Helena (príbeh)
"Mami, kde ideš tak skoro?" Milan vychádzal z izby a prekvapene hľadel na matku, prečo odchádza do práce tak zavčasu. Obvykle byt opúšťala spolu s ním.
"Nechcem sa stretnúť s kolegyňou. Nechcem si pokaziť zase náladu." V rýchlosti odpovedala, obúvajúc si topánky.
"Čože? Ideš o polhodinu skôr, aby si ju nevidela? A v robote sa budeš pred ňou skrývať?" Neveriaco točil hlavou a smial sa. "Ja z teba umriem. Také hlúposti riešiš."
Neodpovedala mu. Posledné slová ešte započula, keď zatvárala dvere. "Ničomu nerozumieš. A vôbec sa mi to nechce vysvetľovať. Takto som si to vymyslela a konečne budem mať pokoj." Mesiace cestovala každé ráno jedným autobusom s kolegyňou do práce. Dlho jej to nedochádzalo, prečo sa pri nej cíti nesvoja, nepríjemne a častokrát sa v duchu modlila, aby na tej zastávke nestála. Obe boli asi v rovnakom veku. Obe boli vydaté, mali deti, normálnu, bežnú domácnosť. Prežívali klasické životy stoviek rodín v ich štáte.
Párkrát jej napadlo, žeby sa mohla tváriť, že ju nevidí a nesadla by si ku nej. A tak by dvadsať minút jazdy bola chránená pred jej vplyvom. Len pred niekoľkými týždňami si začala uvedomovať, že jej prekáža nevrlá povaha, negatívny postoj ku všetkému, zachmúrená, odutá tvár. Keď občas prejavila záujem, či je všetko v poriadku, iba sa odsúdila na dlhú spoveď, ktorá nemala konca-kraja. Vôbec ju nezaujímali jej "problémy". Nie preto, žeby bola necitlivá, ale preto, že pri akomkoľvek pokuse poradiť jej, bola hneď slovne "odstrčená", jej návrhy odmietnuté a spoveď, len zbytočne získala na intenzite. A už to nechcela zažívať. Obťažovalo ju to a necítila sa v tom dobre. Hneď od rána si pokazila náladu.
Našťastie nerobili na jednom oddelení. Stretávali sa na chodbe, na obede, na poradách. Nebolo to však také intenzívne ako v tom autobuse, tam nevedela kam od nej odísť. A tak sa rozhodla vstať ráno o polhodinu skôr a cestovať skorším autobusom.
Prichádzala na zastávku a nebola tam. Hneď jej vyskočil úsmev na tvár. Ľudí bolo viac, teda sa jej neušlo miesto na sedenie, ale to bola úplne zanedbateľná cena za osobnú slobodu. Celú cestu sa usmievala, v hlave si pospevovala. Srdiečko jej šťastne bilo. Pristavila sa pri vrátnikovi, chvíľu s ním prehodila pár slov, na ktoré nikdy pred tým nemala čas. V kancelárii vyvetrala, urobila si kávu a potom s pariacou sa šálkou stála pri okne a sledovala prebúdzajúci sa ruch na ulici. "Bože, to je sloboda." Mala pocit, že celý svet patrí jej, že nič nie je problém.
V ten deň mala fakt šťastie. Vôbec sa spolu nestretli. Domov prišla vysmiata, plná energie. S radosťou sa pustila do prípravy večere.
"Čo dobrého bude?" Manžel sa okamžite nakazil jej dobrou náladou.
"Od rána mám chuť na francúzske zemiaky." Práve vrstvila zemiaky do pekáča.
"Tak ako ranné rebelstvo? Podarilo sa?" Syn Milan, sa tiež pridal do debaty v kuchyni. Otec zdvihol obočie, naznačujúc, o čom je reč. "Však nech ti mama porozpráva...." Veselo sa zasmial a nechal ich, nech pokračujú v rozhovore.
"O čo ide?"
"Aaaale.... ráno ma Milan vymákol, že idem do práce o polhodinu skôr, tak som mu vysvetlila, že sa nechcem stretnúť s Helenou, aby som si zase nepokazila náladu. A musím ti povedať, že to funguje úžasne. Od rána som dobre naladená, všetko mi ide od ruky. Všetko som v pohode stíhala. Vidíš, dokonca mi nerobí problém, s chuťou variť večeru." Vložila pekáč do rúry, obtrela ruky do zástery.
Na druhý deň, sa s Helenou stretla na ceste do jedálne. Neskoro si ju všimla, a tak ich stretnutiu sa nedalo vyhnúť.
" ... a ja som si myslela, že máš voľno, alebo si chorá, že som ťa už druhý deň nevidela na zastávke." Helena prekvapene zatiahla.
" Nie, nie som chorá." Premýšľala ako jej nepovedať, že chodí o polhodinu skôr. Toto nemala pripravené, ani domyslené.
"Manžel ťa vozí do práce?" Pokračovala vo vypočúvaní. Práve vošli do jedálne, a tak sa rozhovor prerušil. Najradšej by odišla a vrátila sa, až keď bude Helena po obede. Dnes mala šťastie. Kolegyne z jej oddelenia, mali pri sebe práve jedno voľné miesto, ktoré hneď obsadila. Helena si sadla k prázdnemu stolu. Nevedela sa sústrediť na obed. "Čo si bude o mne myslieť? Nie je to blbé, že som ju nechala sedieť samú? Božeeee, to je nepríjemné." Kvárilo ju svedomie a občas pohľadom zablúdila jej smerom. Na kratučký okamih pocítila výčitky svedomia. Z profilu videla jej ovisnutú tvár a červík ľútosti sa zavŕtal do jej srdca.
Od obeda mala po nálade.
Nedokázala nemyslieť na Helenu. Zlostila sa sama na seba.
"Prečo si to robím? Však som šťastná, že s ňou nemusím byť! Prečo ma to zožiera?"
__________________________________________
S podobnými Helenkami, sme sa určite stretli všetci.
Niekto z nás to riešil, podobne ako žena v príbehu. Namiesto otvorenej komunikácie, zvolila radšej cestu "menšieho" odporu a začala sa jej vyhýbať. Je to jedna z viacerých možností, ako sa vyslobodiť zo zlých pocitov. Mala by to jednoduchšie, keby nepracovali na jednom mieste, kde je veľká šanca, že sa počas dňa stretnú. Vždy je tu reálna možnosť, že sa ich cesty skrížia a k rozhovoru tak, či tak príde. Ak bude stále citlivá na Helenine nálady a jej vibrácie, bude jej stačiť pár slov a znovu bude stiahnutá na úroveň tých jej.
Žena z príbehu, sa vďaka svojej "taktike", dostáva do viacerých nepríjemných situácií. Snaží sa, vyhýbať Helene. Zameriava pozornosť na to, ako sa nedostať do jej blízkosti. Plytvá energiou na riešenie tejto situácie a často je v nepríjemných pocitoch, lebo rieši vec, ktorá jej spôsobuje zlú náladu. Občas, keď sa príjemné pocity objavia, tak je to len ako odmena, že sa jej vyhýbací manéver podaril. Tento typ príjemného pocitu, ale nemá dlhé trvanie. Často ju premkne nepríjemný pocit, či koná správne, či sa na ňu Helena nebude hnevať, čo si o nej pomyslí a podobne.
Už keď si uvedomila, že nechce byť v jej spoločnosti, že ich vzájomné stretávanie je pre ňu nepríjemné, dospela do bodu, kedy mala šancu celú vec v pravde uzavrieť. V tomto sa naplno prejavuje naše vedomé bytie.
Z dvojice, je to práve ONA, ktorej je situácia nepríjemná. ONA je tá, ktorá má na tom niečo zmeniť, aby sa zmenila aj situácia, v ktorej sa nachádza. Helena si neuvedomuje, ako pôsobí na kolegyňu. Žije si svoj život a keby jej niečo nevyhovovalo, tak by to tentokrát bola Helena ,čo by si mala riešiť príčinu svojej nespokojnosti. Situácia, opísaná v príbehu, jasne naznačuje, kto je tu ten, čo by si mal spôsob prežívania zmeniť.
Hlavná postava príbehu, nemá odvahu riešiť rozchod s Helenou priamo. Hovorí to o jej strachoch. Nedostatočnej sebahodnote. Vyhýbaním sa, verí a dúfa, že sa jej zbaví. Nie je náhoda, že sa s ňou stretla a zažíva opísaný diskomfort. Helena ju má naučiť odvahe, postaviť sa za seba a nikomu nedovoliť ovplyvňovať jej náladu. Uvedomiť si, čo spôsobuje, že ju dokáže "stiahnuť" do zlej nálady, do nízkych vibrácií. Prečo venuje pozornosť náladám druhého človeka a prečo dovolí, aby to zasiahlo aj ju.
Na podobné otázky a úvahy, by sme si mali vedieť odpovedať sami.
Vždy je dôležité všetko odkomunikovať a hlavne uzavrieť. Nech obe strany jasne vedia, ako to majú. Čo už s tým následne urobia, je znovu len na nich.
Živo si viem predstaviť rozhovor, ktorý by mohol medzi nimi odznieť počas jednej z jázd v autobuse:
"Vidím, že dnes nie si veľmi dobre naladená."
"Ani ty by si nebola, keby si mala také problémy ako ja." Helena sa rozhovorí o konkrétnom probléme, ktorý práve rieši a vyrozpráva ho z pozície obete. Kolegyňa sa nebude citovo angažovať do riešenia problému, ktorý sa jej aj tak netýka. Poznajúc Helenin postoj, že nikto jej nevie pomôcť, sa nebude snažiť to prelomiť, svojimi dobre mienenými radami. V okamihu, keď sa objavia nepríjemné pocity, uvedomí si, že sa tak už cítiť nechce a môže jej povedať:
"Máš to určite ťažké, ale ja ti s tým naozaj neviem pomôcť. Som senzibilný človek, ktorý sa veľmi rýchlo nacíti na náladu toho druhého. A vôbec mi to nerobí dobre. Bola by si s tým v pohode, keby sme sa už o tvojich problémoch nerozprávali?"
"Tak načo si sa ma spýtala, čo mi je?" Helena môže byť samozrejme urazená, že počula niečo, čo sa jej ani trochu nepáči. Prestáva byť zaujímavá a nemá čím upútať svoje okolie. Kolegyňa má teraz jedinečnú šancu ostať v svojej pravde.
"Bolo to zo slušnosti. Uvedomujem si, že sama mám problémy, ktoré nie vždy viem riešiť. Preto si nedovoľujem ponúkať riešenie niekomu druhému. Ale o čom môžem rozhodnúť, sú moje pocity. Už mesiace spolu cestujeme a väčšinou si zle naladená. A ja vďaka tomu, sa začnem tiež cítiť zle. "
"Keď ti to spôsobuje také problémy, tak si môžeš sadnúť inde." Zachovať si tvár, bude pre Helenu v tomto okamihu dosť dôležité.
"Tiež si myslím, že to bude najlepšie riešenie."
A tu sa môže príbeh uzavrieť. Hlavná postava povedala v pravde, ako to cíti a Helena bude "na čistom", ako to jej kolegyňa má. Určite sa k nej nebude mať chuť približovať. Prípadné stretnutia na chodbe, v jedálni, v autobuse prebehnú neutrálne. Obe si navzájom pozdravia a budú žiť svoje životy oddelene.
A tak jednoduché to je, keď naberieme odvahu postarať sa o ten NÁŠ život. Lebo len za ten máme zodpovednosť. Keby Helena bola otvorená podpore zvonka, situácia by možno bola úplne iná. Ale to je už iný príbeh.
Komentáre
Zverejnenie komentára