Sprievodca (príbeh)
Vlasta stála pred obrovským oknom
a spolu so svojim sprievodcom hľadeli na Zem. Krásna farebná planéta v nich
posilňovala pocit pokoja. Vlasta sa mala práve dnes vrátiť späť.
„Dobre si si to rozmyslela?“
Pýtal sa jej sprievodca a neprestával hypnotizovať obraz pred sebou.
„Chcem sa vrátiť. Život tu, nie je taký vzrušujúci ako na Zemi.“
Zasnene sa usmievala a vybavovala si predchádzajúce vtelenia. Bolo to vždy o
niečom inom, ale vždy to bolo plné pocitov, emócií.
„Všetky doterajšie pobyty si
neskončila nejako veľmi slávne.“ Pripomenul jej. „Bola si tak tvrdohlavá, tak
odmietavá a tak zaslepená...“
„Stačí, sama viem, ako som to
prežívala, nemusíš byť taký detailista.“ Prudko ho zastavila, nechcela, aby jej
tu robil dlho prednášku.
„Prečo sa chceš vrátiť? A prečo
tak skoro? Nikto ťa nesúri. Môžeš počkať pár desaťročí, možno sa ľudia
medzičasom viac uvedomia a ty ...“
„Ale však práve teraz je to
správne načasovanie! Práve teraz je potrebné ľuďom pomôcť! Viem presne ako
budem konať!“
Sprievodca len pochybovačne točil
hlavou.
„Túto vetu som počul od teba už
niekoľkokrát a zatiaľ si ma nepresvedčila, že by si nejako postúpila ako
človek. Vždy sa niekde zasekneš a nedotiahneš to. V poslednom živote, si
sa upla na prácu a robila si ako otrok, kým si si úplne nezničila telo. Žiadne
upozornenia si nebrala do úvahy. Posielali sme ti všelijaké signály, spôsobili
sme ti ťažkosti, aby si sa začala obzerať aj po inom spôsobe života. Ako som
povedal, bola si tvrdohlavá, odmietavá a zaslepená.“ Hovoril nezaujate, sucho
vymenúval všetko, čo nebola ochotná zmeniť.
„A čuduješ sa? Narodením, všetko
zabúdame. Naučím sa len to, čo mi ľudia povedia a čo ma naučia. Nie je to také
jednoduché spomenúť si.“ Vyčítala mu a dávala najavo, že jeho poúčanie je
nespravodlivé. „Ale je to aj tak psina. Najkrajšia je pozemská zaľúbenosť. Ešte
teraz si dokážem vybaviť to elektrizovanie v celom tele.“
„Och, také „ľudské“! Čo je to
v porovnaní s láskou tu u nás?“ Vystrúhal na tvári niečo veľmi
podobné pozemskému opovrhnutiu. Tu sa to nedalo presne identifikovať, pretože
emócie vedeli prežívať (teda iba replikáciu spomienky) len tí, čo žili v ľudských
telách, s ľudskými emóciami. Ani Vlasta nedokázala prežiť žiadnu emóciu
reálne, iba na základe uložených spomienok. Vedela sa k nim vrátiť, akoby
otvoriť zásuvku, nadýchnuť sa vibrácie zážitku a spomienky, a nechať pôsobiť na celú jej podstatu.
„Nevieš o čom hovoríš, lebo si to
nikdy nezažil.“ Spomenula si, ako je to niekomu sa vysmievať a uťahovať
si z neho. „Takže nemôžeš porovnať.“
Nepokračoval v jej téme a
vrátil sa k dôvodu návratu na Zem.
„Videl som tvoje predstavy, s akými
sa chystáš vrátiť. Prečo si sa rozhodla
žiť ako sirota, bez rodičov?“
„Nemám už s nikým žiadne
karmické väzby. Nepotrebujem už od nikoho nič získať späť, ani vrátiť. Takže to
idem vyskúšať úplne od znova. Teším sa, ako sa prebojujem životom tentokrát.“
Zasnene dvihla prstom bradu do nebies, prižmúrila oči. Sprievodca si všimol, že
jej na tvári zahral jemný úsmev.
„Kým odídeš, mám pre teba
prekvapenie. Doteraz si sa inkarnovala s úplným „zatemnením“ mysle.
Tentokrát dostávaš obrovskú pomôcku.“
„Fakt? Konečne si budem pamätať
kým som?“ Hneď sa jej predstavivosť rozbehla míľovými krokmi.
„Tak to celkom nie! Ale od narodenia,
budeš mať veľmi silnú potrebu zistiť to. Dostal som za úlohu, ti doslova pchať
pred nos indície a pomôcky.“ Vlasta by prisahala, že pretočil
znechutene oči dohora. Ale uvedomila si, že je to len jej predstavivosť.
Sprievodca nikdy niečo také nerobil.
„Mám taký pocit, že sa bojíš, že
v svojej misii zlyháš.“
„Uvidíme.“
O TRIDSAŤ ROKOV....
Vlasta si konečne užívala zaslúženú dovolenku. Sedela pod slnečníkom, rukou si tienila oči a hľadela na pokojnú hladinu mora. Po deviatich rokoch, jej prvá zahraničná dovolenka. Odkedy pracovala, si usilovne sporila peniaze, lebo jej túžba vidieť naživo more, bola obrovská. Vedela, že to raz dosiahne. Odkedy opustila budovu sirotinca bola prakticky sama. Pracovníci zo sociálneho oddelenia, jej pomohli nájsť prácu, kde jej zároveň ponúkli ubytovanie. Bola to jedna izba spojená s kuchynským kútom. Malá, tri krát tri metrová izba, bez balkónu. Pre Vlastu to bol raj. Konečne sama.
Celý svoj doterajší život, si nedokázala nájsť priateľov. Svoju pozornosť zamerala na získavanie, pre ňu, milovaných informácií. Všetko, čo mohla čítať a študovať ju celú pohltilo. Mala
neuhasínajúci smäd po vedomostiach. Hnalo ju to neustále k ďalším knihám,
filmom, novinám, internetovým príspevkom a článkom. Nevedela čo hľadá, ale
hľadala to. Vďaka tejto posadnutosti, mala dostatok informácií na vytvorenie vlastnej predstavy, čo chce žiť a ako to chce
dosiahnuť.
Kochala sa výhľadom a z ničoho
nič jej vnútro pohltila, tak ako veľmi často počas jej života, ťažoba a silná
chuť vyplakať potoky sĺz.
„Čo sa to deje? Nič ma netrápi. Som nadšená, že som na dovolenke. Odpočívam. Nikam sa neponáhľam, netlačia ma
žiadne termíny! Prečo sa zase tak cítim?“ Zúfalé otázky smerovala do priestoru.
Roky nevedela prísť na dôvod a príčinu smútku a chuti plakať. Spočiatku to
pripísala samote. Bez rodiny, rodičov, súrodencov, priateľov. Na jej mieste by
sa asi nikto necítil inak. Lenže tieto pocity, ju posledných pár rokov
prepadávali veľmi často a zjavne bezdôvodne. Ako napríklad teraz.
Pri ďalšom mĺkvom výkriku jej
duše: „Prečo?“, sa rozplakala ako malé dieťa.
„Slečna, môžem vám pomôcť?“ Pred
nosom sa jej objavila ruka s papierovou vreckovkou. Vôbec sa nezamyslela
nad tým, že tu v zahraničí, ju niekto osloví jej rodným jazykom. Hlas bol
veľmi príjemný. Postupovala po línii ruky a dopracovala sa k telu, ktoré
vlastnilo veľmi sympatickú, opálenú tvár muža. Prijala vreckovku, utrela si oči a pretrela nos.
„Ďakujem, som v poriadku.“
Telo s tvárou pekného muža,
sa vzdialilo a Vlasta ostala sklamaná. Našťastie, najväčší nával smútku
odišiel. Začala normálne dýchať.
„Môžem vám ponúknuť nealkoholické
mochito?“ Strhla sa. Nečakala, že sa vráti.
Sadol si na vedľajšie lehátko.
Vlasta sa dozvedela, že je turistickým sprievodcom ich skupiny. Je zodpovedný
za ich pohodlie, v tejto letnej destinácii. Vôbec sa nečudovala, že si ho
doposiaľ nevšimla, pretože sa tak vždy správala. Ľudí okolo seba sa nesnažila pamätať si. Prvýkrát vo svojom živote, mala pocit, že niekomu na nej záleží.
Bola to maličkosť, podanie vreckovky, ale pre ňu to znamenalo, že si ju niekto
všimol, niekto venoval chvíľku pozornosti jej bolesti, niekto si našiel čas
poskytnúť jej útechu.
„Mám ešte nejakú prácu, ale budem
rád, ak sa ešte budem môcť s vami porozprávať. Nechám vám tu jednu veľmi
zaujímavú knihu. Práve som ju dočítal.“ Položil na jej kolená útlu knižku a
odišiel.
Vlasta zamyslene sledovala, ako sa
vzďaľuje z pláže. Mochito bolo príjemne chladivé. Pohľad znovu venovala
hladine mora. V jednej ruke držala pohár a druhou zdvihla knihu, aby si
prečítala názov.
„Sprievodca minulými životmi.“
Tieto tri slová ju zasiahli ako
blesk. Prudko sa otočila za mužom ... turistický sprievodca ... sprievodca...
_________________________
O inkarnovaní som už písala
viackrát.
Všetci, čo sme na Zemi teraz, v
tomto čase, sme sem chceli prísť. Pretože naše duše vedeli, že zažijeme niečo
prevratné a zmeny, ktoré boli dlhé storočia nemožné.
Katastrofické predpovede nám
sľubovali, že po roku 2000 príde koniec sveta. Potom ich ešte niekoľko bolo
sľúbených. Nič z toho sa zatiaľ neudialo a verím, že ani v klasickom ponímaní
konca sveta sa to ani neudeje.
Všetci my, čo sme tu, sme prišli
zažiť tieto zmeny a prispieť svojim „málom“ do veľkosti udalostí. Všetci máme
tú moc. Všetci sme chceli byť toho „svedkami“. Tešili sme sa, že sa konečne
oslobodíme a v ľudských telách „objavíme“ našu nekonečnosť. Vrátime sa k „dôležitým“
veciam. K tým, IBA, na ktorých na tomto svete záleží.
Uvedomenie, že všetci sme jedno.
Jedna energia a zažívame sa ako jednotlivci v ľudských telách. Naša
podstata, to, čo nás stvorilo nikoho z nás nepredurčuje aby bol viac,
alebo menej, aby bol váženejší, alebo zatratený, aby bol nadradený, alebo
ponižovaný. Všetci sme rovnako hodnotné, vzácne bytosti. Zmyslom a úlohou
týchto inkarnácií je naučiť sa mať bezpodmienečne rád všetko, čo tvorí túto
Zem.
Pretože neexistuje jediný dôvod,
aby to tak nebolo.
My, čo sme sa inkarnovali v tomto
dôležitom čase, sme všetci dostali veľa pomôcok, veľa indícií, aby sme sa
rozhodli zmeniť staré programy a staré nastavenia. Veľmi veľa ľudí, pochopilo
význam náhod a „našepkávaniu“ a pomáha menej všímavým, bojazlivejším,
ustráchanejším, nerozhodným - rozsvietiť lampičku uvedomenia.
Prvým príznakom zobúdzajúceho
človeka je nechuť k životu, ktorý žije. A ďalším krokom, aby znovu
nezaspal, je rozhodnutie zmeniť to.
Ako sa hovorí, keď sa žiak rozhodne
niečo naučiť, učiteľ sa vždy nájde.
Prajem nám všetkým, aby sme čím
skôr rozpoznali, čo vlastne chceme.
Prajem nám všetkým vedomé,
láskyplné životy.
A tak nech sa deje.
Komentáre
Zverejnenie komentára