A čo ešte? 6. (ÁNO)

https://soundcloud.com/hedviga-placintarova/a-o-e-te-6-no-m4a?si=b29f72846b8c4246a11d15a30073d665

zvuková nahrávka:

 "Mám pre teba úžasnú ponuku na budúci víkend" Veronika sa nadšene usmievala, keď Iveta k nej prišla na pravidelnú sobotňajšiu návštevu.

"Na celý víkend?" Overovala si Iveta.

"Šli by sme už v piatok po práci a vrátili až v nedeľu podvečer. Partička super báb, urobili by sme si relaxačný pobyt vo wellnesse." Veronika neprestala byť nadšená a túto energiu chcela preniesť aj na priateľku.

"Znie to super. Víkend bez rodiny, resetovať mozog, rozmaznávať telo." Iveta sa zasnívala a úsmev jej vystúpil na pery.

"Presne!  Baby, čo tam ideme sú všetko veselé, nekomplikované, budeš sa cítiť úplne skvele. Zabudneš na všetky problémy. Nebudeš ľutovať! Ideme dvomi autami, takže ani cestovné nás nevyjde draho. Ubytko nás vyjde na smiešnych 14 € na noc. Stravu poriešime cestou, však pri toľkých ženách nebude problém sa o jedlo postarať. Môžeme si navariť v domčeku, kde budeme ubytované, alebo si jednoducho objednať. To už vieme rozhodnúť neskôr.  Jedna z báb, čo s nami ide, vybavila super zľavy na vstupy do všetkých zariadení wellness. No skrátka bomba akcia." Z Veroniky radosť a vzrušenie, len tak sršali.

Iveta ju ešte chvíľu s úsmevom počúvala, dovolila si v duchu prežívať víziu všetkého, o čom Veronika rozprávala. Ale fakt len chvíľu. Ako lusknutím prstov, jej úsmev zmizol a tvár sa dostala do vážneho "módu". Veroniku razom nadšenie opustila. Veľmi dobre poznala svoju priateľku.

"Fajn, tak mi pokojne prezraď, aká myšlienka, ťa zrazu urobila takou serióznou." Nechcela si to pripustiť, ale na okamih pocítila na Ivetu zlosť. Ani nie presne na ňu, ale na to, že tušila, že ju neprehovorí na tento  úžasný výlet. Poznajúc ju roky, by presne vedela opísať nasledujúci rozhovor. 

"Je to nádherná predstava. Už som sa tam videla, ako si to opisovala. Fakt by som veľmi rada išla. Ale vieš ako. Už mám program, takže neviem to tak náhle zmeniť."

"Aký program? Nič si nespomínala." 

"No veď klasika, sobotňajšie upratovanie, varenie na víkend, niečo vyprať, vyžehliť. Každý víkend mám čo robiť." Logicky argumentovala. "A nepozeraj tak na mňa! Nie všetci si môžeme dovoliť robiť to, čo si zmyslíme!" Veronika v jej hlase necítila zlosť, ako by sa to mohlo javiť, ale paradoxne ľútosť, že práve takou si nevie dovoliť byť. Cítila v hlase smútok a zároveň odovzdanosť, že Iveta sa s tým zmierila, ale smútok v tomto zmierení ostal.

"Pozerám sa nejako zvláštne?" 

"Hej, vyčítavo, akoby si so mnou opovrhovala, že som taká nepružná."

"Nič z toho si o tebe nemyslím. Už som ti to párkrát povedala, že to čo si myslíš, že si o tebe druhý myslí, je len tvoja interpretácia. Skús porozmýšľať, či to nie si naopak TY, čo sebou opovrhuješ a vyčítaš si, že si nepružná." Veronika na ňu žmurkla. "Rozmýšľaj." Dodala tónom, akoby ju hypnotizovala. Chvíľu ju pozorovala a sledovala výrazy na jej tvári.

"Videla som na tebe tú radosť a túžbu ísť s nami. Takže tvoja duša to vyhodnotila, že by sa jej to páčilo a chcela by zažiť krátku zmenu. Chcela by zažiť krátky oddych, relax, zábavu. Vypadnúť zo stereotypu. Tú radosť nemôžeš poprieť. Videla som ju a ty si ju musela cítila. Usmievala si sa. Ten úplne prvý pocit, ktorý ťa opantal, bolo práve to, čo ti tvoja duša poslala ako odkaz. Že s tým súhlasí a je to to najlepšie, čo by si mohla pre seba urobiť. Ty si si dovolila tento pocit prežívať len kratučko a po tej krátkej chvíli, si podľahla znovu svojmu egu a programom. Všetko to, čo si mi povedala ako dôvod, že nepôjdeš, sú len halušky tvojho ega a programy, ktoré ako správny necítiaci robot vypĺňaš."

Veronika sa zdvihla a odišla do kuchyne, pripraviť čaj a nejaké sušienky na stôl. V kuchyni jej manžel čistil orechy a počúval niečo cez youtube. 

"Ako sa darí?" Vedel o pláne, ako Ivetu vytiahnuť na výlet.

"Nedávam tomu veľkú šancu. Ale ešte to nevzdávam."

Keď sa Veronika vrátila do obývačky, Iveta sedela v kresle, v svojej typickej polohe, nohy stiahnuté pod seba a hladkala deku na operadle.

"Vieš, nie je to také jednoduché. Ja rozumiem, čo mi chceš povedať. Aj viem, že to myslíš dobre. Len si neviem predstaviť, akoby sa tí moji chlapi vedeli o seba postarať cez víkend. A to už ani nepohovorím, že by sa mi všetky víkendové práce nakopili a potom by som nevedela, čo skôr. V konečnom dôsledku si nemyslím, že by mi to môj muž dovolil." Posledným zamyslením, akoby z nej vyšla posledná pochybnosť, v rebríčku dôležitosti, tá najdôležitejšia.

"Ako to môžeš vedieť,  keď si sa ho ani neopýtala? Môžem mu zavolať, ak chceš." Siahla po mobile.

"Nieee.... prestaň!"

"Prečo? Možno budeš prekvapená, že s tým nebude mať problém. Tie tvoje víkendové povinnosti, si vieš úplne pokojne preniesť na ďalší víkend. Fakt sa už zabávam na tej tvojej mánii upratovať. Verím, že keby si jeden víkend odložila tú svoju závislosť, tak by ťa špina nezožrala. S jedením sa dá tiež niečo urobiť. Čo tak im navrhnúť výlet k starým rodičom, alebo dovoliť im objednať si to, čo majú radi cez donášku? A mi nehovor, že tvoj muž im nevie na raňajky natrieť chlieb s niečím."

"Už vidím, ako si objednávajú pizzu!" Iveta sa rozhorčila.

"A čo je na nej zlé?"

"To nie je zdravé jedlo."

"Ivetka, jedná sa len o jeden víkend a keby si ju aj dvakrát objednali, myslím, že by nemali žiadne smrteľné následky." Veronika sa pobavene zasmiala a sledovala, čo jej ešte "programíky" v hlavičke vyprojektujú.

"Vieš čo, nechajme to tak. Nejdem nikde a hotovo." Celé Ivetino telo sa akoby schúlilo do obranného klbka. Uzamkla v sebe hlas svojej duše, nedovolila jej prejaviť sa, nedovolila sama sebe žiť svoju radosť. Nedovolila si ani predstaviť, že by bola spontánna a žila svoju slobodu. Nedovolila si povedať ANO na vzrušujúcu udalosť.

____________________________________

Hovoriť príležitostiam áno,  je najvhodnejšou šancou zažiť stále niečo nové, vzrušujúce, obohacujúce.  A to nemyslím len na úrovni mysle, ale hlavne na úrovni pocitovej. 

Spomenieme si, čo je zmyslom života? Žiť šťastný, bezstarostný a radostný život! 

A my si toto od začiatku stopujeme. Nedovolíme si byť spontánni. Dobrovoľne sa stávame väzňami zažitých a hlavne prežitých predstáv a zvyklostí. Uveríme vlastnému egu, čo všetko si nezaslúžime. Uveríme, že by nás naše okolie odsúdilo, keby sme si dovolili žiť trošičku menej zodpovedne.

Iveta by výletom s priateľkou, nijako rodine neublížila. Ba dokonca by to aj možno uvítali, že si môžu, tak správne "chlapsky" užiť víkend.  Možno by aj sami boli radi, že si ich mama, manželka dopraje oddych. Ale ona to nezistí, lebo sa ani neopýta. Má len domnienky o ich názoroch. Cez svoje  neujasnené postoje, výčitky svedomia, si projektuje ich odpovede a postoje. Vlastná hlava ju blokuje v spontánnosti. Uverí bludom, nelogickým argumentom a napokon zabudne na prvý pocit, ktorý ju urobil na kratučký okamih šťastnou.

Možno, v sobotu večer, keď bude sedieť pred televízorom a už bude mať celý byt uprataný, jedlo navarené, možno aj vypraté, tak si bude so smútkom v hlave prehrávať možnosti, ktorým dala zbohom a hlavne ani nedala šancu. Možno si tak úplne v "tichosti" prizná, že to mohla skúsiť. V takýchto chvíľach znovu nastupuje ego. Človeku začne predhadzovať otázky a vety typu: "No nemohla si to skúsiť?" "Čo by sa stalo, keby si jeden víkend neupratovala?", "Nebolo by ti teraz lepšie v bazéne, ako tu pred telkou?". Ego si vymyslí ešte lepšie otázky, ktoré dokážu človeka často až rozplakať. Po sérii podobne orientovaných otázok sa Iveta dostane do smútkov, ktoré sa majú tendenciu zmeniť na hnev až agresiu. Stačí malinký podnet z okolia, ako napríklad: manžel nechá neumytý pohár v drese, alebo si neodprace zo stolíka v obývačke tanier po jedle a podobne. A hádka je na spadnutie. 

Komu by v tom momente napadlo, že príčinou celej hádky je nedovolenie si ísť na výlet. Asi nikomu. Hádka sa skončí krikom, nervozitou, konštatovaním, že takýto život ma už nebaví. Obaja si znepríjemnia večer a možno aj synovia znervóznejú, keď začujú hádku rodičov.

A na začiatku bola radosť a nadšenie, ktoré mali  veľkú šancu šíriť sa ďalej. Iveta ich zastavila a v konečnom dôsledku získala iba negatívne emócie, ktoré úspešne rozšírila ďalej.

Ak patríte k ľuďom, ktorí sú na sebe podobne prísni a nedovolia si spontánnosť v živote, skúste sledovať dôsledok svojich potlačených "chúťok" na svoje okolie.  Pretože prvoplánovo, vy nechcete ublížiť svojim blízkym. Potlačíte vlastnú túžbu a z tohto nedovolenia si, získate iba nepríjemné pocity. Lebo si nedovolíte žiť svoju vlastnú slobodu v rozhodovaní. Iba samé prispôsobovanie sa.

Držím nám všetkým prsty, aby sme si dovolili hovoriť ÁNO veciam, situáciám, ponukám, ktoré v nás vyvolávajú dobré pocity  a radosť. A môže to byť vo všetkom. 

Napríklad, priateľka vám nečakane zavolá, že má veľkú chuť ísť s vami do meste na zmrzlinu. Zavolá v čase, kedy ste už prezlečená a napríklad čítate knihu. Ten prvý pocit, ktorý zacítite, je chuť byť s ňou, dokonca sa vám zbehnú aj slinky na zmrzlinu. A práve vtedy povedzte ÁNO! Uverte tomu pocitu, že to bude príjemné. Ale čo urobíme v prevažnej väčšine situácií? Počúvneme logické vety nášho ega. "Prezliekať sa? Znovu niekam ísť? Je mi tu dobre v posteli. Bože ešte aj namaľovať sa musím. Kým sa dostaneš do mesta, bude veľa hodín." a podobne.

Ten prvý pocit po odznení návrhu, nám vždy jasne povie, čo je pre nás a pre našu, po zábave a radosti túžiacej duši, vhodné. Samozrejme, rovnako je to aj naopak. Ak ten prvý pocit je nepríjemný, tak aj ten berte v úvahu. Paradoxne, nie je nič neobvyklé, že aj tentoraz máme tendenciu uveriť egu, ktoré nás napokon do uskutočnenia akcie, z ktorej sme na začiatku nemali dobrý pocit, "dokope".

To sa tak skrátka deje. Vytrénujme sa, stopujme a následne uvedomme si, čo bolo to prvé, čo sme pocítili. A na základe toho sa rozhodujme.

A nech sa nám to tak deje.