Kto prvý príde, ten prvý žerie.

   

  Dnes len taký krátky postreh z môjho života.

      V rodine, v ktorej som vyrastala, vládli striktné pravidlá na všetko. Jednou z oblastí boli aj pravidlá na konzumáciu sladkostí a iných dobrôt.  Boli sme päťčlenná rodina, a tak  aby sa každému spravodlivo ušlo, tak zo všetkého sa kupovalo päť kusov. Moja žravá choroba a nenásytnosť po sladkostiach, nemala žiadne hranice. Už keď som si zo všetkého vyjedla svoj podiel, tak najprv začalo vyjednávanie so súrodencami, či nespustia to svoje. Keď som mala zaujímavú ponuku, tak som občas aj uspela. Napríklad urobiť domáce práce. Najhoršie bolo, keď už nikto nemal nič, alebo aj mal, ale nechcel sa toho vzdať, tak som musela začať experimentovať. Taký práškový cukor s kakaom. Mala som malého brata a objavila som úžasnú chuť sunáru s kryštálovým cukrom. Kockový cukor s alpou.  Práškové malkao vytváralo fantastickú mazľavú hmotu na podnebí ústnej dutiny a dala sa dlllllho cmúľať. Vymiešané žĺtko s kryštálovým cukrom. Ešte teraz sa mi zbiehajú slinky na tieto detské lahôdky.

     V čase, keď som bola mladá, tak také pochúťky ako mandarinky a banány, neboli bežne na pultoch obchodov. Pre nás to bola vzácnosť. Samozrejme, aj toto patrilo do oblasti spravodlivého delenia. Všetci sme dostali rovným dielom. Bez mučenia priznám, že som si sem-tam "šmajzla" od niekoho, kto nedával pozor. Možno aj ja som bola obeťou takýchto praktík, zo strany iných členov mojej rodiny, ale nikdy som na to neprišla. 

Vyššie spomenutá zásada, alebo pravidlo našej rodiny nebolo vôbec na závadu. Naučilo nás to spravodlivému rozdeľovaniu, nesebeckosti. Na druhej strane, som získala veľké zručnosti vo vyjednávaní, keď som niečo veľmi chcela. Naučila som sa odhadnúť, čo mám ponúknuť protistrane, aby som uspela. 

Ako sme my, ako deti rástli, hlavne moji bratia, začalo sa stávať, že  po nájazde  pubertálnych žalúdkov, neostalo v chladničke nič. Zaviedlo sa ďalšie pravidlo, ktoré sa vzťahovalo aj na obsah chladničky. Vždy sme mali myslieť na to, že nie sme v domácnosti jediný, že aj ten ďalší člen, sa chce najesť. Napríklad salámy, šunky, nátierky a pod.  Tým, že sme neboli stále všetci naraz doma, nemali sme prehľad, kto čo zjedol. Začalo sa stávať, že jeden odkladal druhému, lebo asi on ešte  nejedol, tak mu nechám. A rovnako potom rozmýšľal aj ten, komu tá "pochúťka" bola nechaná. Prešlo pár dní, a odkladané jedlo bolo vhodné tak akurát do koša. 

A vtedy vo mne zakorenilo skalopevné presvedčenie, ako si to ja, keď budem mať vlastnú domácnosť zariadim. 

Kto prvý príde, ten prvý žerie !

Manžel, keď som mu to predostrela (nie ako súčasť predmanželskej zmluvy) v prvé dni nášho spoločného bývania, neprotestoval. Neskôr, keď už sme mali dcéru, rovnako s tým bola v pohode. Bola som nadšená.  Prvé roky to fungovalo úžasne. Vždy som to bola ja, ktorá neprestala milovať sladkosti a jedla ich dovtedy, kým som vedela, že sa v niektorej časti bytu nachádzajú. Nákupca som bola väčšinou ja. Darmo sme boli trojčlenná rodina, ja som stále kupovala akoby pre piatich. Jedno pre manžela, jedno pre dcéru a tri pre mňa. Nooooo.... a keď neboli dostatočne rýchli, tak nedostali ani to. Lepšie napísané, nezvýšilo sa im. S obsahom "chladničkových" lakotiniek to bolo rovnako.  Fakt sme nič nevyhadzovali.

Posledné roky, žijeme už len s manželom. Moje pravidlo sa pomaličky začína obracať proti mne.

Už nie som takým vysávačom sladkostí ako roky predtým, ale keď to na mňa "príde" a hľadám niečo "pod zub" , (A viem, že som niečo kupovala, teda by to tam niekde malo byť!) určite si ma viete predstaviť, aká napálená začnem byť, keď nič nenachádzam.

"Nevidel si margotku, čo som mala tu v zásuvke?" S nádejou sa zvyknem pýtať manžela, či som to náhodou  len neprehliadla.

A jeho typická odpoveď: "Kto prvý príde, ten prvý žerie!"

Ok, ok.... však v poriadku. Nič sa nevyhadzuje, všetko sa pekne zje.... ale nestíííííham, tentoraz ja .