Láska k zvieratám (príbeh)
zvuková nahrávka
Presťahovať sa z veľkého mesta na vidiek, do malinkej dedinky, bol pre Janku a Ivana veľký krok v ich živote. Kúpili si starý vidiecky domček, rok venovali jeho renovácii a po roku predali byt v meste, pobalili si veci a odišli. Obaja boli v dôchodku, deti žili v iných mestách. Nič ich už v meste nedržalo. Túžili po prírode, jednoduchosti a zdravom ovzduší. K domu patria zvieratá. Kým bývali v byte, žiadne si nikdy nezaopatrili. Pracovné povinnosti, ich často držali mimo domova, a tak sa rozhodli, žiadneho živého tvora netrestať, ich nedostatočnou opaterou.
Počas prvých týždňov, navštívili miestny útulok a vybrali si krásneho bieleho psa. Mix švajčiarskeho ovčiaka. Obaja sa do neho zaľúbili na prvý pohľad. Ivar, tak sa volal, bol neskutočne vďačný, že si našiel dobrých pánov. Chodil všade za nimi, zbožne na nich pozeral a neustále im pchal hlavu pod ruky, aby ho hladkali. Spoločne absolvovali hodiny a hodiny prechádzok, v blízkom lese.
Novoprisťahovalci, sa postupne zoznamovali s obyvateľmi dedinky. Pri prechádzkach, nazerali do záhrad a dvorov. Takmer v každom dvore bol jeden, dvaja psíkovia. Janka si začala všímať, že len máloktorý psík je pustený na voľno. Väčšinou, boli pripútaní na reťaziach. Srdce jej išlo puknúť od smútku a ľútosti, že tak "neľudsky" je s nimi zaobchádzané. Neďaleko ich domu, žil starý mládenec. Pri veľkej búde mal na šnúre, uviazaného malého čierneho psíka. Psík, ktorý bol vhodný do domu a nie na stráženie. Špinavé misky obsahovali neidentifikovateľné jedlo. Miska na vodu prázdna. Starý mládenec, ako sa neskôr dozvedeli, bol väčšinu dní v alkoholickom opojení a o psíka sa postaral len vtedy, keď bol triezvy.
Janka na pochôdzkach objavila viacerých podobných, zanedbaných psov. Jedného dňa sa rozhodla, že sa o nich začne starať. Nepýtala si povolenie, vošla do dvora starého mládenca. Psík sa išiel uštekať, poctivo strážil svojho nezodpovedného majiteľa. Podarilo sa jej ho po chvíľke "spacifikovať" piškótkami. Spriatelili sa . Chodila za ním každý deň, vymenila mu vodu, doniesla jedlo. Viac ako týždeň majiteľa nestretla. Psíkova srsť, podľa jej stavu, nebola nikdy česaná. Obrovské zlepené chuchvalce mu znemožňovali voľný pohyb. Rozhodla sa, ostrihať ho. Práve si sadala na stoličku, dala si ho medzi nohy a postupne odstrihávala tvrdé guče srsti. Prešlo pár minút, keď sa z domu vyšuchotal muž. Prižmuroval oči, slnko mu asi vypaľovalo zrenice. Prekvapene pozeral na obraz pred sebou.
"Tak to vy chodíte na môj dvor." Usmial sa štrbavým úsmevom. "Suseda mi hovorila, že vás tu videla. Ale však o tohto chuligána sa ja viem postarať." Prišiel k psíkovi, ktorý sa od radosti, že vidí svojho majiteľa, šťastne vrtel a tlačil hlavičku ku jeho rukám. Janka sa musela veľmi kontrolovať, aby ho niekam sprosto neposlala. Zaťala zuby a strihala psíka ďalej. Motal sa chvíľu okolo nej a potom sa vrátil späť do domu. Zanedlho bol pri nej späť a podával jej tabuľku čokolády.
"Ďakujem."
"Ja to nerobím kvôli vám. Tú čokoládu si odložte. Radšej by ste sa mali o psíka lepšie starať. Pozrite ako vyzerá. Však sa ledva hýbe. Načo ho vlastne máte?" Keď už otvorila ústa, už sa nevedela zastaviť.
"Ja som ho nechcel, tu sa nejako priplietol, tak tu ostal. Ale však je spokojný."
Jane sa tisli slová na jazyk: "To vám povedal? Alebo ako ste na to prišli?" Bola radšej ticho. Pokračovala v strihaní.
Po nejakom čase, ju poznala celá dedina. Pomáhala všade tam, kde videla, že s psami nie je náležite zaobchádzané. Upozorňovala, agitovala, vysvetľovala, ponúkala pomoc. Pre väčšinu dedinčanov bola za blázna. Do očí jej nikto nič nepovedal, ale poza jej chrbát si ťukali na čelo a neveriaco krútili hlavami. "Tá bláznivá mestická." Nijak inak ju ani nenazvali.
V ktorýsi deň ku nej bežala mladá dievčina.
"Pani, nemohli by ste mi pomôcť s Imrovým psíkom? Ten dom, hore pod lesom. Má úplne vrastený obojok do krku."
"Jasné, nie je problém, poďme." Okamžite pripravená na akciu, Jana chcela ísť do spomínaného domu.
"Ja teraz musím ísť do mesta. Keď sa vrátim, tak pre vás prídem." Autobus práve prichádzal, a tak odbehla. Jana si však nedokázala predstaviť, žeby po podobnej informácii sedela spokojne doma. Zašla domov po rukavice, zobrala alpu, tampóny a vybrala sa hľadať dom so psom. Nebolo ťažké zistiť, ktorý to je. Psík sedel tesne pri búde, možno na pol metra. Bol malinký a na krku mal hrubý obojok, vhodný skôr pre vlčiaka, ako pre takéhoto malého psa. Keď ju zbadal, trošku zaštekal, ale veľmi rýchlo prestal. Zakrútil chvostíkom, keď sa k nemu priblížila. Chlácholila ho a začala hladkať. Slzy sa jej tlačili do očí, keď videla tú radosť v jeho očiach. Prstami pomaly hmatala po krku, či jej to dovolí. Nechal so sebou robiť čo chcela. V mieste, kde bola železná pracka, bola hlboká hnisajúca rana. Potrebovala pracku otvoriť, ale nedalo sa. Chlpy, koža, hnis, jej v tom bránili. Vedela, že bude musieť trošku zatlačiť pracku do rany, aby sa jej ju podarilo otvoriť. Žalúdok sa jej dvíhal, pri pomyslení, že mu spôsobí bolesť. Rozhodla sa však okamžite. Psík sa ani nepohol. Musel cítiť, že mu táto žena pomáha. Odlúpnutím obojka z rany, sa otvorila diera.Smrad hnijúceho mäsa, jej napol žalúdok. Na tampón nakvapkala alpu a čistila opatrne ranu. Psík, ktorý nikdy nebol bez obojka sa jej zrazu vytrhol z rúk a utekal ako zmyslov zbavený po celom dvore. Raz ku nej, potom na druhú stranu. Donekonečna.
"A vy tu čo robíte?" Hromový hlas od brány ju prebral zo sústredenia sa na psa. Pomaly sa postavila a kým sa otočila, zhlboka sa nadýchla. Chvíľku mala červenú hmlu zúrivosti pred očami. Vedela, že sa musí upokojiť, aby potlačila agresiu v svojom tele. Byť chlapom, tak tomuto hlupákovi, určite jednu vylepí.
"Ja som vaša suseda." Hlas bol v normále.
"Čo robíte s mojim psom? Prečo ste tu?" Stál už celkom blízko pri nej. Bol od nej o dobrú hlavu vyšší.
"Kedy ste naposledy videli svojho psa zblízka?" Ignorovala jeho otázky.
"Vidím ho každý deň! A čo má byť?"
"Nosíte okuliare?"
"Prestaňte tu trepať hlúposti!"
"Ja len.... keď dobre vidíte, ako to, že ste nevideli, ako má váš pes zarastený obojok do krku? Alebo vedome týrate psa? Môžem vás za to pokojne udať!"
"Vy ste fakt nenormálna! Už sa nečudujem, že si všetci ťukajú na hlavu, keď o vás hovoria. Že udať ma! A za čo? Že ho živým? Že mu dovolím byť na mojom dvore?" Opovržlivo odfrkol.
"Vás by som tu priviazala a nechala roky na obojku, aby ste zažili to, čo ste mu spôsobili!" Triasla sa hnevom, prestala ovládať zlosť. "Také individuá mali potrestať rovnako. Je to živý tvor!"
"Je to pes! Vážená! A môj! Budem si s ním robiť čo ja chcem! Keď chcem, hneď teraz ho zahluším!"
Ledva lapala po dychu. "Opovážte sa!" Okamžite oľutovala, čo povedala. Chlap sa pohol smerom k behajúcemu psíkovi. Janka videla jeho obrovské ruky a malé telíčko psíka.
"Prestaňte! Prestaňte!" Utekala k nemu. "Nechajte ho. Už som mu ošetrila ranu. Donesiem ešte niečo na obviazanie, aby sa mu to vyliečilo."
Otočil sa k nej. "Nestarajte sa o neho. Pôjde na reťaz, aby mi tu nepobehoval." Netušila, kde zobrala tú odvahu, utekala k búde, odmontovala obojok, ktorý prácne odstránila z psíkovho krku a zahodila do vedľajšej záhrady.
"Nemôže mať nič na krku, aby sa mu to vyliečilo."
Prekvapene na ňu zíral a neveril, čo práve videl. Nazlostene vošiel do domu a nechal ju tak. Janka si odfúkla. Psík rovno dobehol k nej a líškal sa. Našla vo vrecku piškótu, a tak mu ju dala.
Prešli dva týždne, keď sa dozvedela, že psíka majiteľ zabil. Z jednoduchého dôvodu. Okolití susedia sa začali sťažovať na jeho zavíjanie. Týždeň psík pobehoval bez obojku, a tak sa mu párkrát podarilo utiecť do dediny. Keď ho po týždni majiteľ znovu priviazal, tak sa psík začal "sťažovať" a zavíjal. Majiteľ nezniesol sťažnosti, a tak sa psíka radšej zbavil.
Podobne skončil aj jej čierny priateľ, ktorého strihala a pravidelne kŕmila. Jeden večer sa konala u nich v dome pijacká párty a keď sa sused vracal od neho domov, psík po ňom vyskočil a on do neho surovo začal kopať.
Janka bola psychicky zničená. Plakala, od zúrivosti preklínala celú dedinu a necitlivých majiteľov. Bezmocne sa Ivanovi sťažovala, že s tým nedokáže nič urobiť a na druhej strane, sa na to nevie len tak nečinne prizerať.
Najväčšiu bolesť však zažila, keď jej Ivar v jedno letné ráno utiekol za hárajúcou sa fenkou a domov sa už nikdy nevrátil. Obaja, Ivar a jeho "nevesta" vbehli do lesa, kde ich odstrelili poľovníci.
Janke sa zrútil celý svet, dva týždne nedokázala normálne jesť, len sedela, plakala a civela do blba. Ivan sa už začal vážne o ňu strachovať. Za tie dva týždne schudla 8 kíl. Nevedela sa dovolať spravodlivosti. Podozrievala dedinčanov, že jej tú bolesť prajú, že možno dokonca to ohodnotili ako trest, za jej všetečnú povahu.
_______________________
Príbeh je inšpirovaný mojou vlastnou skúsenosťou. Udalosti sú zjednodušené, nie sú spomenuté všetky detaily, ale o to tu vôbec nešlo.
Dôvod, prečo som chcela s vami zdieľať túto bolestnú časť môjho života, je moje vlastné uvedomenie.
Moja láska k psom a mačkám, bola prehnaná, nekritická. Pretransformovala som ľudské vnemy, emócie, správanie sa, do zvierat. Uvažovala som tak, že to čo by som ja nechcela zažívať, tak to automaticky nechcú zažívať ani zvieratá. To, čo mňa trápilo, to som si myslela, že trápi aj ich. To, čo sa mňa osobne dotýkalo, som predpokladala, že sa deje im. Najradšej by som všetkých mala v posteli, zakrývala ich, aby im nebola zima, nosila na rukách, keď boli unavení, kŕmila lyžicou, keď nechceli jesť. Brala som ich vždy, doslova, ako svoje deti. Ale nie zvieracie, ale ľudské.
Ničilo ma vidieť iné psy, ako sú pripútané na reťazi. Nedostatok pohybu, som preciťovala ako vlastné väzenie. A na druhej strane, uvedomenie, že s tým viem málo-čo urobiť. Bezmocnosť, hnev, frustrácia.
Zabudla som na jednu dôležitú vec, v celom tom procese zachraňovania. Na lásku. To, čo ja som cítila k zvieratám, už bola fanatická závislosť, posadnutosť, nie láska.
Láska, ako som ju začala definovať neskôr, je rešpekt, úcta a prijatie toho druhého so všetkým, tak ako je. Prenesené na zvieratá. Vytvárať im vhodné prostredie, rešpektovať ich potreby, mať v úcte, že sú to živé stvorenia a prijať, že nie sú to tvory, s ľudskými emóciami a potrebami.
Toto bola pre mňa najväčšia lekcia živote.
Po troch úmrtiach, dlhom smútku, som sa začala upokojovať.
Teraz máme štyroch psov a tri mačičky. Staráme sa o nich s manželom s láskou, všetci sú to domáci maznáčikovia.
O dedinských psov som sa prestala zaujímať. Pochopila som, že ich majitelia sa o nich starajú najlepšie ako vedia. Dajú im jesť, piť, majú kde prežiť búrku, horúčavy. Základné potreby, ktoré ako zvieratá potrebujú. Aj keď sú na reťazi, ale sú dobre živení, tak je všetko v poriadku. Pretože tie zvieratá, nič iné nepoznali, takže nemajú túžbu žiť lepšie. To len ja som im túto túžbu pripísala a myslela si, že to majú rovnako ako ja. Bol to však veľký omyl. Roky som sa týrala a trápila, že neviem každému psíkovi, či mačke pomôcť. Ale nedá sa to, nie je to v našich silách.
Čo je, ale v našich silách, je pomáhať tým, ktorí sú doslova týraní, podobne ako psík s obojkom, v mojom príbehu. Nepozerať nečinne, ale priložiť ruku k dielu. Upozorňovať na nevhodné správanie. Ale umárať sa tým, že nežijú v podmienkach, aké my dokážeme vytvoriť pre tých našich maznáčikov, to je už cez čiaru.
Mala som to v hlave trošku popletené. Vytvorila som si obrovský priestor pre obavy, strach, hnev, bezmocnosť, smútok a trápenie. Samé negatívne energie, nízke vibrácie. Čo iné som mohla potom zažívať?
Viem, že je nás veľa, ktorí úprimne milujeme svojich zvieracích maznáčikov. Poznám veľa obetavých záchranárov, pracujúcich pre útulky.
To všetko je krásne, správne a veľakrát nutné. Ale len do chvíle, kedy to začne zasahovať naše životy, naše duševné zdravie.
Uvedomme si, že sú to zvieratá a svet vnímajú zo svojho uhla pohľadu. Neprisudzujme im ľudské povahové črty, chute, nálady. Na tejto zemi sú preto, aby nám spríjemňovali spoločné chvíle, robili nám spoločnosť, keď nemáme ľudských priateľov. Na oplátku od nás nechcú nič, len láskyplné priateľstvo.
Možno som svoje uvedomenie nevysvetlila presne tak, ako to cítim.
Vďaka bolestnej skúsenosti, som prestala fanaticky milovať svoje zvieratá. Starám sa o nich, rada ich hladkám, poskytujem voľný priestor, doprajem vzájomných zvieracích parťákov, užívam si ich spoločnosť. A to je všetko. Rešpektujem, že sú to zvieratá. (Aj tak si myslím, že sa k nim správam nadštandartne). Teraz, už nemám problém, keď napríklad musíme odísť z domu na pár hodín, že chudáci ako sa bez nás budú cítiť. Hlúposť, všetci políhajú a chrápu, pokiaľ neprídeme domov. (To bola len spomienka, ako som sa pred tým zbytočne trápila, že umierajú žiaľom za svojou "mamičkou".)
Žije sa mi oveľa ľahšie, slobodnejšie. Nie som už taká úzkostlivá. Lepšie sa mi dýcha. Užívam si ich spoločnosť každý deň a riešim aktuálne problémy, ak sa nejaké vyskytnú. Ak je potrebná pomoc z mojej strany pre iné zvieratá, milerada pomôžem, koľko je v mojich silách. Prestala som riešiť, že neviem pomôcť všetkým.
A tak, je to podľa mňa správne.
Komentáre
Zverejnenie komentára