„Ja“ a „Ja“ (príbeh)
„Nerozumiem, ako si mohla vtedy
takto premýšľať! Prečo si sa všetkého bála? Vieš koľko času sme stratili? Koľko
energie podaromnici minuli?“ Jej reč bola ostrá až nepríjemná.
„Žila som najlepšie ako som
vedela. V tom čase som mala pocit, že je to to najlepšie riešenie.“ Chabo
sa bránila.
„Keď si spomeniem, koľko rokov si
stratila s tým darmožráčom Andrejom. Normálne sa mi nožík vo vrecku
otvára!“
„Milovala som ho.“
Zasnene sa
vrátila o tridsať rokov späť. Bola mladá, sotva pätnásťročná dievčina. On bol o
päť rokov starší. Najväčší fešák v okolí a vybral si práve JU! Všetky
kamarátky jej závideli, keď ju vozil na aute. Ich frajeri nemali žiadne autá,
nemali sa s čím pýšiť. Chodili na výlety a takmer každý deň boli v nejakej
kaviarni, alebo reštaurácii. Cítila sa v spoločnosti starších chlapcov dobre. Cítila sa
dospelejšia. Chodili spolu viac ako päť rokov. Jej priateľky si medzičasom
našli priateľov, ktorí rovnako mali auto, s ktorými rovnako chodili do
kaviarní, na diskotéky. Andrej mal ukončenú strednú školu, a tak ona
automaticky netúžila ísť na vysokú, hoci sa učila vždy dobre. Bola do neho po
uši zaľúbená a nevedela si predstaviť, že by s ním už netrávila toľko
času. Nedajbože ísť študovať do iného mesta. Nechcela si to ani predstaviť.
Rozhodla sa po strednej škole ísť čím skôr pracovať. Andrejova rodina nepatrila
medzi najchudobnejšie. Kúpili im byt a tak sa nástupom do zamestnania, začal aj
ich spoločný život. Prvých pár mesiacov to vyzeralo na idylické
spolunažívanie. Postupne si začala uvedomovať, že Andrej je úplne závislý na
svojich rodičoch. Vonku, medzi priateľmi bol vždy suverén, vždy všetko presne
vedel ako zariadiť, vymyslieť. V ničom nevidel problém. Podpora zo strany rodiny bola veľká, nemusel mať
o nič obavy. Pracoval ako automechanik, ale až spolužitím s ním si
uvedomila, že jeho plat nie je veľmi vysoký. A ani jeho pracovná morálka nepatrila medzi vzory. Presne deväť mesiacov po nasťahovaní
do jeho bytu, mali Andrejovi rodičia tragickú nehodu a obaja umreli. Andrej ostal úplne sám. Nestačila sa diviť, ako sa zo dňa na deň zmenil. Akoby ho spoznala iba
práve v tom okamihu. Odrazu nič nevedel, nič sa mu nechcelo. Mátožili mu v hlave katastrofické scenáre. Vo všetkom videl beznádej. Neprešlo ani pol roka
a jeho stav sa natoľko zhoršil, že musel navštevovať psychiatra. Spočiatku ho
ľutovala a veľa vecí prehliadala. Po roku práceneschopnosti, sa dostal do
invalidného dôchodku. Chodil ako prízrak. Vonku sa mu nechcelo vôbec vychádzať.
Zo dňa na deň upadal viac a viac. Začal ju kontrolovať, sledovať čas, kedy
prichádza domov, s kým sa stretáva. Vyčítať jej, že sa mu málo venuje.
Doma prakticky neurobil nič. Ona bola zodpovedná za chod celej
domácnosti. Tri roky si nahovárala, že sa to zlepší. Čas je najlepší liečiteľ.
Bolo to však stále horšie a horšie.
„Nemohla som ho opustiť, keď bol
na tom tak zle. On za to nemohol.“ Obhajovala ho aj teraz.
„Napokon si od neho aj tak ušla.
Bola si naivka a veeeeľmi povrchná. Záležalo ti na dojme, aký robíš na druhých.
To si si odžila ako trest za tvoju márnomyseľnosť. Pamätáš ako si sa naparovala
pred kamoškami? Chodila si ako pávica! A pozri ako to dopadlo! Vždy si túžila
po tom, aby si bola výnimočná! Pche! Bože....“ Znechutene krútila hlavou.
„Ani teraz nemám dobrý pocit z toho,
že som ho opustila. Keby som to urobila skôr, neviem si predstaviť, čo by som
teraz prežívala.“
„Prestaň! To ťa vôbec nemrzí, že
si odišla s holou riťou! Na nič si nemala nárok, lebo to všetko kúpili jeho
rodičia! Bol chorý na mozoček, ale tí jeho právnici ťa riadne ošmekli! Vždy si
bola hlupaňa!“
Rozvodom sa začali ďalšie
ťažkosti v jej živote. Niekto v nebi sa však nad ňou musel zľutovať.
V práci jej navrhli miesto v inom meste. „Náhoda“ jej pomohla začať
nový život. Dlhé roky však žila sama. Neskôr začala študovať na ekonomickej škole. Práve v škole sa jej podarilo nadviazať
nové priateľstvá a začala veriť, že sa veci obracajú konečne tým správnym
smerom.
„Jeden pokafraný vzťah ti
samozrejme nestačil. Ty si asi magnet na problémových mužov. Nože mi prezraď,
ako budeš teraz obhajovať svoj vzťah s Tiborom?“ Opovržlivo odfrkla a
zlomyseľne sa usmievala.
Poučená z nevydareného manželstva,
nemala veľmi chuť na nový vzťah. S Tiborom sa zoznámili cez internet.
Počas štúdia veľa pracovala s počítačom a aj veľa podkladov si vyhľadávala
práve cez internet. K Tiborovi sa dostala cez svoje otázky, ktoré kládla
na fóre a on bol jedným z tých, ktorí jej radili. Neskôr sa ich
dopisovanie zintenzívnilo a keď prišli na to, že žijú v tom istom meste,
napokon súhlasila so stretnutím. Bol takmer rovnako starý ako ona. Taký
klasický typ muža, ktorý žije priemerný život. Nič výnimočné. Stretávali sa
spolu tri roky. Na Andreja konečne
prestala myslieť a na Tibora si zvykla. Vyhovovalo jej, že nebývajú
spolu. Občas u nej ostal na pár dní, ale to bolo všetko.
„Tri roky ťa ťahal za nos! Takú
naivku ako si ty, treba lupou hľadať!“
Úprimne si priznala, že jej ich
spôsob existencie vyhovoval. Mala svoju slobodu a zároveň nebola sama. Keď
potrebovala spoločnosť, mala ju. Keď potrebovala byť sama, bola. Nebyť ďalšej
náhody, možno tento podvod by trval ešte roky.
Na vianočných trhoch sa stretli spolužiaci z vysokej školy
a spoločne popíjali punč. Tibor tvrdil, že odchádza k rodičom na vidiek,
že až do Silvestra bude u nich. A práve tam ho uvidela. Do jeho ramena bola
zavesená žena, s ktorou sa veselo na niečom bavili. Obaja držali za ruky deti.
„Nepochopím, že si vtedy nešla a
nevyťahala ho za tú jeho smiešnu šticu! Znovu si len stiahla chvost a odišla.“
Mala pravdu. Neurobila nič.
Poslala mu sms-ku, že spolu končia. Tiborom uzavrela kapitolu muži.
„Ostala si sama! A ako si využila
ten čas?! Vylehovanie pri telke, vyváranie dobrôt. Pozri sa na seba ako
vyzeráš! Však z tvojej predchádzajúcej podoby ostala iba pamiatka. Prečo
vlastne žiješ?! Rozhodla si sa dopracovať do hrobu riadne vypasená a ukojená pozeraním seriálov? Nič viac? Do
päťdesiatky ti ešte pár rokov ostáva!“
Prebehla pohľadom svoju rozloženú
postavu na posteli. Ruka jej zastala v polke cesty. Keksík bol takmer v jej ústach.
Znechutene ho odhodila.
„Napadlo ti, ako by sa tvoj život bol uberal, keby si bola iná? Keby si
sa nezavesila na Andreja? Keby si šla po strednej rovno na výšku? Keby si si
splnila svoj sen a cestovala? Keby si si neprispôsobila život k Andrejovi? A keď už si prežila nevydarené manželstvo,
prečo si poriadne všetko nepremyslela? Prečo si si urobila ekonomiku, keď ťa to
vôbec nebaví? Prečo si neskúsila ísť na cestovný ruch? Jazyky dokonale ovládaš!
Cestovala by si a žila!!!“ Posledný výkrik sprevádzal plač. Zúfalé búchanie do
vankúša.
„Takto sme si spackali život.“
Skonštatovalo bývalé „JA“ pred tým súčasným „JA“.
_______________________________________
Aké pocity má, aké slová hovorí
vaše súčasné „Ja“ tomu bývalému?
Možno to nie je také „hrozné“,
ako je to opísané v príbehu.
A možno je to ešte krutejšie.
Dôležité je nič si nevyčítať! Nesúdiť sa!
Zo srdca prajem všetkým súčasným „JA“,
aby boli zhovievavé a plné lásky k ceste, ktorú sme museli počas všetkých
rokov prekonať. Nič nebola náhoda!
Boli to všetko lekcie a spôsob,
ako prísť na to, čo chceme žiť.
Preto neodsudzujme a nič
nevytýkajme bývalému „JA“, lebo ono konalo najlepšie ako vedelo a pracovalo s tým,
čo vtedy malo k dispozícii. Využívalo len to, čo dovtedy bolo
schopné vnímať.
Súčasné „JA“ má teraz jedinečnú
možnosť dokázať, že zmúdrelo, má dostatok skúseností a teraz už VIE, čo od
života očakáva.
Tak hor sa do toho!
Naštartujme motory, namažme
kolieska, roztiahnime krídla. Odhoďme váhavosť, strach, obavy! Sú zbytočné, iba
nás ťahajú k zemi! A všetci dobre vieme, že sú to len ilúzie!
Užime si ešte tých pár rokov,
ktoré máme vyhradené na pobyt na našej krásnej Zemi.
Vianočné obdobie je najvhodnejším časom na
nabitie pozitívnej energie, nacítenie lásky a vzájomnej spolupatričnosti.
A nech sa tak deje.
Komentáre
Zverejnenie komentára