Čas (zamyslenie)

 

  https://soundcloud.com/hedviga-placintarova/as-zamyslenie-m4a?si=41ec70e7abb845ba8e821166468f2e90

zvuková nahrávka

   Väčšinou si žijeme len tak, zo dňa na deň. Veci sa dejú, situácie sa riešia, stretávame ľudí, plánujeme si blízku a vzdialenejšiu budúcnosť. Vospololok sa  „tvárime“, akoby sme tu mali byť neobmedzene dlhý čas.

     Priemerný vek žien je asi 82 rokov a mužov asi 74.

     Ja som si to spojila s prežitím vianočných sviatkov. Doposiaľ som ich zažila 55 Vianoc, teda do priemerného veku, mi ich zostáva 27. Je to už len polovica z tých, ktoré som doposiaľ prežila. A s týmto počtom môžem rátať len v prípade, že moje fyzické a duševné zdravie mi to umožní.  Uvedomujúc si, že čas, ktorý mám za sebou, ubehol veľmi rýchlo a zároveň pozerajúc z tohto bodu do minulosti, viem, že hodnota času je nevyčísliteľná.

     Sledujúc životy mojej rodiny, priateľov, ale aj úplne neznámych ľudí sa občas pozastavím nad vecami, ktoré riešia, čomu venujú pozornosť a čo vyhodnocujú ako „neskutočne“ dôležité. Koľko zbytočností nás ľudí oberá o energiu a hlavne o čas.  Akým taľafatkám podriaďujeme naše správanie. Ako bezmedzne veríme všetkému, čo naše hlavy kŕmia média.

Väčšinou sa správame k tejto komodite – času ľahostajne a hlavne nezodpovedne.

Časom za zaoberám vždy, keď sledujem životy ľudí, ktorí vedia, že sa na mieste kde sú teraz, necítia dobre, že im nevyhovuje partnerstvo, v ktorom žijú. Vedia, že sa trápia, vedia, že je nutné niečo zmeniť. Ale rozhodnú sa čakať. Neviem presne načo. Snáď snívajú, že sa situácia zmení sama od seba, že príde nejaký čarovný deduško a vyčaruje im novú budúcnosť. Čakajú. Pretože majú k dispozícii more času a môžu ním plytvať. Tak to asi majú v hlavách, alebo im to ani vôbec nenapadne.  Spamätať sa v čase, keď už budú v stave, kedy ich myseľ začne zlyhávať, alebo telo odmietne normálne fungovať, bude neskoro. Pretože aj do opísaného stavu, sa všetci môžeme dostať výrazne neskôr, keď niečo v našich životoch zmeníme.

Roky sa trápiť a trpieť a nič s tým nerobiť, je podľa mňa veľká nezodpovednosť k sebe samému. Je pravda, že niekto ani nepríde na to, že nežije šťastný a pohodový život, lebo prijal skutočnosť, že aj jeho rodičia žili v mizernom manželstve, alebo v problematickom vzťahu, tak aj ja si takto môžem dožiť ten svoj.

Našťastie, veľa ľudí sa „zobúdza“ a uvedomujú si, že žiť sa dá aj inak a nie je potrebné veriť, že sa veci nedajú zmeniť.

Vy všetci, ktorí si vážite svoj čas strávený tu na Zemi a hlavne chcete prežívať zmysel života, teda žiť pohodový, šťastný a harmonický život, venujte ho múdro práve zmenám na sebe.

_____________________

Presne si definujme, čomu už čas nebudeme venovať. Stále majme pred očami,

nemáme ho k dispozícii nekonečne veľa!

V iluzórnom nastavení, nekonečnosti času, si hovieme v lenivosti (však to nejak vydržím, nie je to až také zlé), alebo v strachu (čo keď sa to zhorší, keď do toho budem štuchať), v ľahostajnosti (čo mám robiť, keď to aj tak nedokážem ovplyvniť), alebo v nezvratnosti (všetci sa tak majú, ja nemôžem byť v ničom výnimka).

Koľko času denne venujete hnevaniu sa? Koľko poúčaniu? Koľko ohováraniu a súdeniu? Koľko nič neriešiacemu filozofovaniu o nesmrteľnosti chrústa? Koľko negatívnym myšlienkam? Koľko strachom o budúcnosť seba, rodiny, sveta? Koľko nedostatku hojnosti (či už zdravia, peňazí, šťastia)?

A koľko času venujete samovzdelávaniu? Podnetným rozhovorom? Prechádzkam v prírode? Stretávaniu sa s priateľmi, ktorí vás nabijú dobrou náladou a s ktorými sa dobre cítite? Predstavovaniu si krásneho zajtrajška? Smiechu, tancu?

Na otázky si odpovedajte sami. Skúste si uvedomiť, koľko Vianoc vás ešte čaká (zoberúc do úvahy štatistické údaje) a možno budete prekvapení, že to číslo už nie je oproti tým prežitým nejako zvlášť vysoké. A to je len orientačný údaj, keďže niektorí z nás už máme menšie – väčšie diagnózy na sebe nalepené.

Skúsme v sebe preskúmať, ako ten zvyšný čas chceme prežiť.

Rozhodujme sa slobodne. Nikto nás nebude hodnotiť, ani trestať, je to výsostne naše.  Svojimi písmenkami, som chcela vytiahnuť na svetlo uvedomenie, že niekedy fakt nie je načo čakať. Bohužiaľ, nikto to za nás nezmení a čím bude viac odkladané riešenie problému, alebo neduhu, tým viac hrozí, že si zvykneme a už sa odsúdime to iba nejako prežiť.

A viete čo je najväčšia bolesť?

Ľútosť a smútok.

Prajem nám všetkým, aby sme na sklonku našich životov neprežívali ani jeden druh bolesti.

Ľútosť, že sme pre zlepšenie našich životov urobili len tak málo (alebo skoro vôbec nič) a smútok, že sa na tom už nič nedá zmeniť.

A nech sa tak deje.