Kompromisy (zamyslenie)

 https://soundcloud.com/hedviga-placintarova/kompromisy-m4a?si=1f5380f5bc134feb9491b5d0b7d2de32

zvuková nahrávka

    Slovo kompromis vo mne vždy evokuje ústupok. Precítením  slova, jeho energie a následne, toho, čo by som musela robiť, priznám sa, dostávam sa do odporu. Vôbec nemám dobrý pocit z významu slova kompromis.

      Bežne ho používame v spojitosti s fungujúcimi partnerskými vzťahmi. V kolektívnom vedomí je táto spojitosť veľmi pevne ukotvená. Väčšina z nás s tým súhlasí, považuje to za správne a hlavne verí, že keď sa v partnerstvách budú robiť kompromisy, ústupky, tak práve vďaka nim, má partnerstvo šancu prežiť.

      Nebudem  vyvracať, že to tak nie je. Určite je to v drvivej väčšine vzťahov používané. Dovolím si však pochybovať, či sú tieto vzťahy obojstranne naplňujúce, obohacujúce.

     V každom vzťahu sa po nejakom čase objavia veci, návyky, situácie, ktoré nie sú ľahko akceptovateľné oboma partnermi. Dochádza k prvým nezhodám, výmene názorov a "vytyčovaniu" si svojho územia, svojich kompetencií. Kompromis, alebo ústupok urobí ten, ktorý chce, aby bolo všetko v poriadku, aby nedochádzalo k hádke, aby nálada v rodine bola pokojná. Ten, čo robí ústupok, kompromis, dobrovoľne sa vzdáva časti seba. Uspokojí sa, že nemusí byť podľa neho, však vyššiu prioritu má rodina, deti a pokoj. Seba posunie v hierarchii týchto hodnôt na "spodnú" poličku. 

Bude sa cítiť dobre? Bude žiť v dobrých pocitoch?

Ak sme raz pristúpili na kompromis a ukázali, že je možné nás vmanévrovať do tejto pozície, veľmi rýchlo príde ďalšia nezhoda a partner už bude automaticky čakať, že to budeme zase my, čo ten ústupok urobíme. A my ho urobíme, lebo výsledkom toho prvého bol pokoj v rodine. Zachovanie rodinnej stability. 

Možno vám teraz prebehlo hlavou, že ľudia nemôžu silou-mocou presadzovať len seba, že robiť kompromisy je úplne normálne, ba priam potrebné, aby sme neustále nebojovali, nehádali sa. 

Kedy dochádza k hádkam? Kedy začíname "bojovať"?

Vtedy, keď sa naše predstavy a očakávania začínajú rozchádzať.  Väčšina vzťahov je osudová, to znamená, že si navzájom odovzdávame učenia a buď začneme duchovne rásť, alebo stagnovať, alebo ešte viac upadneme, lebo nenájdeme odvahu sa postaviť za seba.

Predstavme si žiarlivého manžela. Chorobná žiarlivosť, nedôvera, obrovská predstavivosť sú príčinou denno-denných hádok, nadávok, osočovaní. Manželka je už psychicky zničená a nedokáže manžela presvedčiť, že nemá žiadny dôvod ju upodozrievať. V rodine sú dve deti. Čo urobí "nevedomá" manželka?  Pristúpi na všetky podmienky, na všetky návrhy manžela. Nebude chodiť nikam. Nebude sa stretávať s priateľkami. Z práce rovno domov. Bude mu možno musieť ukazovať aj mobil, či náhodou nemá správy od tajného nápadníka. Totálna strata slobody. Príjme trest za niečo, čo neurobila!!! Podriadi sa v záujme zachovania rodinného statusu. Bude v neustálom strehu, aby ani náhodou neurobila, nepovedala niečo, čo by znovu vyvolalo manželovu žiarlivosť. 

Urobila kompromis. Vzdala sa svojej slobody. Ale dokedy bude spokojná? Dokedy to vydrží, žiť v neslobodode? Bude žiť v dobrých pocitoch?

Žiarlivec sa nikdy nezmení, vždy si nájde dôvod, aby pokračoval v hľadaní dôkazov. V konečnom dôsledku mu po čase začne byť podozrivé, prečo manželka  súhlasila so všetkými obmedzeniami, keby nemal pravdu. Áno, aj takto sa to môže otočiť.

Manželku rodina bude povzbudzovať slovami, že sa zachovala správne, že kompromisy sú potrebné, vlastne až nevyhnuté, aby si mohla žiť "šťastný" manželský život. (Aký to výsmech!)

Nie je problém nájsť iné príklady na ústupky, ktoré bežne robíme.

Ak pár, partnerský vzťah tvoria dve vedomé bytosti, tak k žiadnym kompromisom dochádzať nemusí. V týchto vzťahoch nepotrebuje ani jeden z partnerov niečo tomu druhému dokazovať. Obaja žijú samých seba, bez pretvárky, bez predpokladov, očakávaní a domnienok. V úprimnej pravdivej komunikácii. Poskytujú si obojstrannú slobodu, na základe dôvery. Oni určite nebudú riešiť žiarlivostné scény a na základe toho, sa nebudú musieť vzdať ničoho, čo ich bytostne definuje, čo ich robí šťastnými a čo im prináša dobré pocity.

Ako to máte vy? Často robíte kompromisy? Po ich akceptovaní sa cítite dobre?

Ak ste na posledné dve odpovedali áno, tak vám to neverím. Nie to, že robíte kompromisy, ale to, že sa po ich prijatí, cítite dobre. Ak tomu naozaj veríte, tak ste tú svoju dušičku pozakrývali riadnym množstvom masiek. 

Dnešné zamyslenie malo za úlohu ukázať, v ktorej oblasti našich životov, si nedovolíme slobodu a prejavovať samých seba v pravde. Aj prijímanie kompromisov, je jedným z dôvodov, prečo nevieme žiť radostný a šťastný život.

Prajem nám, aby sme si to dovolili. Nepotláčali to čo chceme my a zároveň sa nebáli postaviťsa za seba.

A tak nech sa deje.