"Bunka" (príbeh)
"Mama ti poslala správu, že nás zajtra čaká na obed. Tak ja idem, príjemnú zábavu baby." Usmial sa, pobozkal Kamilu na líce a odišiel.
"Tebe vôbec nevadí, že ti muž chodí do tvojho mobilu?" Žaneta bola na návšteve u svojej dlhoročnej priateľky. Kamila sa vydala pred polrokom a už vyše mesiaca obývali s manželom prvý spoločný byt. Na dnešný deň zorganizovala malé posedenie s priateľkami. Krst nového bytu. Tibor rešpektoval jej aktivitu a sám odišiel s priateľmi na pivo.
"Nevadí, prečo aj?" Kamila to považovala za čosi úplne normálne.
"Dnes ti lezie do mobilu, zajtra bude kontrolovať tvoj počítač a neskôr ti bude prehľadávať kabelku. Nebudeš mať žiadne súkromie." Žaneta dvihla obočie a Kamila mala pocit, že sa ocitla pred vlastnou matkou, ktorá ju často podobným spôsobom karhala.
"Mne to ale fakt nevadí." Usmiala sa a rozliala priateľkám ďalší pohár vína. "A o akom súkromí hovoríš. Však sme manželia. Nemám žiadne tajnosti pred Tiborom. Na môj mobil má prístup cez svoj otlačok prsta a notebook nemám zaheslovaný. Hovoríš ako moja mama, ktorá vždy niečo pred otcom tajila. Už ako malej mi to dosť vadilo a pripadalo mi to .... také nerodinné. Však keď sa máme radi, tak si musíme vedieť všetko povedať. Fakt nerozumiem o akom súkromí hovoríš, keď sme rodina."
Iveta sa do rozhovoru zatiaľ nepripájala. Spomedzi priateliek, bola vydatá najdlhšie. Päť rokov. Mala malého štvorročného syna. V duchu sa vrátila na začiatok ich manželstva. Na zariaďovanie bytu, plánovanie spoločného života, vzrušenie, keď zistila, že je tehotná, narodenie syna. Obdobie materskej, návrat do pracovného života. Počas tých rokov, sa jej láska k manželovi postupne vytrácala. Posledný rok si začala uvedomovať, že žijú vedľa seba ako dvaja spolubývajúci, ktorí sa starajú o spoločného potomka. Nemali medzi sebou vážne nezhody, ale ani veľa spoločného. V priebehu pracovného týždňa bola vyťažená prácou a starostlivosťou o syna. Horšie to bolo cez víkendy. Nemala chuť navrhovať spoločné aktivity a očakávala, že to bude jej manžel, ktorý príde s iniciatívou a navrhne, čo by mohli podniknúť. Vždy však prišiel s návrhom, do ktorého sa jej nechcelo. Posledných pár mesiacov, začal chodiť na ryby a častokrát na nich trávil aj celý víkend. Ani nie pred mesiacom, začula jeho telefonický rozhovor. Stála v chodbe ich bytu, keď začula otváranie výťahových dvier a zvonenie mobilu. Potom hlas manžela, ako hovorí, že je vďačný za krásny víkend a že sa teší na ďalší.
V okamihu cítila, ako sa jej krv navalila do hlavy a srdce prudko rozbúchalo. Počula približujúce sa kroky, a tak rýchlo vbehla do izby. Nevedela, čo má robiť. Neopýtala sa ho s kým telefonoval. Prešiel celý mesiac. K vysvetleniu sa nedopracovala. Začala mu prehľadávať vrecká, sledovať s kým telefonuje. Keď mu prišla na mobil správa, občas sa jej podarilo zahliadnuť adresáta, ale nikdy sa do mobilu nedostala. Počítač mal rovnako zaheslovaný. A v nej začala rásť žiarlivosť a zlosť.
"Ivet, na zdravie!" Prebrala ju z nepríjemných myšlienok Kamila. "Dnes si nejaká vážna, je nejaký problém?"
"Asi ma môj muž podvádza." Konečne nahlas pomenovala to, čo ju mesiac zožieralo. Kamila so Žanetou ostali s otvorenými ústami. Vôbec nečakali, že má Iveta v manželstve problémy. Nikdy pred nimi o ničom podobnom, ani len v náznakoch nehovorila. Obe žili v presvedčení, že jej manželstvo je pokojné.
"Ako si na to prišla? Prečo si to myslíš?" Vyzvedala Žaneta.
"Náhodou som ho počula, ako niekomu veľmi srdečne ďakuje za nádherný víkend a ešte dodal, že sa teší na ten ďalší. Takéto slová si chlapi medzi sebou predsa nehovoria. " Dodala, aby im to obom bolo jasné.
"A to je všetko?" Kamila to nepovažovala za dostatočný dôkaz.
"Celý mesiac hľadám ďalšie dôkazy, ale nedarí sa mi. Ondrej sa chová ako vždy. Nič podozrivé som nezbadala. Do mobilu, ani do notebooku sa mu neviem dostať, všetko má zaheslované. Cez víkendy chodí na ryby. Dvakrát som za ním šla, ale okrem jeho kamarátov, som tam nikoho nevidela."
"No vidíš. Na základe jedného vypočutého hovoru, robíš takéto závery. Prečo sa ho na to rovno neopýtaš?" Kamila úprimne nerozumela, ako mohla mesiac o svojich podozreniach pred Ondrom mlčať.
"Už vidím, ako mi hovorí pravdu." Iveta opovržlivo odfrkla. "Však by bol debil, keby sa priznal."
"A možno sa ani nemá k čomu priznať." Automaticky reagovala Kamila. "Vravíš, že za celý mesiac si žiadne dôkazy nenašla a ani keď si ho sledovala na ryby, k ničomu si sa nedopracovala."
"Súhlasím s Ivetou, že by sa jej Ondro nepriznal. Mužom sa nedá veriť." Žanete sa už plietol jazyk.
"Mužom sa nedá veriť. A ženám sa dá?" Kamila sa pousmiala. Rada s podobnými otázkami rozčuľovala svoje okolie. "Dobre Ivet, teraz vážne. Ako plánuješ ďalej pokračovať? Budeš sa vnútorne zožierať, alebo chceš vedieť ako to v skutočnosti je?"
Iveta si nedokázala predstaviť, že by sa Ondreja priamo opýtala. Hrdosť jej to nedovoľovala. Nechcela byť ponížená, keby náhodou priznal, že niekoho má. Radšej strčila hlavu do piesku a navonok sa tvárila, že sa nič nedeje. Tajne dúfajúc, že to napokon dobre dopadne. Ale ako? Na to si už neodpovedala. Za ten posledný mesiac sama o sebe zistila pár nepríjemných skutočností. Vyše roka si myslela, že manžela už nemá rada, že sa s nim nudí, že ju ničím nepriťahuje. V okamihu, keď zistila, že možno sympatizuje s nejakou inou ženou, syndróm "to je moje, na to mi nešiahaj" ju načisto pohltil. Začala sa báť, že by ju mohol opustiť a ona by ostala so synom sama. Jej zabehnutý životný rytmus by sa nenávratne rozpadol. A toto nechcela pripustiť. Bezpečnejšie , z jej uhla pohľadu, bolo veľmi do toho nešťuchať, aby sa zbytočne veci neskomplikovali.
_______________________________________
Nebyť tohto vytrhnutia z partnerského stereotypu, by Iveta žila nudný život, plná neuspokojivých pocitov. Podobná "náhoda" je malým postrčením vesmíru, aby sme sa na okamih prebrali a prehodnotili, čo žijeme. Mesiace pred "odhalením" ju trápilo, že ho už nemá rada, že už nevie s ním prežiť nič nové, zaujímavé, podnetné. Sama sa odsúdila na nudu a očakávala, že to vzrušujúce jej zabezpečí on, poprípade niekto, alebo niečo z vonka. Prestala žiť, prestala vyvíjať aktivitu. Stala sa obeťou samej seba. Žila v zlých pocitoch, ale nič neurobila, aby to akokoľvek zmenila. Je pravda, že vzdychanie a sebaľútosť sú jednoduchšie a pohodlnejšie.
Nebolo by vôbec prekvapujúce, keby si Ondrej našiel inú partnerku, ktorá by ocenila jeho osobnosť.
Ondrej aj Iveta sa rozhodujú sami za seba, čo chcú žiť a ako to chcú žiť.
Zároveň, vytvorením rodiny, berú zodpovednosť za spoločný život ich "bunky". Základom takejto "bunky" je komunikácia a dôvera. To čo sa im snažila vysvetliť Kamila. Kamila považuje za neprirodzené si niečo v tejto "bunke" tajiť a ukrývať. Otvorenosť v každej oblasti, zákonite do rodiny prináša pocit slobody a zároveň každému členovi prináša istotu, že v tejto "bunke", bude vypočutý, nesúdený a vždy mu bude poskytnutá podpora.
Ondrej s Ivetou vytvorili "bunku", ale zabudli komunikovať. Je úplne normálne, že sa zamilovanosť postupne vytratí. Ak by však manželstvá mali trvať iba do okamihu, keď sú dvaja zamilovaní, tak by asi žiadne manželstvá neboli. Preto je taká dôležitá v "bunkách" komunikácia a dôvera, že môžeme otvorene hovoriť, čo potrebuje byť z našej strany vypovedané.
Ak dlhodobo fungujeme v "bunkách", kde nemôžeme prejaviť svoju vlastnú podstatu, tam prežívame nepríjemné pocity, trápime sa, cítime sa nepochopení, smutní a častokrát uveríme, že s tým ani nevieme nič robiť a rozhodneme sa to nejako "dokopať". Nazrieme do "buniek" v našom okolí a potvrdíme si, že vlastne nežijem nič nezvyčajné a tak sa uspokojíme.
Cez podobné situácie, ktoré nás doslova "prefackajú" máme šancu reštartovať naše nastavenia.
V prvom rade, je vhodné všetky "utajené", "nevypovedané" myšlienky, nápady, vnemy predostrieť partnerovi. Hovoriť o nich, rozobrať, ako sa na to obe strany pozerajú, ako to vnímajú a čo sú s tým ochotné spoločne urobiť. Možno po dôkladnom prebratí a rozanalyzovaní prídeme na to, že sa k sebe vôbec nehodíme a nechceme si ďalej spôsobovať ťažké chvíle. Môžeme sa rozhodnúť, priateľsky sa rozísť.
Na druhej strane môžeme byť aj veľmi prekvapení, že rozmýšľame a cítime veľmi podobne, keď nie až rovnako. Len sme o tom nikdy otvorene nehovorili.
Najtrvácnejšie "bunky" prežívajú vtedy, keď sú zdravo živené, dá sa v nich slobodne dýchať a informácie medzi jednotlivými členmi prúdia voľne, bez blokov a vírusov.
Zo srdca nám prajem, aby sme žili v zdravých "bunkách".
(Rovnaké nastavenie, by malo fungovať aj v "bunkách" priateľstva.)
A tak nech sa nám deje.
Komentáre
Zverejnenie komentára