Strach, obavy (príbeh)
"Vitaj v práci!" Andrea veselo vítala Marcelu v kancelárii po dvoch týždňoch . Lepšie sa na ňu pozrela a dodala: "Deje sa niečo? Ja, že prídeš odpočinutá a ty mi pripadáš akási vyšťavená."
Marcela si sadla za stôl a sťažka dosadla na stoličku. Na tvári sa jej objavil silený úsmev.
"Prvý týždeň malý horúčkoval skoro päť dní. Napokon sme skončili v nemocnici a až tam mu teplotu konečne zrazili. Druhý týždeň už bol relatívne lepší. Dnes som ho odniesla do škôlky a ani ti nebudem hovoriť, ako cirkusoval. Nechcel tam ostať. Najradšej by som šla teraz pre neho." Maličké slzičky sa jej objavili v kútikoch očí.
"Nebooooj.... medzi deťmi zabudne. Však si vravela, že rád chodí do škôlky. To len dnes bol určite taký, lebo ste boli spolu doma dva týždne a zvykol si. Buď v pohode. Poobede, keď pôjdeš po neho, ani nebude vedieť, že ráno plakal."
Andrea posledným vypovedaným slovom, zabudla o čom sa rozprávali a začala sa venovať práci. Marcela doslova pretrpela celú pracovnú dobu. V myšlienkach neustále riešila, či malý náhodou neplače, či sa netrápi, či nie je smutný. Minútu pred koncom pracovnej zmeny, už stála pripravená na odchod.
Maťko ku nej bežal s veselou tváričkou. Pobozkal ju na líce a drobnými rúčkami objímal okolo krku.
"Ako si sa mal?" Marcela pocítila obrovskú úľavu. Tak ako Andrea predpovedala, malý bol úplne v pohode. "Vieš ako bolo suprovo? S Peťkom sme sa celý deň hrali." Zasypával ju jednou historkou za druhou. Cestou domov sa stihol ešte vyšantiť zbieraním zaujímavých kamienkov, na detskom ihrisku sa pohojdal a vyškriabal sa na preliezku. Domov prišli v dobrej nálade.
Ako náhle začala s prípravou ľahkej večere, myšlienky jej znovu zablúdili k rannej scéne v škôlke. Srdce sa jej zovrelo a v celom tele cítila ľútosť a smútok. "Dúfam, že zajtra to už bude v poriadku." Povzbudzujúcou myšlienkou uzavrela vnútorné samotýranie a o poznanie sa cítila lepšie. Večera, večerné hranie a rozhovory v rodine prebiehali v uvoľnenej atmosfére. Byt sa naplnil Maťkovým šantením a hlasným smiechom. Pred siedmou hodinou , osprchovaný a zababušený, čakal v postieľke na otca a na jeho čítanie rozprávky.
"Aký si mala deň?" Po necelej polhodine sa manžel sa vrátil do obývacej izby. Marcela sedela pred televízorom. Videl, že nepozerá na obrazovku, a tak chcel zistiť o čom premýšľa.
"Fajn. Ako prvý deň v práci, po dvoch týždňoch. Ale nič, čo by sa nedalo zvládnuť. Andrea za mňa vybavila všetko, čo bolo súrne. Ja som už len doťahovala resty. Určite všetko do konca týždňa zvládnem." Sadol si tesne k nej, objal okolo pliec a stiahol jej hlavu na svoje rameno.
"Trápi ťa niečo?" Chvíľu bolo ticho, akoby si robila poriadok vo vlastných myšlienkach.
"Ráno bol Maťko veľmi uplakaný a nechcel ostať v škôlke. Dosť mi to znepríjemnilo celý deň. Nevedela som sa rozhodnúť, či mám ísť pre neho skôr. Ale, keď som ho poobede vyzdvihla, bol veselý, ako keby sa nič nedialo."
"No vidíš. Už si si mohla zvyknúť, že to robí stále, keď je s nami dlhšie doma. Takže nič neobvyklé. A to preto si , ešte teraz taká smutná?" Nedávalo mu to zmysel, ale radšej si to overil.
"Trošku aj hej. Keď som bola pre neho, tak som si všimla minimálne dve deti, že mali soplíky. Vieš aké je to pre Maťka nebezpečné. Teraz tesne po vyliečení, nemá bohvieakú imunitu. Dostane sa do styku so sopľavými deťmi, a bojím sa, že rýchlo ochorie. Znovu bude musieť brať antibiotiká a ktovie, či sa nezopakujú tie šialené horúčky, ako naposledy."
Viac si ju pritiahol k sebe. Chlácholivo šúchal ramená a pobozkal na čelo.
"Prestaň myslieť na také veci. Len sa zbytočne dopredu stresuješ."
Manželova prítomnosť a jeho slová, ju na chvíľu sa upokojili.
Na druhý deň už bol Maťko pokojný. Marcela sledovala deti , ktoré boli s nimi v prezliekárni. Obe mali soplíky. Strach sa jej začal rozliezať po tele. Opantávali ju zlé pocity, že s tým nevie nič urobiť. Nechcela vyvolať rozruch, alebo nepríjemnosti, a tak bola radšej ticho. Nemala odvahu sa nahlas opýtať, či detičky sú zdravé. Jej otázka by určite rozvírila prudšiu debatu a do toho sa jej nechcelo ísť. Deti vošli do triedy. Učiteľka stála pri dverách. Marcela takticky odďaľovala odchod. Keď už ostali len ony dve, Marcela sa opýtala:
"Ako sa včera Maťko držal? Nekašlal?" Zvolila nepriamu taktiku.
"Maťko bol veľmi zlatý, ako vždy. Chvíľku si poplakal, ale naozaj len chvíľku. Ako náhle prišiel Peťko, hneď zabudol, že chcel isť domov." Učiteľka sa zasmiala a s úsmevom sledovala pobehujúce deti v triede.
"To som rada. Dúfam, že už neochorie." Ďalší nepriamy náznak ohľadom zdravia, ale učiteľka sa "nechytala". Marcela nedokázala povedať to, čo chcela. V duchu sa videla, ako sa sťažuje na sopľavé deti, ako rozhorčene protestuje, že ona doniesla zdravé dieťa a chce, aby také aj ostalo. Skončila však zdvorilým : "Prajem krásny deň." Zakývala Maťkovi a odišla do práce.
V práci potom rozhorčene kolegyni referovala o nezdravom prostredí v škôlke pre jej syna. Strach a obavy, ako sa veci budú ďalej vyvíjať, ju znovu zamestnávali celý deň. Andrea deti nemala, tak ju viacmenej len súcitne počúvala. Na obede, však sedeli pri stole s dvomi mamičkami malých detí a rozhovor pre Marcelu začal byť konečne plodný. Po obede sa jej trošku uľavilo, lebo aspoň nejakú negatívnu energiu spálila, rozhorčovaním sa na systém, ktorý nezabezpečil, aby choré deti do škôlky nemohli chodiť.
________________________________________
Starostlivé a ustráchané mamičky sa v príbehu určite našli. Ja som bola presne taká istá. Vždy plná obáv, strachov, kedy mi dieťa ochorie, kedy sa jej čo stane.
Úplne normálne správanie milujúcej matky.
Čo však ale robíme?
V prvom rade vôbec nežijeme TU a TERAZ. Stále ulietavame. Buď sme v minulosti, alebo v tomto prípade hlavne v budúcnosti.
Maťko ochorel a Marcela mala kopec práce s jeho liečením. Choroba a liečenie tvorili situáciu, ktorá sa odohrávala tu a teraz. Tejto situácii sa venuje pozornosť a rieši sa všetko potrebné, aby sa choroba ukončila. Maťko sa úspešne vyliečil. Po vyliečení, normálnou reakciou je, obrovská vďaka a radosť. Marcela, však nedovolila sama sebe precítiť vďačnosť a okamžite vhupla do obáv o budúci zdravotný stav syna.
V energii vďačnosti, by sa dostala do vyšších vibrácií. Zákonite by si začala priťahovať udalosti na úrovní je jvlastných vibrácií.
Maťkov prvý deň v škôlke, by mohol dopadnúť úplne inak. Dieťa vždy veľmi citlivo reaguje na nálady, teda vibrácie, svojho rodiča. Marcela sa nedokázala uvoľniť. Jej stiesnenosť a strach, sa premietli do jej energetického nastavenia, ktoré Maťko vstrebal a tak reagoval pri príchode do škôlky plačom. Marcela pod vplyvom jeho plaču, padala vo vibráciách ešte nižšie a tak Maťko jej to znovu zrkadlil a pridal trošku "cirkusovanie".
V druhom rade, vraciame sa späť do ťažkých chvíľ a hovoríme o nich veľmi emotívne, preciťujeme čo sa udialo a ostávame v nízkych vibráciách. Správame sa ako obeť. Nepríjmeme to, čo sa stalo a čo sa zmeniť nedá. Neuzavrieme to s vďakou, že sme to úspešne prekonali.
V treťom rade, a toto si myslím, je veľmi dôležité, projektujeme si, čo sa môže stať.
Čo ak, sa Maťko nakazí! Čo ak znovu bude mať taký vážny priebeh choroby! Čo ak to bude ešte horšie!
Marcela je plná strachov a obáv. Každý jeden deň, od vyliečenia choroby, venuje pozornosť iba týmto strachom. V škôlke vyhľadáva dôkazy, že Maťkovi naozaj hrozí reálne nebezpečenstvo. V jej prípade, má aj málo sebavedomia a nedokáže o svojich obavách v pravde hovoriť s učiteľkou. V práci si negatívnu energiu strachov doplní od iných mamičiek, ktoré to majú rovnako. A nekončiaci kolotoč negatívnych očakávaní sa nedokáže zastaviť.
Spomeňme si, ako tvoríme. Marcela a jej správanie, sú dokonalou ukážkou toho, ako nenápadne pracujeme na vytváraní našej reality. Nebolo by vôbec prekvapujúce, keby Maťko znovu ochorel. Toho, čoho sa obávala, to by si aj prežila.
Kontrola, kontrola, kontrola.
Nič iné sa nedá v tomto prípade robiť. Neustále kontrolovať vlastné myšlienky, ich smer a čo chcú svojou existenciou v nás spôsobiť.
"Vedomá" Marcela, by po vyliečení syna, cítila obrovskú lásku a vďačnosť, že je všetko v poriadku. Ak by jej napadla myšlienka strachu a obáv o syna, hneď by sa tej myšlienke vedome postavila.
"Prečo ťa mám riešiť teraz? Maťko je zdravý a taký aj ostane. Týmito hlúposťami sa nebudem zaoberať, lebo ešte neexistujú." A keby ju otravovali znovu, znova by si to s nimi "vydiskutovala".
Nenechajme so sebou manipulovať ako s bezduchou bábkou! Takýmto ľahostajným spôsobom, budeme v jednom kuse zle naladení, nešťastní a bez života!
Z vlastnej skúsenosti viem len doporučiť, aby sme sa nebáli postaviť myšlienkam, ktoré nám spôsobujú nepríjemné pocity. Ja to volám rozhovor s mojim milovaným egom. A čo ma teší najviac, že ho už veľmi často dokážem eliminovať. Nie zvíťaziť nad ním, ale zrušiť. Keby mi záležalo na víťazstve, tak to by som znovu nebola ja, ale moje ego.
Zo srdca nám prajem, aby sme si vždy po prekonaní ťažkých časov, dovolili so srdca prežiť vďačnosť.
Vďačnosť, vychádzajúca zo srdca, nás "vykopne" do vyšších vibrácií a my si to v nich môžeme užívať, aby sme si pritiahli veci (situácie, ľudí), za ktoré budeme vďační.
Nevytvárajme si scenáre budúcich udalostí. Tie budúce udalosti k nám aj tak prídu (určite v menej zložitom variante, ako by sme si my sami vedeli vymyslieť) a riešme ich vtedy, keď ich časovanie bude v TU a TERAZ (lebo len Tu a Teraz vieme s tým niečo robiť).
A nech sa tak deje.
Komentáre
Zverejnenie komentára