A dnes je TEN deň 3. (príbeh)
Dnes je práve dvadsiaty šiesty deň, keď som napísala svoj prvý diel tohto príbehu. Vy, čo ma pravidelne čítate, viete, že sa jednalo o moju závislosť na cigaretách. Mám potrebu príbeh uzavrieť.
Od prvého dňa, keď som sa rozhodla so závislosťou niečo robiť, som zažívala rôzne uvedomenia. Moje ego mi "neskutočne" pomáhalo.
V druhom príbehu (po prvých dvadsiatich štyroch hodinách), som "podľahla" pokušeniu a ku káve si zapálila cigaretu. Prišiel víkend. S víkendom prišli aj naši priatelia na chalupu. Večer sme sa u nich zišli a pri pohári vína, sme trávili čas rozhovormi o veciach, ktoré sme zažili, kým sme sa nevideli. Hrdo som sa pochválila, že s fajčením plánujem prestať a zapálim si len ku káve. Po nejakom čase, si obaja domáci, poťahovali z elektronických cigariet. Museli na mne vidieť, že na "sucho" pregĺgam, tak mi jednu ponúkli. Odmietala som, lebo v ten deň, som už štyri cigarety vyfajčila ku káve. "Som zvedavý, aká si silná." Ego sa mi, ako vždy, vysmievalo.
"A teraz vlastne koho týraš?" S úsmevom, sa ma priateľ opýtal.
"A máš vlastne pravdu." Prijala som ponúkanú elektronickú cigaretu. "Vedel som, že podľahneš." Škodoradostný hlas ega, nenechal na seba dlho čakať. V ten večer, som sa nechala "ukecať", ešte na jednu.
V priebehu ďalších dní, som si to vedome komplikovala. Stále, keď som šla pred dom, som si so sebou zobrala len jednu, alebo dve cigarety. Povedala som si, že pri fajčení, nebudem nič iné robiť. Nie ako predtým, keď som bola vždy začítaná, alebo započúvaná do mobilu, kde som sledovala niečo zaujímavé a pri sledovaní, moje ruky podávali jednu cigaretu za druhou. Začala som fajčiť "vedome". Je to fakt veľký rozdiel. Čas, akoby sa predĺžil. Vyfajčenie celej cigarety, vedome, trvá relatívne dlhšie. Veľakrát, na konci fajčenia, je mi dym až nepríjemný. Málokedy mám chuť pokračovať.
V ktorýsi večer, som telefonovala so svojou priateľkou. Opýtala sa ma, ako sa mi darí v mojom predsavzatí. Priznala som (bez mučenia), že sa držím od osem do desiatich cigariet na deň.
"Gratulujem. Oproti trom krabičkám denne, je to úžasný pokrok." Úprimne sa potešila. "No a teraz sa môžeš utešovať, že si neprestala." Ego zakontrovalo.
"Ďakujem. Aj tak som prekvapená, prečo si nedovolím, tak ako už párkrát predtým, s tým prestať úplne. Teraz mi to pripadá ako odmena, keď si vonku sadnem, popíjam kávu a bafkám si."
"Užívaš si to?" Položila priateľka otázku. "Alebo len tak, bez rozmyslu poťahuješ?"
"Jasné, že užívam. Však vravím, že to cítim ako odmenu."
"Tak sa netýraj. Znova ťa len ego núti súťažiť samu so sebou. Dokázať, aká si úžasná, lebo si sa vzdala cigariet. Pre teba to nie je závislosť. Už koľkokrát si prestala. Kedy zažívaš príjemné pocity? Keď sa obmedzuješ, alebo keď si ich dovolíš?" Urobila pauzu, nech mi dôjde význam jej slov, nech ich precítim.
Ani nedopovedala a v mojej hlave už ego mlelo to svoje: "Dobre sa to počúva, čo? Máš výhovorku, prečo neprestať. Aj si tomu uverila, čo ti hovorí?"
"Však pozri,", pokračovala priateľka, " koľko tzv. "osvietencov" sa morduje so správnou životosprávou, meditáciami a rôznymi duchovnými praktikami. Pravý dôvod, prečo to robia, vo veľa prípadoch nemá nič spoločné so skutočným osvietením. Oni práve, vďaka svojmu egu, alebo kvôli nemu, sa nútia do činností, ktoré im ani náhodou neprinášajú dobré pocity. Dokazujú iným, čo všetko si vedia odoprieť, aký "správny" životný štýl preferujú. Ale to nie je ono! Nejde to z ich bytia, z ich podstaty, ale z ega. Fungujú v móde "malo by sa", "patrilo by sa". A to je veľký rozdiel. Preto, keď pri fajčení máš dobré pocity a nerobíš to len tak, automaticky, tak si to užívaj. Keď si pred tým vyfajčila tri krabičky, tak to je fakt uletené a tam ma už nepresvedčíš, že to bolo "užívanie" si. Držím ti prsty, aby si vždy robila veci s príjemnými pocitmi. Vedomými. Vtedy je to v poriadku. To, čo som spomenula o tých "osvietencoch" na začiatku, samozrejme neplatí pre všetkých. Je ich dosť, ktorí to robia pre seba. Nepotrebuje ich k tomu nikto nútiť, ani s nikým nesúťažia. Nemajú potrebu, zvonka, dostať za to pochvalu, alebo ocenenie. Je to nastavenie ich bytia, ich samotnej podstaty. A v týchto nastaveniach sú šťastní."
Mala som o čom rozmýšľať.
Dnes je dvadsiaty šiesty deň. Vraví sa, že procesy sa usadia a ustália po pravidelnom opakovaní počas dvadsaťjeden dní. Moja spotreba sa spriemerovala na desať cigariet. Ego mi to stále vyčíta, ale ja sa pochválim. Mám zo seba dobrý pocit. Prestala som si vyčítať. Nepodľahnem pocitom viny, ku ktorým ma neustále ego nabáda.
A presne takto to funguje.
Ak ideme do zmien a tie zmeny nám spôsobujú zlé pocity, to nie je správna cesta. Zmeny, by nám mali prinášať radosť. Nenastavujme si laťku vysoko, aby sme sa nezačali viniť, že tú laťku sme nedosiahli. V konečnom dôsledku začneme pôsobiť sami proti sebe.
Tu svoj príbeh uzavriem.
Závislosť, akákoľvek, je výsledkom pocitu nedostatočnosti. Práve tou závislosťou, si tú nedostatočnosť kompenzujeme. Preto, je potrebné, aj v mojom prípade, zistiť, čo mi v živote chýba. Kým neprídem na to, moja závislosť (teraz už značne zmiernená) sa nevytratí. Bude nahradená tým, čo naozaj v mojom živote chýba.
Prajem nám, všetkým "závislákom", aby sme prišli na to, čo je ukryté v pozadí. Určite to bude niečo také, čo nám v konečnom dôsledku, skvalitní život. Kvalitný život so sebou zákonite prinesie radosť, šťastie a harmóniu.
A tak nech sa nám deje.
Komentáre
Zverejnenie komentára