Pokuta (zamyslenie)

   https://soundcloud.com/hedviga-placintarova/pokuta-m4a?si=a1545f70e7394b45afdf58f917857ab9

                                                                    zvuková nahrávka

  Ďalšie uvedomenie pre mňa.

      Vraví sa, že máme prijať veci, situácie  presne také aké sú a nebáť sa prijať aj to "zlé", lebo práve aj toto  nás  definuje. My sme všetko,  aj to dobré aj to zlé. Tvoríme celok.

       Mám za sebou zaujímavú skúsenosť, práve s týmto prijímaním a pomocou dnešného zamyslenia sa pokúsim túto skúsenosť rozanalyzovať a zamyslieť sa, ako to vlastne funguje.

       Bola som objednaná ku svojej kaderníčke, ktorú mám v inom meste. Každé väčšie mesto má problémy s parkovacími miestami. Minimálne pätnásť až dvadsať minút som krúžila ako obežnica okolo planéty a nedajbože nájsť voľné miesto. Mne už bolo úplne jedno, či by to bolo platené, alebo nie. Už som chcela konečne auto zaparkovať. To, že chodím všade minimálne s polhodinovým náskokom sa teraz ukázalo ako super taktika, alebo zásada. Po dlhom hľadaní, som konečne zbadala v rade áut jedno miesto, kde som hneď zacúvala. Čas na hodinkách ma upokojil.  Keď sa poponáhľam, tak budem presne v dohodnutom čase u kaderníčky.

     Vystúpila som z auta a pohľad mi padol na dopravnú značku, zákaz zastavenia a státia. Pod ňou bola šípka, ktorá smerovala smerom nadol. A nastal uvedomovací proces. Je to začiatok, či koniec zákazu? Je mi jasné, že som si hľadala v hlave len jedinú odpoveď. A to, že je to začiatok, lebo keby to bol koniec tak jasne porušujem predpisy. Pozrela som na ďalších, možno desať áut, ktoré s tým mojim tvorili rad. "Tak asi sa tu môže stáť." Mykla som plecom a cestou ku kaderníčke som ešte robila svoju tzv. "duchárčinu".

      "Však čo najhoršie sa môže stať? Dajú mi papuču. A až keď ju dostanem, potom budem riešiť, čo ďalej. Prijímam zodpovednosť za svoje rozhodnutie a prijímam aj pokutu, ktorá určite nebude vysoká." Spokojná so svojim stanoviskom a postojom, som ešte vyslala prosbu k anjeličkom, nech mi dobre auto postrážia. 

      V kaderníctve som spomenula svoju parkovaciu story a bolo mi oznámené, že papuče sa už nedávajú. Ak ma "načapajú" nájdem si za stieračom pokutovací bloček. "Ok, tak bude ako má byť." Znovu som to prijala a pokračovala v nezáväznej debate  so ženami v kaderníctve.

      A čo sa stalo? No jasnééé .... čakal ma lístoček s pozdravom od mestskej polície, s upozornením, že je potrebné pokutu zaplatiť do ôsmich dní. Keďže nebývam v tomto meste, tak som si v navigácii našla, kde mestskú políciu nájdem a tak som sa tam vybrala. Stálo ma to len desať Eur, čo je úplne v pohode.

     Vracala som sa domov. A vtedy môj úžasný parťák ego, začal svoje vyrývanie.

"Mala by si si zopakovať význam dopravných značiek." Normálne som počula jeho chechtanie. "To zadávanie zámeru ti tiež nejako veľmi nevyšlo.... a tá prosba na anjelov, to si tiež riadne nedomyslela."

     Nechtiac som mu dala za pravdu. 

     Ok, tie značky by som si mala fakt pozrieť. Zámer je potrebné zadávať ako TVORCA a nie ako skromný prijímateľ kompromisov. A anjeličkovia splnili všetko, čo som od nich žiadala. Ja som chcela iba, aby mi auto  postrážili a to oni urobili. Môjmu autu sa vôbec nič nestalo. Bolo mojou chybou, že som nedomyslela, čo vlastne a čo presne od nich chcem.

Správna tvorba mala vyzerať asi takto:

-  pri rozpoznaní zmyslu postavenej dopravnej značky, presunúť auto na iné miesto, kde nehrozí pokuta. 

   (ale to by nebolo zaujímavé, lebo by v tom nebola žiadna možnosť realizovať sa ako tvorca)

-   keď už som sa rozhodla riskovať a tváriť sa, že ja nič,  ja muzikant, tak ako  tvorca zadám zámer:

     "Moje auto parkuje správne a vyhodnotia to aj policajti, ktorí budu toto miesto kontrolovať." (Áno,         takto odvážna som si mala dovoliť byť, lebo našu realitu si tvoríme my sami. Viem, že niekto teraz         môže namietať, že pravidlá musia platiť pre každého. Z môjho uhla pohľadu som nikoho na živote         neohrozovala, ani neobmedzovala pri prejazde. A logiku, prečo tam tú značku postavili som                     nepochopila.)

-  prosba na anjelov by bola vhodnejšia v tomto znení: "Prosím o zneviditeľnenie auta."

     Výsledkom pôvodných zámerov, prijatí a prosieb bolo, že sa mi všetko do bodky splnilo. Auto bolo v bezpečí, nič sa mu nestalo, pokutu som dostala (však som s tým bola v pohode, keďže som tento fakt prijala) a samotná pokuta bola len vo výške desiatich eur, čo je rovnako splnenie môjho zámeru.

     Dôvodom mojich úvah nebolo desať eur, o to tu vôbec nešlo. Cesta domov mi trvá hodinu, takže som mala dostatok času na svoje analyzovanie. Znovu raz som si potvrdila, aký úžasný mág som. 

     Ale dá sa to aj inak.

    Dennodenne sa niečo udeje, kde môžem svoje doterajšie skúsenosti stále vylepšovať a doťahovať do dôkladnejšej realizácie. Je to hra a ja sa pri tom viem úprimne zabávať. Už sa teším na ďalšiu situáciu, kde si novú skúsenosť overím v praxi.

     Rovnako to môžeme mať všetci. Keď nám už niečo funguje a uvedomíme si, že sme za tým všetkým MY, tak čo nám bráni to urobiť dôkladnejšie v budúcnosti?  Urobiť tak, aby sme mali z toho ešte lepší pocit. 

     Prajem príjemnú zábavu s Vašimi vlastnými experimentami. Nezabudnite sa pri tom baviť, lebo práve vtedy to má tú správnu "šťavu".

Krásny deň priatelia.

P.S.: Pred rokmi, keď som ešte na dennej báze riešila problémy s parkovaním, som vždy automaticky v duchu vyslala prosbu, aby mi anjeličkovia urobili miesto na parkovanie. A to miesto som aj vždy mala. Takmer dva roky podobné problémy neriešim, tak som úplne zabudla na túto základnú prosbu, s ktorou som si vlastne v mojich začiatkoch (keď som si overovala, či toto "čarovanie" bude pôsobiť aj pre mňa), veľmi pomohla. Nepoužívaš, zabudneš. Nič však nie je náhoda. Vďaka situácii, ktorú som zažila, sa moje učenie znovu posúva. A vždy je to tak.