A čo ešte? 1. Priateľky (príbeh)

https://soundcloud.com/hedviga-placintarova/pr-beh-a-o-e-te-m4a?si=e7034fca00274712bcb0ab3486d5fe0b

zvuková nahrávka

"Dnes som úplne vyšťavená. Nič sa mi nechce...." Iveta sa sťažka posadila na stoličku, oprela o operadlo a zvesila obe ruky. Celé telo vnímala ako vrece cementu. Pohyb rúk jej spôsoboval problémy. Vedela, že túto krátku zastávku na ceste domov, si môže dovoliť tak maximálne hodinku. Potom už musí ďalej fungovať. Domácnosť, deti, manžel. Veronika jej podávala voňavý čaj, prisadla si na druhú stranu stola.

"Napi sa. Skús sa párkrát zhlboka nadýchnuť a vydýchnuť. Zavri oči a sleduj svoj dych." Hovorila ticho a Iveta poslušne postupovala podľa jej návodu. "Len sleduj svoj dych ... sleduj, ako sa ti napĺňajú pľúca vzduchom....sleduj, ako vzduch šteklí tvoje nosné dierky... a znovu nádych... a znovu sleduj, kde všade sa ti vzduch dostáva... skús prehĺbiť nádych... predstav si, ako ti napĺňa srdce, brucho, celé telo... ďalším nádychom pozbieraj všetko, čo tam nepatrí... vyfúkni a pošli to preč." Veronika ešte chvíľu priateľku navigovala.

Iveta otvorila oči a usmiala sa. 

"Áaach, to bolo príjemné." Začala sŕkať čaj. Prešlo pár minút v tichu. Veronika by na sekundu presne vedela určiť, kedy Ivetu začali zahlcovať myšlienky. Výraz tváre sa zmenil, dve čiarky medzi obočím sa prehĺbili. Zasmiala sa.

"Čo si začala riešiť?"

"Napadlo mi, že ešte musím skočiť do lekárne po kloktadlo pre Miška. Včera sa sťažoval, že ho začína bolieť hrdlo a doma som nič nenašla. A vodu so soľou on odmieta kloktať." Iveta automaticky odpovedala.

"A čo ešte?"

"Zabudla som ráno vyložiť mäso z mrazničky. Chcela som na večeru vypražiť rezne, aby som nemusela vymýšľať nič zložité. Fakt ma to denno-denné varenie unavuje." 

"A čo ešte?"

"Dnes som sa pohádala so Zuzou, vieš , s tou hlupaňou, čo sa tvári ako bohyňa múdrosti. Nič, čo navrhneme my, nie je dobré. Všetko ofrfle, tak som jej dnes vynadala, že nech si tie svoje múdrosti nechá pre seba." Zhnusene si odfrkla.

"A čo ešte?"

"Sa fakt čudujem vedúcej, že ju ešte neposlala do zadku. Neustále vyrába problémy. Celý kolektív ju neznáša. Nechápem, prečo ju tam ešte držíme."

"A čo ešte?"

"Na víkend k nám prídu svokrovci. Už teraz som nervózna, čo bude svokra kritizovať. Musím poriadne vyluxovať celý byt. Poznáš ju, jej návštevy stále začínajú prehliadkou, či je všetko v poriadku a upratané. Božeeee, prečo ma trestáš s  takouto príbuznou!"

Veronika sa už nahlas zasmiala. Až teraz Iveta precitla.

"Uvedomuješ si, čo všetko riešiš? A to za tých  pár minút, čo si u mňa. Ani si nechcem predstaviť, čo máš v tej hlave počas dňa. "

"Ale však taký je život!  Mám milión vecí, čo musím riešiť. Nikto to za mňa neurobí!" Sťažka odfúkla a a spýtavo sa zahľadela na Veroniku. "Ako sa dá zastaviť ten prúd myšlienok?"

"Je na to pár metód. Záleží na tebe, ktorú by si chcela použiť. Ako si sa cítila pri dýchaní?"

"Tak na tú chvíľu to bolo príjemné, ale to bolo fakt len na chvíľu. Kým si hovorila, tak som ťa počúvala, ale keď si stíchla, už som začala premýšľať o Miškovi."

"Schopnosť počúvať ma, znamená, že dokážeš zamerať svoju pozornosť na to, čo chceš. Lebo si chcela. Tak si sa rozhodla."

"Joj však hej, ale iba na chvíľu." Skočila jej Iveta do reči.

"Nevadí, ale máš dôkaz, že to vieš. Ani "brušáky" nezačneš hneď robiť v troch sériách po sto, keď nemáš žiadny tréning. Aj toto je len tréning."

"K čomu mi to bude? Na chvíľu sa sústredím na dýchanie... a čo ďalej?" 

Veronika sa pohodlne usadila na stoličke a trpezlivo vysvetľovala ďalej.

"Ako si sa cítila v čase, keď si ma počúvala a robila, čo som ti hovorila?"

Iveta sa vážne zamyslela. "No, bolo mi to príjemné. Keď som zavrela oči, akoby som začala oddychovať."

"Mala si chuť v tom ostať dlhšie?"

"Čo tam na mojej chuti! Vieš aká som pedantná, veci, ktoré musia byť urobené, tak ma stále budú v hlave naháňať, aby som to dokončila. Kým to neurobím, tak mi to z hlavy nezmizne."

"Ale teraz si u mňa na návšteve. Čo by sa stalo, keby si ich posunula na neskoršie a teraz sa venovala iba svojim príjemným pocitom?"

Iveta sa pozorne zahľadela na Veroniku, ktorá pobavene sledovala Ivetin uvedomovací proces. Podobná možnosť jej určite nikdy nenapadla.

"Posunúť?"

"No hej. Napadlo ti, že potrebuješ skočiť do lekárne. Tak si len povedz ok, keď odídem, tak to urobím. Koniec. V mysli si sa vrátila k Zuzane. Nahnevala si sa, alebo aj keď nie priamo nahnevala, tak si precítila nepríjemné pocity. Práve vďaka týmto myšlienkam. A k čomu to bolo dobré? Vieš mi povedať, čo je na tej Zuzane také dôležité, že ju musíš práve teraz, v mojej prítomnosti riešiť? Alebo, keď ti aj napadla táto osoba, vieme práve teraz v súvislosti s ňou niečo uzavrieť? Nájsť vhodné riešenie? A tak by som mohla pokračovať so všetkým, čo ti za ten krátky čas prebehlo hlavou. Necháš sa valcovať myšlienkami. Si ich otrokom a ani si to neuvedomuješ. Upriamuješ na nich pozornosť a dokonca si znovu prežiješ nepríjemné pocity, ktoré s týmito myšlienkami súvisia. Rozumieš, ako to myslím?"

Veronika videla Ivetinu snahu jej párkrát skočiť do reči, ale zdržala sa.

"Rozumiem, rozumiem, ale to sa jednoducho nedá."

"Prečo?"

"Keď ma tá Zuza tak štve! Už len keď poviem jej meno, tak som na prášky." Začala sa hniezdiť na stoličke.

"Len taký malý návod. Zoberme, že teraz problém Zuzana, nevieme riešiť. Napadne ti nepríjemná myšlienka, ktorá ti ju pripomenie. Čo presne v tom okamihu s tou myšlienkou vieš urobiť, aby si sa cítila dobre?"

"No nič! Možno keby mi niekto zavolal, že dala výpoveď, tak by som bola šťastná."

"Fajn, takže práve teraz s tou myšlienkou nevieš nič urobiť, tak?" Veronika zopakovala, aby prinútila Ivetu odpovedať.

"Však vravím, že nič." Začala byť netrpezlivá, lebo jej práve napadla myšlienka na večeru, ktorú ešte musí navariť. Ďalší nepríjemný pocit.

"A teraz si predstav, že by si tej myšlienke hneď, ako ti napadne, povedala, ... budem ťa riešiť neskôr. Nevenovať jej pozornosť a zároveň neprežívať nepríjemné pocity. Lebo ich prežívaním, sa ničíš iba ty sama. So Zuzanou to nemá nič spoločné, iba s tebou! Mimochodom, tvoj hnev a antipatia voči nej sa dá tiež riešiť, ale teraz ti len chcem ukázať, akoby sa dali kontrolovať myšlienky."

"Neviem si predstaviť, že by to pomohlo. Však v mojej hlave je milión myšlienok..."

"A jedna príjemnejšia ako druhá." Veronika podpichla a pousmiala sa. 

Iveta vystrúhala grimasu. O poznanie sa cítila lepšie.

"Ivetka, verím, že sa chceš cítiť príjemne."

"Kto by nechcel?"

"A si ochotná preto aj niečo urobiť?" Veronika položila základnú otázku, ktorú kládla svojim klientom hneď na začiatku ich sedení. 

"O to nejde či chcem. Ale kde vziať na to čas?"

____________________________________________ 

Hlavou nám denne prebehne tisíce myšlienok . Každá myšlienka je posilnená pocitmi a emóciami. Ak im dovolíme, aby oni určovali, ako sa budeme cítiť a čo budeme počas dňa riešiť, myslím, že kvalita našich životov nebude veľmi vysoká.

K téme kontroly myšlienok, je potrebné sa vracať často. Z jednoduchého dôvodu. Mnohí z nás, si neuvedomujeme, že práve vďaka nim sa cítime tak, ako sa cítime. 

V bežnom živote tvrdo pracujeme na svojej precíznej povahe, ktorá vyžaduje od nás dôslednú kontrolu všetkého, čo zažívame. Núti nás mať všetko "pod palcom", o všetkom rozhodovať a dohliadať, aby sa veci a situácie vyvíjali tak, ako si to predstavujeme a ako to chceme mať. To je vonkajší prejav našej osobnosti. Týmito povahovými vlastnosťami, sa prezentujeme navonok. Dávame najavo, akí sme perfektní, hodnotní, obdivuhodní.

Dôležitosť je však niekde úplne inde. Všetky tieto povahové črty, by sme mali presmerovať do kvality nášho vnútorného prežívania. Pretože len to, ako sa cítime v našom vnútri, vytvára kvalitu našich životov. Nemôžeme (nedá sa to) žiť šťastný život, keď sme neustále vystavovaní náhodným myšlienkam, ktorým venujeme pozornosť a tie nás nenápadne vťahujú do zlých pocitov. Keďže ich je obrovské množstvo, zákonite stratíme schopnosť zistiť, čo je dôvodom našich zlých nálad, depresií, smútkov. 

Žijeme v podobnom nastavení dni, mesiace a zrazu, nás prestane baviť život, sme skeptickí, vidíme len nepríjemnosti, problémy a neriešiteľné situácie. Bezvýchodiskovosť.

Z každej strany sa na nás lepia správy a informácie, ktoré nás v našom nastavení iba podporujú. Potom sa nemôžeme čudovať, že je okolo nás toľko negativity.

Základnou úlohou vedomého človeka, ktorý vie, že svoj život si vytvára sám, je kontrola myšlienok, rozhodovanie, kam zameriava svoju pozornosť. Ako bolo v rozhovore spomenuté, všetko si vyžaduje tréning. Spočiatku sa nám možno podarí zachytiť len pár myšlienok. Ale aj to je veľký úspech, keď práve vďaka tomuto situ, sa budeme cítiť lepšie.

Napríklad Ivetin problém so Zuzanou. Ak ju na návšteve bude chcieť rozčúliť spomienka na kolegyňu, Ivete stačí len myšlienku "uchopiť", zvedomiť, že tu hrozí, že si pokazí náladu a vie, že teraz aj tak s tým nič neurobí (rozdiel by bol, keby práve tento vzťah s niekým riešila) a povedať, že sa jej bude venovať neskôr. Ak by bola odvážnejšia a vnútorne vedomejšia, pokojne by mohla "vynadať" v hlave Zuzane, že jej nedá tu moc, aby jej pokazila deň.

Rovnako problém so svokrou. Niekoľko dní pred návštevou a už žije v zlých pocitoch. Ak by sme boli alibisti, no nestačilo by sa rozčuľovať (keď už tak veľmi "fandí" zlosti) len v deň, keď svokra dorazí? Načo jej dávať toľko dôležitosti a nechať ju, nech zničí ešte ďalšie dni navyše. 

A presne toto robíme. 

Situácie, ktoré sa stali a nie je v našich silách ich zmeniť, nám stále vedia pokaziť deň, dni, mesiace. Situácie, ktoré sa MOŽNO odohrajú v budúcnosti, nám pokazia znovu pár dní pred akciou a verím tomu, že aj po akcii. (Však tak radi sa vraciame a "krochníme" v nevydarených príbehoch.)

Ak si uvedomujeme, že naše denné nálady sa často "samé" od seba pokazia, začnime stopovať myšlienky, ktoré nám to spôsobujú.

Začnime ich triediť na aktuálne, ktoré je potrebné riešiť. 

Na predčasné, ktoré ešte musia dozrieť. 

Na hlúposti, ktoré si nezasluhujú našu pozornosť. 

Verte, že to, akú kvalitu životov žijeme veľmi úzko súvisí s našimi myšlienkami. 

My nie sme naše myšlienky, ale paradoxne sa tak chováme. 

Držím nám všetkým palce, aby sme si každý deň zlepšili náladu a pocity, rozhodnutím, čo v našich hlavách budeme riešiť a čomu budeme venovať pozornosť. 

A tak nech sa deje.