A čo ešte? 7. Výlet (príbeh)
https://soundcloud.com/hedviga-placintarova/a-o-e-te-7-v-let-m4a?si=f24ec3db9c8944d395c87d709e870bf2
zvuková nahrávka
"Tak dnes nám to počasie asi fakt vyjde." Iveta roztiahla ruky a slastne sa nadýchla. "Paráda." Dedinka nebola veľká, ale vkusne udržiavaná. Všetky predzáhradky boli upravené. Rôzne sochy zvierat, väčšie keramické vázy, trpaslíkovia. Niekde bolo vidieť ľudskú kreativitu, niekde zase drahé záhradné doplnky. Pri jednej bráničke, bola zrenovovaná lavička a na nej v starých farebných hrncoch posadené rôzne trvalky.
"Bože, to je ale chaos. Nikdy by som také čosi pred svoj dom nedala. Nevkus svetom vládne." Ohodnotila Iveta. Veronika sa pozrela na objekt jej poznámky. Nevravela nič.
"No hotovo. Tak toto ešte je len gýč." Iveta sa nahlas zasmiala a prstom ukazovala na malú predzáhradku, v ktorej bolo veľa keramických zvieracích figúrok. Hýrili množstvom farieb. Iveta sa otočila na Veroniku, ktorá znovu nič nehovorila.
"Tebe sa to páči?" Neveriaco zatiahla.
"Ani neviem. Ten, kto si to tam dal, tak sa mu to určite páči. Je to jeho dom, môže si s ozdobami a dekoráciami robiť čo chce."
"Zase to tvoje filozofovanie. To nevieš jednoducho povedať, či sa ti to páči, alebo nie? Prečo ma musíš slovne vždy takto zhodiť?" Iveta sa odula ako malé dievčatko.
"Zhodiť? Pýtala si sa, tak som odpovedala. Ja na to fakt nemám iný názor a ani mi nenapadne to nejako hodnotiť. A prestaň sa odúvať, vyzeráš ako tekvica." Zľahka ju buchla do chrbta. Iveta pri ďalšej chôdzi radšej bola ticho. Po krátkej prechádzke dedinou, sa dostali na lesnú cestičku a rovno pokračovali do mierneho, ale dlhého kopca. Po krátkej chvíli, celá spoločnosť stíchla a snažili sa iba zhlboka dýchať.
Okolo obeda, dorazili na miesto, kde pre turistov bol prichystaný prístrešok aj z ohniskom. Muži rozložili oheň, ženy pripravili jedlo, špekáčiky na opekanie. Pootvárali sa pivá. Iveta sa cestou postupne upokojila, ale ešte stále nemala chuť hovoriť s Veronikou.
"Miško, budeš si to vedieť opiecť? Nemám ti s tým pomôcť?" Starostlivá Iveta položila otázky.
"Jasné, neboj."
"Ale nedávaj to priamo do ohňa, nech sa ti to postupne opečie. "
" Áno , mami." Vyslovil to ako vojak, po prijatí rozkazu.
"Keď začne tiecť šťava, tak odkvapkávaj na chlieb.... počkaj, počkaj, ten chlieb nedávaj na ten špinavý kameň! Tu máš servítku! Len teraz si vyšiel z choroby, musíš dávať na seba pozor!" Podávala mu pár servítok.
Miško bol mladší z bratov. Štrnásť ročný chlapec. Jeho brat Fero bol o štyri roky starší. Kým sa Miško konečne najedol, ešte párkrát si musel vypočuť Ivetine pripomienky. Po občerstvení, zahasili oheň, zbalili zvyšky a vracali sa späť k dedine.
"Počkajte, ešte si urobme nejaké spoločné fotky." Iveta zvolávala skupinu späť a ukazovala na miesto, kde budú mať pekný výhľad do doliny. Miško s Ferom už boli riadny kus od miesta, kde stála ich mama.
Dospelí sa poslušne vrátili, ale chlapcom sa veľmi nechcelo.
"Mišo, Fero... no poďte!" Iveta dirigovala.
"Mamííí, však sa foťte sami!" Miškovi sa evidentne nechcelo vrátiť späť.
"No len poď, keď ti mama vraví." Do presviedčania sa zapojil otec. Jemu už syn neodporoval a tak veľmi neochotne sa postavil na miesto, kde mu mama ukázala. Ako správny "pubertiak" neodolal: "Bože, také somariny..." Ani nedopovedal, a už mu mama buchla riadne po hlave. Prekvapene sa chytil za hlavu: "To prečo?" Veľmi ťažko kontroloval silu svojho hlasu. Uvedomoval si, že si nemôže dovoliť dvihnúť hlas na rodiča.
"Ešte sa pýtaš? Kvôli tvojím sprostým rečiam! A vôbec! Už nemám chuť sa fotiť! Môžeš kľudne ísť!"
Iveta sa od slova k slovu stále viac a viac rozohňovala. "To aby sa matka bála zavolať vlastného syna, že sa s ním chce odfotiť! Toto už svet nevidel!" Nikto jej nič nehovoril. Všetci mlčky sledovali jej samonasierací mechanizmus. Z fotenia napokon nebolo nič. Veronika s manželom šli pomaly za chlapcami a nechali za sebou ich rodičov. Celou cestou šli ticho. Pri autách sa slušne, zdvorilo rozlúčili.
"Ivete dnes čo prelietlo cez nos?" Veronikin manžel sa zasmial, len čo vyštartovali z dediny. "Takúto ježatú som ju ešte nezažil."
"Bez týrania sa priznám, že som to asi zavinila ja. Nechám ju, nech sa ukľudní a možno jej ešte večer zavolám. Alebo aj nie. Uvidím, ako sa budem cítiť."
"Čo si jej vyviedla?" Veronika mu vyrozprávala krátky príbeh ich prechádzky po dedine.
"To si jej fakt nemohla jednoducho povedať, či sa ti to páči, alebo nie?"
"Ja nepremýšľam, ako mám ľuďom "vhodne" odpovedať. Ja rovno poviem, ako to mám. To, že sa jej moja odpoveď nepáčila, nemá so mnou nič spoločné. Však mi aj rovno dala najavo, že je na mňa napálená. Ale však dobre, ja to rešpektujem. Len som nečakala, že ju to bude držať tak dlho a odnesie si to Miško." Veronika sa jemne usmiala. "Vieš, teraz by som jej najradšej zavolala a opýtala sa jej, aké má pocity."
"Ty si nepolepšiteľná."
"Nič, nebudem ju dráždiť. Myslím, že pri jej povahe, tak skoro na dnešný deň nezabudne. Som len zvedavá, ako to dá do poriadku s Miškom."
________________________________________
Včera mi volala priateľka, keď si prečítala včerajšiu, šiestu časť tohto príbehu:
"Chcem sa ťa len opýtať jednu vec. Ako tie dve môžu byť kamošky?"
Obe sme sa schuti zasmiali a ja som sa jej späť opýtala, či náhodou nemá vo svojom okolí niekoho, možno to bude aj jej blízka priateľka, ktorá sa správa veľmi podobne. Nemusí mať rovnaké vlastnosti ako Iveta z príbehu, ale určite je to niekto, koho máme radi, venujeme mu veľa energie, trpezlivo si ho vypočujeme, ale ten človek nie a nie "prísť k rozum".
Iveta má smolu, alebo je požehnaná, ako sa kto na to pozrie, že má za priateľku Veroniku. Ženu, ktorá jej svojim vlastným životom a vlastným príkladom vie ukázať, ako žiť emočne jednoduchšie, ako si nekomplikovať život, ako začať vnímať svet aj z iného uhla. Ako sa na jednotlivé situácie pozrieť, aby pochopila súvislosti.
Dôvod, prečo sa Iveta nahnevala na Veroniku, na začiatku túry, môže byť spojený s jej odporom byť poučovaná (spomienka na autoritatívnu matku). Možno jej to v tej chvíli, keď reagovala, vôbec nenapadlo, pretože zabudla sledovať svoje pocity. Ak by sa na sekundu predtým, ako sa osopila na Veroniku, bola zastavila a rozpoznala, že na ňu "lezie" zúrivosť, celé to mohlo skončiť úplne inak. K Veronike si mohla dovoliť byť úprimná a namiesto útoku, by sa mohla priznať, napríklad:
"Normálne si ma teraz nasrala! Cítim sa ako hlupaňa, keď takto so mnou hovoríš." Kľudne v tých slovách mohla vypustiť paru, povedať v pravde, ako sa cíti. Nie urážať druhého, ale priznať si, čo práve v jej tele prebieha. Veronika by jej určite pomohla ukľudniť sa a uvedomiť si, prečo sa v skutočnosti hnevá.
Nestalo sa tak a tak sa Ivetina negatívna energia, usadená v jej bubline, nemala kam vypariť. Bublala v nej až do chvíle, kým nenašla prvý podnet z okolia (Miško mal smolu, že sa dostal do jej blízkosti) a odniesol si to niekto úplne iný. Celá spoločnosť nemusela hovoriť nič, ale pôsobenie takýchto vibrácií zachytí celé okolie. Z príjemného pobytu v prírode, sa všetci vracali v nie veľmi príjemnej nálade.
Veronika na konci ešte spomenula, že by chcela zistiť, či je Iveta v príjemných pocitoch. No určite nebude. Keďže svoj hnev už vyventilovala, nastúpi do práce jej svedomie. V prvom rade bude ľutovať, že Miška udrela. Poznajúc jej povahu, asi ju nenapadne ísť za synom a ospravedlniť sa mu. A keď to naozaj neurobí, odsúdi sa na výčitky a pocit viny. Aby to nejako zamaskovala, tak buď sa bude k synovi chovať, akoby sa nič nestalo a zahrá sa na dominantného rodiča, ktorý má vždy právo dieťa vychovávať a to je jedno akými prostriedkami, však rodič má vždy pravdu. Alebo zvolí opačnú taktiku a bude k nemu prehnane milá.
Znovu, cez opísaný príbeh, som sa snažila ukázať, čo všetko sa môže udiať, keď sme nevedomí. Možno si poviete, že sú to malichernosti a maličkosti, ktoré sa bežne stávajú a nemajú až taký význam, pre naše životy. Opak je však pravdou. Každá jedna "nespravodlivosť" páchaná na tom druhom sa nás síce nemusí dotknúť, ale ten druhý si to ukladá a vníma ako situáciu, ktorú nedokáže spracovať. Uloží si príbeh do svojej bubliny s emóciami bezmocnosti. A v tomto prípade spojené s matkou. Podobných situácií sa môže počas detstva odohrať niekoľko a ani nevieme ako, vyrobili sme vlastnému dieťaťu peknú traumu.
Ak už sme sa nevedeli vyzúriť na "pravom" vinníkovi a odnesie si to úplne nevinný človek, dajme si tú námahu a dovysvetľujme to. Nebuďme leniví a hlavne keď sa to týka našej rodiny a priateľov. Po upokojení, povedzme a priznajme úprimne, že si uvedomujeme, že sme tomu dotyčnému neprávom ublížili a že nás to mrzí. Poprípade, objasnime, prečo sa to udialo. Práve vďaka ospravedlneniu, príbeh uzavrieme , obe strany sa vo výsledku môžu cítiť príjemne. Na druhej strane, je tu krásny príklad pre naše dieťa, že sa vôbec nič nestane, keď si uznáme chybu a požiadame o odpustenie. Opísaný postup má široký záber a hlavne význam.
Prajem nám všetkým, aby sme si stále uvedomovali naše pocity a na základe nich sa aj riadili. Oni sú najlepší sprievodcovia a radcovia.
Necítim sa dobre? Tak som asi niečo pokašľal a potrebujem to uzavrieť.
Takže pátrajte, uzavierajte, kým sa znovu nebudete cítiť dobre.
A tak nech sa deje.
Komentáre
Zverejnenie komentára