Mľaskanie (príbeh)
„Čo som ti povedala?! Zavri tie
ústa, kto má to tvoje nechutné mľaskanie počúvať?“ Anička sa zahanbene chytila
za ústa. Dožúvala a odišla od stola.
Prešlo pár rokov a Anička,
rovnako aj jej brat, sa naučili spôsobne prijímať potravu, aby pri stole bola
vždy príjemná atmosféra a mama ich neokrikovala. Boli natoľko vycvičení, že už
sa sami medzi sebou pohľadom upozorňovali, keď sa im podarilo vydať hlasnejší
zvuk.
Keď mala Anička asi desať rokov,
matka priviedla domov svojho partnera, ktorého im predstavila ako nového otca.
Brat bol unesený a nadšený „novým“ prírastkom. Anička sa spočiatku tiež nadchla,
že bude mať konečne otca aj ona. Radosť však netrvala dlho. Prvé spoločné
večere a obedy a jej sympatie sa razom vyparili. Tak, ako bola matka na oboch
prísna v kontrolovaní stravovacích návykov, tak bola benevolentná voči
svojmu mužovi. Jeho spôsob, ako prijímal potravu, bol pre Aničku najväčšou
skúškou ovládania. Nemohla si dovoliť otvorene po ňom kričať, aby si „zavrel
ústa, že žerie ako prasa“, pretože tušila, že by od matky schytala riadnu po
hlave, alebo by na ňu hodinu kričala, aká je drzá a nevychovaná. Bola radšej ticho
a hľadala spôsoby, ako by mohla byť od neho čo najďalej. Vždy si sadla tak, aby
bola medzi nimi čo najväčšia vzdialenosť. Občas sa jej podarilo prisadnúť k stolu
až vtedy, keď už väčšinu jedla mal za sebou, ale toto šťastie mala iba
málokedy. Druhá taktika bola, čo najskôr jedlo do seba nahádzať a rýchlo ísť
umývať riady, aby ho počula čo najkratšie. Keď sa jej ani jedno nepodarilo,
tak odkladala jedenie a medzi tým si
šúchala rukami nohy, alebo nimi hompáľala , pospevovala si. Práve tieto pokusy
boli veľmi rýchlo matkou zrušené. To boli okamihy, keď z duše nenávidela „nový
prírastok“ a hlavne matku. Cítila sa ukrivdene, že on si môže dovoliť to, čo im
nikdy nedovolila. Vycvičila ju, vypestovala v nej návyky a zároveň obrovskú
nechuť, keď ich niekto nedodržiaval. Nechuť, ktorá sa vždy zmenila na
nervozitu.
Nebolo nič nezvyčajné, že sa jej
pri spoločnom stolovaní roztriasol žalúdok, lomcovala ňou zlosť. Nenávidela
víkendové stolovanie. Keď mala len jednu možnosť, dôvod, radšej
volila nejesť, vyhovorila sa, že je najedená (toto tiež málokedy bol úspešný
pokus, keďže v ich domácnosti bolo potrebné robiť presne to, čo matka
zavelila). Neskôr, keď už chodila na strednú školu, mala veľa učenia a jedlo si často brávala do izby.
Celé detstvo pretrpela touto
traumou.
Našla si priateľa a dlho s ním
nevydržala. Mľaskal. Nemala odvahu mu nič povedať. Ani nevedela ako, začala na
ňom nachádzať aj ďalšie chyby a tak sa po roku s ním rozišla. Pozorovala
ľudí okolo seba. Pár ich našla, ktorí boli rovnako „postihnutí“ ako ona. Ale
fakt ich bolo len niekoľko. V duchu sa pohoršovala, že čo ich rodičia
naučili, keď takúto základnú vec, ako konzumovať jedlo so zavretými ústami,
neovládajú. Na druhej strane, bola zo seba nešťastná, že je tak obmedzovaná a nedokáže sa ovládať.
Typická situácia. Kým sme
zaľúbení, tak sa veľa vecí „prepečie“ a sme ochotní tolerovať aj to, čo nám kedysi veľmi vadilo. Anička sa veľmi zaľúbila do chlapca, ktorý mal všetky
„neznesiteľné“ návyky, kvôli ktorým celý svoj doterajší život trpela. Práve v tom
čase, jej to ani veľmi nevadilo. Nie žeby úplne ohluchla, ale akosi jej to
vadilo len máličko. Bola nadšená, že toto určite dá.
No nedala. Už pár mesiacov po
sobáši, začala byť podráždená, ale ešte stále nenašla odvahu muža upozorniť, že
je nechutný, keď nezaviera ústa pri jedle. Pri jednej návšteve v jej bývalom
domove, sa pri obede riadne rozčúlila. Počítala sekundy, kedy z bytu vypadnú.
Inokedy, keď skončilo spoločné jedenie, tak ju hnev prešiel. Teraz to však bolo
iné. Po obede sa servírovala káva a zákusky. Jedenie a sŕkanie nemalo konca
kraja. V duchu sa videla, ako vyhadzuje všetko jedlo cez okno. Keď sa
vrátili domov, jej muža nič iné nenapadlo, ako siahnuť po jablku. A vtedy
Anička vybuchla.
„A mám už toho dosť! Prečo
nedokážete žrať so zavretými ústami! Neznesiem to! To sa nedá počúvať! Je to
také odporné!“ Prudko sa otočila a odišla z kuchyne. Rázne za sebou zabuchla
dvere.
„Čo sa ti stalo? Preskočilo ti?“
Muž vôbec nerozumel jej reakcii.
„Nenávidím hlučné jedenie.
Mľaskáte ako prasatá! Je to odporné!“ Telo sa jej triaslo nervozitou.
„Asi by si sa mala liečiť.“
Otočil sa a odchádzajúc späť do kuchyne, ešte hlasno zahryzol do jablka. Anička si
prikryla uši rukami. Sadla si do kresla
a nahlas hmkala pesničku. Bolo jej do plaču.
Muž sa postupne začal kontrolovať,
lebo pochopil, že Anička s tým nevie čo robiť. Všimol si, že počas ich spoločného jedenia sa necíti dobre. Nie je
prirodzená, ani uvoľnená. Nie vždy sa mu však podarilo byť úplne nehlučný a keď
videl Aničkin nahnevaný pohľad, zrazu prestal mať aj on chuť jesť.
V mladých manželstvách sa
samozrejme rieši mnoho iných „styčných“ bodov, aby spolužitie fungovalo
normálne. Ak by bol v ich vzťahu len tento jediný problém, časom by sa to
možno vyriešilo. Pridali sa nezhody kvôli míňaniu peňazí. Ona chcela čo najviac
šetriť, teda si riadne rozmyslela, kam peniaze pôjdu. On, nemal zodpovednosť za
kasu, tak rád sníval o veciach, ktoré boli nákladné a nerozumel, prečo s tým
Anička nesúhlasí. Správal sa ako malý chlapec, keď jej neustále húdol, ako by
chcel to alebo ono. Pridali sa nedorozumenia s rodičmi, ktorí im „v dobrej“
viere radili, ako majú v určitých situáciách konať. Skrátka, obdobie
vytyčovania vlastného územia, skúšania kto z koho.
Po troch rokoch zažívali najväčšiu
krízu. Hádali sa už na všetkom a Anička
vážne uvažovala, že od neho odíde, že jej takýto spôsob života vôbec
nevyhovuje. Doslova sa na neho už nemohla ani pozerať.
V kancelárii sedela s jednou,
asi o dvadsať rokov, staršou kolegyňou. Veľmi sa zblížili a tak sa jej Anička
zdôverila, že sa plánuje rozvádzať. Dennodenné spoločné rozhovory, začali dávať
Aničke zmysel. Kolegyňa ju inšpirovala, aby určité veci prehodnotila a hlavne
ju nabádala, aby s manželom o všetkom spolu otvorene hovorili. Mala veľkú
zásluhu na zmenách, ku ktorým napokon Anička dospela. Veci sa postupne
upokojili.
Za najväčší úspech však
považovala rozhovor s manželom pri spoločnom obede.
„Chcem ťa poprosiť, aby si mal
zavreté ústa keď ješ. Od malička trpím asi nejakou psychickou poruchou. Neviem
sa na nič sústrediť, keď počujem niekoho mľaskať. Automaticky sa mi roztrasie
celé telo, znervózniem a fakt mám niekedy chuť toho druhého riadne niečím
ovaliť. Prepáč, ale nedokážem to ovládať.“
_____________________________________
Dala som si tú námahu a vyhľadala články na internete ohľadom „mľaskania“.
A čuduj sa svete, od roku 2000 sa
tomu vážne venuje pozornosť, dokonca to dostalo aj názov.
Mizofónia je jav, ktorý je zatiaľ
málo preskúmaný. Je to prudká reakcia vyvolaná zvukom, ktorý bežný človek
vyhodnotí, že mu neprekáža, alebo si povie, že to je otravné a začne ho
ignorovať. Človek, ktorý však trpí touto diagnózou, reaguje prudkým návalom nenávisti,
prípadne paniky.
Dočítala som sa, že mizofóniou
trpí len niečo okolo desať až dvadsať percent populácie. Málo? Veľa?
Povedala by som, že štatistika je
podobným Aničkám figu platná, keď práve ona je tou, čo je ňou „požehnaná“. Všetky postihnutia centrálneho nervového systému
k sebe pribaľujú rad ďalších problémov. Podobne ako v príbehu. Anička
kvôli neustálej nervozite a neschopnosti s tým niečo robiť, podráždene
reagovala na veci, na ktoré by pri „normálnej“ pohodovej nálade reagovala úplne
inak. Samozrejme, v podobných situáciách si partneri navzájom poubližujú, osočujú sa, aby si čo najviac ublížili. Problémy sa nabalia a už ani
jedného z nich nenapadne, kde sa to vlastne začalo.
Príbeh som sa rozhodla pridať
hlavne kvôli tým, ktorí touto diagnózou trpia (a možno si v duchu myslia o
sebe, že sú nenormálni). Dobrá správa je, že sú normálni, že to nie je niečo,
kvôli čomu by sa mali cítiť zle. Dôležité je, si to s partnerom otvorene
vydiskutovať a poprosiť ho, nech vám v tom pomôže. Podobne, ako to napokon
urobila Anička z príbehu.
Kým bola Anička malá, musela byť
ticho. Hnev a paniku v sebe neustále potláčala. Bála sa trestu, ak by
hovorila nahlas o tom, čo ju rozčuľuje. Strach z podobných situácií v nej
zostal až do dospelosti a ani ju nenapadlo, že už dávno nie je dieťa a mohla by
o príčine svojich stavov otvorene hovoriť. Dospelo to napokon do chuti rozviesť
sa. Možno by po rozvode, už nenašla odvahu začať ďalší vzťah, aby znovu
nedospela do rovnakého konca.
Držím všetkým mizofonikom prsty,
aby našli spôsob, ako sa neničiť, aby vedeli otvorene hovoriť o svojom trápení
a verili, že im ostatní radi pomôžu.
Niekomu sa to možno zdá ako
banálna vec, možno si pomyslí, že je to nič oproti ostatným psychickým
problémom.
Ja si to nemyslím. Všetko, čo nám
spôsobuje zlé pocity vie veľmi významne zmeniť kvalitu našich životov.
Tak nech sa darí všetkým
mizofonikom.
A tak nech sa deje.
Komentáre
Zverejnenie komentára