby správne
pochopilo. Hlavne tak, aby z toho nemal nikto, nikdy traumy, ako dospelý.
Prajem všetkým detičkám vedomých rodičov. Nech ich ušká
počujú iba slová trpezlivého vysvetľovania, slová pochvaly, slová lásky. Nech si nikdy
nemusia svoju malú dušičku „spytovať“, čo zlé som urobilo, že je moja mamka,
ocko smutní? Prečo som taký nešikovný, že sa musia na mňa stále hnevať? Prečo
robím také zlé veci, pre ktoré ma už nechcú (nemajú radi). Ako môžem byť lepší?
Čo môžem urobiť?
Viem, nedá sa to zmeniť hneď. Viem, že to bude vyžadovať
trošku ponamáhať mozgové bunky. Viem, že je jednoduchšie zakričať – Nerob to! -
, ako vysvetliť, prečo to nemá robiť.
Vytvárame deťom v hlave skratky. Dieťa by malo hlavne pochopiť, čo
sa stane, keď urobí naozaj vec, ktorú mu zakazujeme. Logické súvislosti u neho zatiaľ nehrozia, to môže nastať až v neskoršom veku.
Preto napĺňajme mu hlavičku vysvetleniami, poukazovaním, ako sa veci dajú robiť
a nie zákazy a nie negatívne formulované slová.
Nezabúdajme na ich silnú vibráciu. Bohužiaľ, nízku.
Držím prsty, aby sa nám to darilo. Každý pokus nám zaručí v budúcnosti,
duševne silnejšie dieťa.
A tak nech sa nám deje.
Komentáre
Zverejnenie komentára