A čo ešte ? 2. Kolegyňa (príbeh)

 https://soundcloud.com/hedviga-placintarova/pr-beh-o-e-te-2-m4a?si=330ad94d4a4e48478434be7d4f4c65d3

zvuková nahrávka

"Minule si mi vravela, že mám stopovať myšlienky." Iveta sa vrátila k téme poslednej návštevy u Veroniky.

"A darí sa ti?"

"Priznám sa, že som to začala skúšať. Hneď s myšlienkou na svoju svokru, ktorá mala cez víkend ku nám prísť."

"A?" Veronika sa pousmiala.

"Večer pred spaním, keď som ešte premýšľala o kadečom možnom, som si na ňu spomenula, a tak , ako si vravela, som si povedala, že to nechcem riešiť. Ju som dokázala odložiť, ale Zuzana ma neskutočne dráždi, tú som odložiť nevedela. Normálne som cítila, ako sa mi dvíha tlak." Aj teraz sa jej jemne zrýchlil dych.

"Ivetka, sleduj sa. Od tej hádky je viac ako týždeň a ty stále reaguješ hnevom. Verím tomu, že Zuzana dávno zabudla, čo sa v ten deň stalo. Rovnako všetci kolegovia, ktorí možno boli svedkami výmeny názorov. Si to len TY, čo venuješ minulosti pozornosť, preto ju aj prežívaš."

"Ako sa mám zbaviť zlosti na ňu? Celý deň ju mám na očiach...."

"... a keďže doma ju nemáš, tak si ju tvrdohlavo pripomínaš...." Veronika jej skočila do reči. Iveta sa nespokojne zahniezdila v kresle. Stiahla nohy pod seba a automaticky začala hladiť deku na opierke.

"No dobre. Tak sa vráťme k Zuzane. Možno pochopíme, prečo si stále na ňu taká zlá." Veronika volila slová, ktoré Ivetu okamžite dostali do pozoru.

"Ja som zlá? Ty si to celé nepochopila!  Celé dni nič nerobí, len každého poučuje, do všetkého strká nos. Na všetko má svoj názor, všetko musí skritizovať. " Všetky vety vysypala na jeden nádych.

"A čo ti na tom vadí?"

"Čo? No všetko. Celá jej odporná osoba."

"Až tak veľmi ju nenávidíš?"

"Všetci ju nemáme radi." Hrdo vyhlásila.

"Fajn. Vráťme sa ale k tebe. Celá jej odporná osoba ti vadí. Ale stále neviem, čo presne ťa na nej rozčuľuje."

"Ty ma snáď nepočúvaš.!"

"Neboj sa, počúvam ťa veľmi pozorne. Dôvody, ktoré si opísala, by pre mňa ale nemali vôbec žiadnu váhu a tobôž by neboli príčinou mojich zlých nálad. Tak si len vezmime, jej celodenné poučovanie druhých. Ja v tom nevidím nič zlé.  Cíti potrebu zdieľať svoje  názory s druhými, tak to robí. Evidentne, jej na to nikto otvorene nič nepovie, a tak jej chuť pokračovať v tejto aktivite rastie. Ty si jej minulý týždeň, keď si dobre pamätám, vykričala, nech si svoje múdrosti niekam strčí. No, s tým to malo skončiť. Jasne si sa vyjadrila, hoci spôsob, ako si to odkomunikovala, bol kontraproduktívny aj pre teba. Vložila si do toho veľa emócií, ktoré sa nalepili na prežitú situáciu a ty si si to takto uložila do podvedomia. Teraz ťa to zvnútra zožiera, lebo si to neuzavrela. To všetko nie je o Zuzane, ale o tebe."

"Ako nehnevaj sa, ale stratila som sa hneď na začiatku. Vôbec ti nerozumiem." Iveta odmietala počuť niečo iné. Odmietala pripustiť, že jej hnev so Zuzanou nemá nič spoločné.

"Tak inak. Podľa teba ju všetci neznášajú. Tak?"

"Jasné....len jej to nikto nemá odvahu povedať."

"Prečo by sa jej báli povedať pravdu, keď je taká odporná, ako tvrdíš ty?"

"Lebo my ľudia sme takí. Za chrbtom vieme ohovárať, ale do očí málokto povie pravdu. Faloš vládne svetu."

"Z obrazu, ktorý si vykreslila, vnímam, že nemá žiadne blízke duše. Všetci ju v práci len trpia."

"Nieee...je pár ľudí, s ktorými sa stretáva." Neochotne priznala.

"Takže nie je to s ňou až také zlé." Veronika nahodila masku profesionálneho terapeuta, ale vnútri sa usmievala.

"Dobre, dobre. Rozumiem, čo chceš povedať. "

"Čo chcem povedať?"

"... že je to môj problém, ktorý s ňou mám."

"Tak." Veronika sa spokojne usmiala. "Keď sme sa dostali do tohto bodu, vieme zistiť, prečo tak citlivo reaguješ na jej poučovanie...", ani nestihla dopovedať a z Ivety vyhŕklo: 

"Je presne ako moja mama! Celý život sa takto so mnou rozprávala!" V Ivetinom hlase bola neskrývaná zlosť.

"A sme doma." 

_____________________________________________

Ivetine zlé pocity zo Zuzany, nemajú so Zuzanou nič spoločné. Iveta si kvôli zlým skúsenostiam z detstva, pestuje v sebe traumu. V jej tele žije malá Ivetka, ktorá sa nikdy nedokázala pred matkou brániť, nikdy jej nevedela oponovať, nikdy nedostala šancu byť uznaná. Neustále musela hrať podriadenú rolu. Aj keď malá Ivetka navonok dospela, vnútorne sa okamžite prebúdza, keď jej vonkajšie okolnosti pripomenú správanie jej matky a jej pocity s tým spojené. Zuzana bola jedným zo spúšťačov prebudenia traumatizovanej malej Ivetky. Podvedomý hnev a zároveň bezmocnosť, že sa nedokáže postaviť za seba, ju privádzajú k zúrivosti.

V prípade hádky so Zuzanou, urobila pokus, zastaviť neustály prílev poučovania. Malá Ivetka, hľadala cestu, ako sa obhájiť, ako dať najavo, že má dosť vlastného rozumu a rozumy druhých nepotrebuje.

Preto myšlienky na hádku so Zuzanou, majú pre Ivetku taký devastačný vplyv a nútia ju prežívať zlé pocity. Ego to vie. Potrebuje si energiu dopĺňať a tak jej neustále predhadzuje situáciu do popredia, aby jej venovala pozornosť a ego sa mohlo znovu a znovu nadopovať negatívnymi pocitmi, teda energiou, ktorá tieto pocity definuje. Nechtiac, dobrovoľne pomáha zosilňovať túto energiu.

Prácou na sebe, či už sama - ak to dokáže, alebo pomocou terapeuta, sa Iveta vie dopracovať k príčine svojich reakcií.  Podobné "Zuzany" jej budú do života chodiť dovtedy, kým si nevysporiada svoje emócie s matkou.  Kým neodpustí matke a neodpustí sebe.  Je nutné túto etapu jej detstva prijať a uzavrieť. Inak vždy bude reagovať hnevom a hádkami s podobnými "Zuzanami". 

Od kontroly myšlienok, som sa v dnešnom príbehu posunula aj k jednej z príčin, prečo nás dotieravé myšlienky nevedia opustiť. Takýto typ myšlienok nám paradoxne ponúka šancu, si vysporiadať "resty" z minulosti, aby sme odstránili spúšťače. Ak sa nám ich podarí "vypnúť", v budúcnosti už nebudeme mať dôvod reagovať hnevom. Už sa nás táto téma nebude týkať. Už ju spoznáme, pochopíme ju, odpustíme zúčastneným a môžeme ísť na ďalšie bolestné "spúšťače".

Toto však dokážu iba tí, ktorým začalo vadiť, ako sa cítia. Doslova, si začínajú uvedomovať, že ten ich život, už takto prežívať nechcú a sú ochotní hľadať, čo a kto je za tým, že sa im  nedejú príjemné veci.

Príbeh a jeho téma je výrazne zjednodušená. Mojou snahou bolo naznačiť, čo všetko nám ovplyvňuje kvalitu života. A veľakrát "Zuzany" z príbehu sú vesmírom poslané "pomôcky", "nápovedy", aby sme si rýchlejšie pomohli a my im za to nadávame, nemáme ich radi,  pomenovali sme si ich nočnou morou a nevieme kvôli nim spať.

Bože, ako milujem tieto paradoxy !!!

Zo srdca nám prajem, aby sme sa vždy vedeli pozrieť "na zúbok" každej "nervujúcej" situácii, zo všetkých uhlov a dokázali odhaliť, čo všetko prospešné tam pre nás je.

A tak nech sa deje.