Tanečná (príbeh)
"Prečo je Mimka zle vychovaná? Čo urobila?" Nemala ani tušenia, ktorú oblasť ich života práve vytiahne.
"Bola tu cez týždeň na obed. Spomínala, že budú mať tanečnú, ale že ona nepôjde. To ako jej toto môžeš dovoliť? To si bude stále s vami robiť čo ona chce? " Monika nenávidela tón, s akým práve hovorila. Okamžite sa presunula v čase do svojich detských liet a puberty, kedy bola podobnému tónu vystavovaná veľmi často. Bola naučená mlčky prijímať príkazy, bola zvyknutá na prehry. Máločo vedela pred ňou obhájiť a málokedy sa veci diali, akoby to bola ona chcela. Často dopredu vzdala akúkoľvek chuť niečo podniknúť, lebo tušila, že to bude v zárodku odmietnuté. Keď sa vydala, narodili sa jej deti, tajne dúfala, že ju konečne matka uzná za dospelú a nechá ju robiť jej vlastné rozhodnutia. Nestalo sa tak. Uvedomovala si, že aj keď neboli pod jednou strechou, neustále filtruje svoje rozhodnutia cez otázku: "Mama by s tým súhlasila?" Obe jej deti boli nenáročné, čo sa materiálnych vecí týka. Nepotrebovali mať najnovšie značky oblečenia, mobilov, ani hier. Vychádzali spolu veľmi dobre. Mimka, dcéra, bola tvrdohlavá a málokedy zmenila názor, keď bola presvedčená, že má pravdu. Všetko, čo by sa malo, zo zásady odmietala. Od útleho malička, chcela všetko robiť sama. Jej: "Ja sama, ja sama...", ich často rozosmievalo. Monika ju s úsmevom a dobrým pocitom pri srdiečku počúvala a sledovala, ako rastie do svojej úplnej samostatnosti. Vedomá si svojej hodnoty. Monika v nej videla obraz dievčaťa, ktorým sa ona nikdy nestala.
"Nebudem ju predsa nútiť do niečoho, čo nechce. Čo by z toho mala? Vieš, že neznáša na sebe šaty...."
"Však to je ten problém!!! Chodí oblečená ako jej brat. Keby som nevedela, že je dievča, tak to ani podľa jej výzoru nespoznám." Ako vždy preháňala. Monika si nedovolila vytočiť oči, ani sa postaviť a odísť, ani zdvihnúť hlas, aby už konečne prestala zveličovať skutočnosť.
"Je to hrozné, ako sa oblieka. Nie je v nej ani šťipka ženskosti. Má vo svojom šatníku aspoň jednu sukňu? Ani nemusíš odpovedať, viem že nie." Prísny, vyčítavý výraz neopúšťal jej tvár. "Čistá katastrofa, čo si to z nej vychovala."
Nezainteresovaný poslucháč, by si z matkinho hodnotenia vnučky, mohol predstaviť dievča, ktoré chodí domov opité, stretáva sa s pochybnými individuami, zle sa učí, odvráva, nikoho nepočúva.
V Monike postupne narastal hnev. Prestala jej chutiť káva, žalúdok mala stiahnutý a už začala cítiť, že sa jej ozýva bolesť hlavy.
"Len preto, že nenosí sukňu, tak je zle vychovaná?" Neutrálnym tónom položila otázku. Matka neodpovedala a tak Monika doložila: "Ja mám tiež len jednu, ktorú som mala na sebe na maturitnom večierku...." Cítila, ako jej z nervozity prebehla triaška po celom tele. Bol to jednoznačný vzdor, ktorý si málokedy dovolila.
"To čo mi tým chceš teraz povedať?! Že som ťa zle vychovala? Ja?" Mame dochádzali súvislosti veľmi rýchlo, keď sa to týkalo jej osoby.
"No nie, ale keď vravíš, že je Mimka zle vychovaná kvôli tomu, že nenosí sukne..."
"Pretáčaš moje slová! Chcem, aby na tú tanečnú išla! Ona jediná nepôjde na "Venček"? Všetci maturanti tam budú, len tvoja slávna Mimka nie? To čo sú za móresy? Vedieť tancovať, sa jej vždy zíde! Čo povedia ľudia? To musí tak na seba upozorňovať?" Chcela sa teleportovať späť domov, aby už nemusela byť vystavená slovným atakom. Veľmi zle prijímala, matkin útok na jej deti. O seba sa už prestala starať. Rokmi si zvykla, že nad mamou nikdy "nevyhrá", že vždy bude mať posledné slovo. Vždy bude tak, ako to ona chce a ako si to ona predstavuje. Predstavila si Mimku, ako jej oznamuje, že na tanečnú bude chodiť. So svojou starou mamou si boli veľmi podobné. Ten tvrdohlavý, rozhodný výraz tváre Mimka zdedila po nej.
O týždeň neskôr prišli na pravidelnú návšťevu len Monika s Mimkou. Stará mama si doslova objednala ich návštevu. Monika so svojou dcérou hovorila o všetkom otvorene a obe boli teraz pripravené, že pokračovanie témy "tanečná" ich neobíde.
"Tak ako slečna, už si sa rozhodla ísť na tú tanečnú?" Monika bola vždy prekvapená, že Mimka reaguje na tón svojej starej mamy úplne pokojne, dokonca sa aj usmiala.
"Pre mňa je to strata času. Nikdy nebudem potrebovať vedieť tancovať. Tak načo sa to mám učiť?"
"Ale však všetci tam budú. Všetky triedy, učitelia, rodičia....len vaša rodina bude chýbať?" Doložila "závažné" argumenty, pod ťarchou ktorých, sa musel vzdať každý súdny človek. Mimka kývla plecom, že jej na tom vôbec nezáleží. Monika zase raz s obdivom sledovala spôsob jej komunikácie s matkou.
"No tak, sa spamätaj! Pekne začneš chodiť na tanečnú! Ten jeden večer v šatách určite vydržíš!" Matka to chcela uzavrieť.
"Ja si žiadne šaty neoblečiem. Povedala som to aj učiteľke."
Mama očervenela ako rak: "Ty si učiteľke povedala, že nepôjdeš?"
"Nie, že nepôjdem, ale že si šaty neoblečiem. Ja na Venček môžem ísť, ale prečo musím aj ja tancovať. Aj mama s otcom môžu prísť, len nebudem tancovať a už vôbec nie v šatách." Reči starej mamy sa jej ani trochu nedotkli, verklikovala si dookola svoje.
"A stačilo! Na tú tanečnú pôjdeš, a hotovo!" Mama rázne buchla po stole.
Mimka chcela niečo povedať, ale Monika ju zastavila. "Tak my pôjdeme."
Príbeh skončil kompromisom. Mimka napokon na tanečnú začala chodiť. Na samotnom Venčeku bola ako jediná oblečená v nohavicovom kostýme. S otcom si zatancovala rodičovský tanec. Splnila očakávania okolia, bez jediného pocitu radosti a nadšenia. Slávnostný kostým si ešte raz obliekla na maturitnom večierku a potom ostal roky visieť nevyužitý v šatníku. Svoje tanečné schopnosti nikdy viac v živote nevyužila.
___________________________
Mimka sa Monike narodila z jediného dôvodu. Naučiť ju nebáť sa byť sama sebou. Hovoriť a konať tak, aby sa cítila dobre.
Monika obdivuje svojho potomka, že s človekom, pred ktorým má ona sama rešpekt a doslova strach prejaviť vlastný názor, je ona schopná ísť do stretu. Monika však ustrnula na pozícii obdivu. Vôbec sa nepokúša rovnakú taktiku používať aj ona sama. Ani ju nenapadne niečo zmeniť. Zvykla si žiť roky v nastavení poslušnej dcéry, ktorá matku rešpektuje vo všetkom. Stala sa na nej závislá, pretože neverí vlastnému úsudku, či by bol správny. Matka ju naučila slepo počúvať a plniť rozkazy. Monika si neverí, jej sebahodnota je veľmi nízka. Uspokojila sa, že vie žiť v tomto nastavení, vie čo má očakávať, zvykla si na to a má strach na tom niečo meniť, aby sa to náhodou nezhoršilo. Nedáva dôležitosť príjemným, alebo zlým pocitom. Aj na to si zvykla.
Možno, keby si raz položila otázku:
"Čo najhoršie by sa stalo, keby som si dovolila s mamou otvorene nesúhlasiť?"
Možno by si odpovedala, že by na ňu kričala, že by sa na ňu nahnevala a odmietla sa s ňou rozprávať, že by ju znovu ponižovala, poúčala. Následne, keď už má odpovede, by stačilo analyzovať, čo by to pre ňu znamenalo.
Kričala by na ňu. Na to už bola roky zvyknutá, teda nič nové.
Nahnevala by sa na ňu. Hnevá sa na ňu veľmi často, lebo stále v niečom nespĺňa jej očakávania, teda nič nové.
Ponižovala, poúčala by ju. Stále ju poúča a ponižuje, teda nič nového.
Odmietla by s ňou hovoriť. Možno už podobnú situáciu zažila počas ich spoločného života. Prestala hovoriť, ale časom znovu začala, teda nič nového.
O čo teda ide?
Silne vypestovaný pocit poslušnosti. Vzorec správania, za ktorý sa nikdy nepozrela. V konečnom dôsledku o nič nejde.
Mimka jej to svojou existenciou od začiatku ukazuje a nastavuje zrkadlo, že toto môže byť aj o nej. Raz sa to možno podarí.
V príbehu je ešte jeden moment, ktorý chcem vyzdvihnúť.
Matka vyčíta, ako bola Mimka vychovaná, že je to katastrofa a čo povedia ľudia.
Bodaj by sme všetci v živote riešili len takéto hlúposti, ktoré sú dôležité, iba pre ten jediný moment, v príbehu to bola tanečná a Venček. Bodaj by sme riešili len to, že naša dcéra nechce nosiť sukňu. To by bol skvelý život.
Keď počujem príbehy matiek, ktorých deti sa stanú alkoholikmi, alebo drogovo závislými. Keď počujem ich životné príbehy, ako robia a snažia sa robiť všetko, čo im len napadne, aby svojim deťom pomohli a väčšinou sa stretávajú s množstvom nezdarov a neúspechov, tak práve tieto príbehy je možné nazvať katastrofou. Toto sú vážne problémy, ktoré ľuďom nedajú spať.
A nie šaty! A nie neúčasť na tanečnej!
V našich životoch máme milióny podobných "katastrofálnych" problémov, ktorým prikladáme veľkú vážnosť a pri tom v podstate o nič nejde.
Prajem nám všetkým, aby sme sa stretávali len s podobnými "katastrofami" a zároveň nám prajem, aby sme si uvedomili, čo je pre naše životy podstatné, čomu venujeme pozornosť a ako sa cítime.
A tak nech sa deje.
Komentáre
Zverejnenie komentára