Mačka a myš (príbeh)
"Ako šibnutá? Vyzerá úplne normálne." Zadíval sa na spolužiačku z druhej triedy. Sedeli na lavičke a sledovali ostatných, ako behajú povinné "kolečká". Telesnú mávali spojenú s druhou triedou a keď bola na rade atletika, tak sa mali možnosť stretnúť na ihrisku chlapci aj dievčatá. Ivana bežala v strede skupinky. Nebolo možné ju prehliadnuť. Dlhé kučeravé vlasy, dodávali jej výzoru exotický ráz, ktorý priťahoval viacerých chlapcov.
"Správa sa zvláštne. Ešte si s ňou nikdy nehovoril?"
"Nie, nemal som tú príležitosť." Poznal ju z videnia. Vždy bola v spoločnosti dvoch dievčat. Kedykoľvek ich zahliadol, neustále sa veselo o niečom rozprávali. Už dlhšie hľadal príležitosť, ako sa k nej priblížiť. Stále, keď ju videl, mal veľmi príjemný pocit. To, čo teraz počul od Ivana, mu znelo veľmi záhadne a akosi tomu nechcel veriť.
"Minule sa jej Peter na obede opýtal, či by sa s ním nechcela stretnúť po škole. Vieš, tak nenápadne, keď stáli v rade. A ona sa k nemu otočila a nahlas sa spýtala, či je nejaký dôvod, aby sa stretli. Bolo to dosť trápne. Peter sa hanbil ako pes. Neviem či je taká namyslená, alebo taká sprostá. " Znechutene poskladal ústa do priamky. Živo si vedel predstaviť, ako sa musel Peter cítiť. Fero sa zasmial.
"No, keď sa rozhodol na verejnosti položiť otázku, tak musel s tým rátať, že to nebude len medzi nimi dvomi. Alebo predpokladal, že bude slušná a len prikývne, aby ho nestrápnila? A odpovedal jej vôbec?"
"Čo jej mal na to odpovedať? Však ho jasne odmietla." Vyčítavo sa na Fera pozrel. Bol úprimne prekvapený, že to nepochopil. Nerozumel, ako mu mohol položiť takú otázku. Fero sa v duchu zasmial a pomyslel si, že ho Ivan teraz určite označí za šibnutého ako Ivanu.
"Keď sa niekoho opýtam na dôvod, prečo ma niekam zavolal, tak to je odmietnutie?" Nevedel si odpustiť, aby ešte trošku nepodpichol.
"Tak teraz neviem, či si robíš zo mňa prdel, alebo si fakt taký nechápavý!" Pozrel mu priamo do očí.
"Asi som nechápavý." Pobavene sa priznal. Dievčatá už skončili všetky "kolečká" a mierili späť do šatní.
Fero ju znovu uvidel, keď sa vracali späť do tried. Sprevádzali ju jej priateľky. Nepočul o čom sa rozprávajú, ale Ivana živo gestikulovala a jej smiech mu bol veľmi príjemný.
Od rozhovoru s Ivanom, mu Ivana neustále zamestnávala hlavu. Nechcel veriť všeobecnému názoru na toto dievča. Aj pri iných historkách, ktoré o nej kolovali, nenašiel jediný dôvod, prečo si vyslúžila pomenovanie "šibnutá". Prešlo pár týždňov, keď sa mu naskytla príležitosť ju osloviť. Boli práve na obede. Veľa študentov stálo v rade a stoly takmer všetky obsadené. Nabral si posledné jedlo na tácku a obzeral sa, kde by si mohol prisadnúť. Pohľad mu padol na stôl, kde sedela Ivana. Jedna stolička bola voľná. Nezaváhal ani sekundu. Rovno si to zamieril k nej.
"Ahojte, môžem si prisadnúť?" Fero zdvorilo oslovil dievčatá. Všetky tri sa na neho pozreli a prikývli.
"Jasné, sadaj." Ivana sa na neho usmiala a naznačila nech si prisadne. Fero z jej pohľadu ostal ako omráčený. Také krásne orieškové oči ešte v živote nevidel. Bolo mu úplne jasné, že im totálne prepadol. Pohľad zabodol do taniera a začal jesť. V ušiach mu šumelo. Nerozumel reakcii svojho tela. Sledoval pohyby lyžičky a snažil sa skoncentrovať na jedenie.
"Ty si Fero, však? .... Halóóó ...." Spozornel, keď mu po tácke poklopali prsty. Rozpačito sa usmial.
"Nejaký si veľmi hladný." Všetky tri sa zachichotali.
"Hej, volám sa Fero." Na kratučký okamih oľutoval, že si k nim prisadol. Nič mu nenapadalo, akoby sa dokázal s Ivanou viac zblížiť.
"Počula som, že si dobrý v matike." Skoro mu vypadla lyžica z ruky. Otázka prišla práve od Ivany.
"To som taký známy?"
"Neviem či si známy, ale potrebujem človeka, ktorý mi pomôže s matikou, aby som dokázala zmaturovať. Trošku som robila prieskum a z prieskumu si ty a Ďuro z vašej triedy dopadli najlepšie. Čo ty na to? Vedel by si ma doučovať?" Keby sa nehanbil, určite by sa poštípal do líca.
"Rrrád ti pomôžem." Zakoktal sa a prvýkrát v živote cítil, že sa červená.
Začali sa trikrát do týždňa stretávať po vyučovaní v školskom klube. Prvé schôdzky boli pre neho veľmi nepríjemné. Nevedel sa sústrediť, potili sa mu dlane, ani hlasivky ho nepočúvali. Na treťom stretnutí, asi po dvadsiatich minútach Ivana položila otázku:
"Je ti nepríjemné byť v mojej spoločnosti?" Orieškové oči nestratili na príťažlivosti. Preglgol.
"Nie, prečo?"
"Ja som sa ťa pýtala, tak mi odpovedz." Jemne sa usmievala.
"Ešte som nikoho nedoučoval. Asi trochu tréma." Pripustil.
"Ide ti to veľmi dobre. Dobre vysvetľuješ, viem to rýchlo pochopiť. Nemusíš mať vôbec trému." Potľapkala ho po pleci. Zastrčila si neposlušné vlasy za ucho, naklonila hlavu, aby sa vlasy nevrátili späť pred jej tvár. "Alebo sa ti páčim?" Vyslovila, akoby mimochodom, ani na neho nepozrela. Ferovi zaskočila slina. Našťastie sa nerozkašľal, len sa zhlboka nadýchol. Teraz pochopil význam slova "šibnutá".
Nevedel ako odpovedať. "Takéto otázky sa predsa nekladú." Pomyslel si a hneď si spomenul na rozhovor s Ivanom.
"Hm... tak páčim, alebo nie?" Znovu sa opýtala a znovu nechala hlavu sklopenú a pozerala do zošita.
"Si fakt zvláštna." Nahlas pokračoval vo svojich myšlienkach.
"Prečo? Zaujíma ma, či sa ti páčim. Nemyslím si, že to nevieš. Stačí povedať áno, alebo nie. Nevidím v tom nič ťažké." Tentokrát už upriamila na neho svoje orieškové oči a on sa pod ich vplyvom zase raz roztopil. Ústa ho vôbec nepočúvali. Nemal odvahu priznať, že sa mu páči. Nie tak priamo. Nie tak skoro. Nie takto....
"Myslím si, že by ti to uľahčilo moje doučovanie, keby si mi to povedal. Nervozita by sa určite stratila." Prisahal by, že videl jej oko žmurknúť. "Ona si robí zo mňa dobrý deň!" Vyvádzala ho z rovnováhy. Nevedel, čo má vlastne očakávať. Nevedel ako má reagovať.
"Pomôže ti, keď ti poviem, že ty sa mi páčiš?" Pod jej intenzívnym pohľadom cítil, ako celý očervenel. "Tak jednoduché to je. Stačí povedať nahlas, ako to máš. Hm... " Prstom mu ťukla do nosa.
"Nemôžem povedať, že sa mi nepáčiš." Nedokázal dať jasnú odpoveď.
"Takže mi môžeš povedať, že sa ti páčim?" Vybuchla do hlasného smiechu. "Páči sa mi, ako ľudia nedokážu veci rovno pomenovať, ale používajú zbytočne toľko záporov vo vete." Schuti sa smiala.
"Dobre, už ťa nebudem trápiť. Keď sa rozhodneš mi odpovedať, tak mi to povedz. Teraz poďme na tú matiku." Založila si vlasy späť za ucho a pokračovala v počítaní.
Fera odrazu prepadol smútok a ľútosť. Tak rád by vrátil tých pár minút späť. Tak rád by jej otvorene povedal, že je do nej úplný blázon. Teraz toho už ľutoval.
_____________________________
A mohlo to byť jednoduché.
Príbeh je asi trošku neuveriteľný. Hlavne, keď nie sme naučení zdieľať svoje skutočné pocity, názory a myšlienky.
Sme zvyknutí "robiť" drahoty, zaobaľovať veci, nevyjadrovať sa priamo. Hrajeme skrátka zaužívané hry na mačku a myš. Trošku vznikne problém, keď jedna strana zabudne pravidlá, ako to bolo v prípade Ivany v príbehu.
Je dosť namáhavé hrať celý život podobné hry. Všetci vieme ako na to, ale niekedy je z toho človek unavený. Z jednoduchého dôvodu. Živočíšne cítime, žeby sa dalo dopracovať k výsledkom krátkou cestou. My však rešpektujeme pravidlá hry, scenáre dobre fungujúce storočia. Posvätnú formulku "čo by sa malo", "čo by sa patrilo".
Fero tak veľmi chcel priamo odpovedať na Ivaninu otázku, ale vlastné telo ho zradilo. Strach, že by povedal niečo, čo nie je bežné a je možno aj trochu nevhodné, ho zastavil. Nasledovala ľútosť, lebo jeho duša vedela, že si to mohol dovoliť, že by sa vôbec nič nebolo stalo. Cítil, že Ivanina otvorená povaha, by to prijala bez pohoršovania, alebo odsudzovania. Strach však zvíťazil.
Pri následnom vyznaní, ak sa k tomu niekedy dopracuje, bude prácne hľadať príležitosť, kedy sa to hodí, alebo kedy naberie odvahu. Príbeh sa od okamihu, kedy nedokázal vypovedať pravú odpoveď, môže uberať rôznymi scenármi. Stretávanie pri doučovaní bude Ivana venovať štúdiu a Fero si bude neustále opakovať, že sa jej chce vyznať, ale práve pri tom doučovaní to nebude vhodné. Stretnutia, však v iné dni mať nebudú a on zbytočne prišiel o príležitosť s ňou začať chodiť.
Alebo si vďaka ľútosti uvedomí, že už v tom pocite nechce byť a naberie odvahu a prizná sa.
Alebo sa zľakne otvorenej Ivaninej povahy a vzdá sa svojej túžby po nej.
Dej som zasadila do školských lavíc, kde sa zdá, že deti majú život ešte pred sebou a dostatok času na experimentovanie a hľadanie vlastných hodnôt a zásad. Takže učenie je úplne v poriadku.
Horšie však je, že tieto hry hrajeme aj v "dospelom" veku, alebo vo veku, kedy už toho času veľa neostáva. Ctíme si scenáre a zároveň, čo je ešte horšie, sa stále bojíme, čo povie okolie, ako sa na nás budú dívať, rozmýšľať o nás a možno považovať za šibnutých.
Zo srdca nám prajem, aby sme to aspoň raz vyskúšali. Nehrali hry, ale boli úplne úprimní. Aleže úplne. Verte tomu, že tú ľahkosť precítite okamžite.
Vypovedané, prejavené, zabudnuté a veľmi často aj ukončené.
Z jednoduchého dôvodu, nič sme nezaobalili (teda v nasledujúcom vývoji, nebude potrebné postupne rozbaľovať), nepotrebujeme si nič pamätať. Iba jednoducho žiť.
A nech sa nám tak deje.
Komentáre
Zverejnenie komentára