A čo ešte? 3. Svokra. (príbeh)
zvuková nahrávka:
"Ozaj, ako dopadla návšteva svokrovcov? Ani si nespomínala." Veronika si uvedomila, že Iveta absolvovala nájazd "spriaznených" príbuzných.
"Jááj, no prežila som." Vystrúhala grimasu a ponúkla sa koláčom.
"Takže tvoje obavy, ako to dopadne, boli úplne zbytočné?"
"Ja som nemala obavy, len som bola naštvaná, že musím robiť generálny poriadok. Aby svokrička nemala dôvod do niečoho rýpať." Odpovedala plnými ústami.
"Do čoho zvykne rýpať?"
Iveta sa zahľadela priateľke do očí. Veronika ju pobavene sledovala, ako hľadá v hlave odpoveď.
"Tak ona otvorene nepovie čo jej vadí. Len tie jej sliedivé oči sa ani na sekundu nezastavia. Hovorí s tebou, ale nehľadí ti do očí, obzerá každý detail v izbe. Potom tak, akoby mimochodom prehodí, že tú záclonu si asi neprala dávnejšie, však? Vieš, je to dosť nepríjemné, keď potom dýchate ten prach. Zanesú sa vám pľúca a bude sa vám zle dýchať." Iveta imitovala svokrin spôsob reči.
"Ty si nestihla vyprať záclonu pred jej príchodom?" Veronika "pohoršene" potočila hlavou.
"Si predstav, že na tú som úplne zabudla. Nestíhala som..." Zastavil ju Veronikin výbuch smiechu. "Teraz sa prečo rehoceš? Ja som to už fakt nestíhala. Poviem pravdu, že som si myslela, že si to nevšimne." Iveta sa snažila získať Veronikino pochopenie.
"No, tak to je fakt prúser. Sa nečudujem, že ti to vytkla. Nie si veľmi zodpovedá matka a manželka, že necháš svoju rodinu v prašnom prostredí." Iveta konečne pochopila, že si z nej priateľka uťahuje.
"Tebe sa dobre posmieva, keď máš normálnu rodinu. By som ťa chcela vidieť na mojom mieste. Tvoja svokra ti určite nerobí kontrolu celého bytu, keď príde na návštevu."
"A možno aj robí, ale som si to nevšimla . Mne totiž ani nepríde na rozum, aby som sa niečím podobným zaoberala. Keby som ťa nepoznala, tak by som si mohla pokojne myslieť, že v iné dni, keď nie je u vás na návšteve svokra, tak žijete v špine a neporiadku. " Podpichla Ivetu.
"Ale pre moju svokru nie je nič dosť dobré. Jej byt je vždy vyluxovaný, vyleštený, nikde ani omrvinka prachu. Však nič iné ani celé dni nerobí, len pobehuje s metličkou a prachovkou." Znechutene okomentovala.
"Čo by sa stalo, keby si pred jej návštevou neurobila generálku? Už si to niekedy zažila?"
"Našťastie, stále sa dopredu ohlásia. Verím tomu, že keby nebývali tak ďaleko od nás, tak by som ju mala každý druhý deň na návšteve, aby sa uistila, že je jej synáčik v bezpečí."
"Čo si predstavuješ, akoby dopadla neohlásená návšteva a ty by si nemala všetko tip-top?" Veronika neopustila tému.
"Tak to si ani nechcem predstaviť!" Pretočila oči.
"A tak si to len skús predstaviť. Čo by sa stalo?"
"No neviem. Možno by rovno dostala infarkt?" Iveta nevedela nič konkrétnejšie povedať.
"Takže ty nevieš, čo by sa stalo. Napadá mi ďalšia myšlienka, že prečo potom sa tak týraš tým upratovaním?"
"No lebo viem, že by sa naštvala a začala ma podpichovať, ako napríklad s tou záclonou."
"Vidíš, pratala si ako magor a predsa našla jednu vec, ktorú ti mohla vytknúť."
"Ale to bola našťastie len jedna. Ostatné bolo všetko v poriadku." Ivete sa uľavilo.
"Dobre, našla záclonu, skritizovala ťa a čo sa vlastne tak hrozného stalo? Muž ti to nejako vyčítal?"
"Ale kdeee..., jemu na tom nezáleží. Vždy sa smeje, keď pred jej návštevou robím taký hurhaj." Iveta sa usmievala, určite si živo predstavovala manžela.
"Ako ťa tak počúvam, uvedomujem si, že v tomto príbehu, je tvoja svokra úplne normálna žena...."
"...normálna? Keď sa musím pred jej návštevou tak vystresovať?"
"Ale to ty si sa tak rozhodla. Ona neposiela expres doporučenú zásielku pred príchodom s požiadavkami, ktoré keď nesplníš, tak neprekročí prah tvojho domu." Veronika si dovolila povoliť na špacír vlastnú fantáziu. Úplne jasne videla, ako si Iveta žije v svojich predstavách a očakávaniach. Dokonca im verí a svoj život im tvrdo prispôsobuje.
"Prečo ma stále tak rozčuľuješ? Vždy sa ma pýtaš na také somariny a potom z teba ďalšia somarina vylezie. Je úplne logické, že určité veci VIEŠ! Svokra mi nemusí povedať, ako si to predstavuje. Normálny človek to skrátka vycíti. A aby bolo dobre, tak urobíš pre pokoj v rodine, čo je potrebné." Veronika dostala školenie, z logického normálneho správania bežných ľudí.
"Určite máš pravdu, že normálny človek to skrátka vycíti. Ale nemôžem si odpustiť... čo vycíti? Svoje vlastné strachy?"
____________________________________
Večná téma svokra - nevesta.
V kolektívnom vedomí je veľmi veľa uložených programov, ako to väčšinou v týchto vzťahoch vyzerá. Možno práve ten váš vzťah so svokrou, alebo nevestou je úplne iný, rozumiete si, máte priateľské vzťahy. Tak to je super a prajem vám, aby to tak ostalo navždy.
V Ivetinom prípade, to navonok a z jej interpretácie vyzerá, že jej vzťah ku svokre sa nijak výrazne nelíši od všeobecných skúseností, stoviek rodín.
Pozrime sa na to z oboch strán.
Iveta, vyrastala pod vplyvom autoritatívnej matky, ktorá jej veľmi často radila, odporúčala, viedla ju. Aby s ňou nemala problémy, tak sa ako dieťa prispôsobila a tento zvyk jej ostal až do dnešných dní. V predchádzajúcom príbehu, si to mohla uvedomiť, cez prípad "Zuzana". Zvyk z domu, robiť všetko najlepšie, aby nebola upozorňovaná, aby nebolo na ňu (možno) aj nakričané, ju núti mať okolo seba všetko v najlepšom poriadku. Nedať nikomu zámienku, aby ju skritizoval, alebo zle hodnotil. Obrovská snaha byť v očiach druhých dokonalá a dostať uznanie. Byť ocenená, že je dobrá, spoľahlivá, zodpovedná. Podvedomá túžba byť ocenená ZVONKA.
Svokra, poriadkumilovná žena, starostlivá matka sa venuje pri návšteve synovho bytu logicky veciam, ktoré sama považuje za dôležité. Pod jej sliedivými očami nemusí byť žiadny postranný zámer, ako si to Iveta predstavuje. Robí automaticky to, čo robí vždy. To, že si všimla nevypratú záclonu, pre inú ženu (napríklad Veroniku) by to bola len informácia. Vypočula by si ju, zobrala na vedomie a rozhovor by mohol ďalej nerušene plynúť. Veronika, by v tom nemala pocit, že na ňu niekto osobne útočí, vyčíta jej a chce ju ponížiť. Pretože, to v svojom podvedomí vôbec nemá. Nemá rovnakú skúsenosť s direktívnym rodičom ako Iveta. Je natoľko vedomá, že reči druhých iba počúva a prijíma ich ako informáciu. Bez toho, aby im prikladala osobnú dôležitosť. Vôbec sa jej emočne nedotknú.
Toto Iveta nevie. V svojej hlave si vytvorila stovky taktík, akými by mohla svokra na ňu zaútočiť. Aby jej neposkytla šancu jej ublížiť, je vždy pripravená urobiť všetko, aby sa jej to nepodarilo. Obrovské množstvo vyplýtvanej energie na tvorenie obrannej stratégie. O čo jednoduchšie by sa bolo postaviť svojmu vlastnému strachu. Strachu byť ponížená, lebo o nič iné v Ivetinom prípade nejde.
Keď sa bojíme poníženia, uveríme, že keď sa nám to stane, že to bude niečo hrozné. Niečo, čo vari ani nebudeme vedieť prežiť. Dlhé roky som trpela týmto strachom a keď som si ho napokon odžila "v plnej nahote" a prežila ho, až vtedy som pochopila, že nič hrozné sa nestalo. Nikoho na svete sa to nedotklo. Nikto okolo mňa to neriešil. Bol to môj súkromný problém. Moje vnútro, ktoré vyprodukovalo obrovský strach. Ja som ho však roky žila! Všetko som mu prispôsobovala! Nedovolila som si byť úprimná, spontánna, pravdivá. Vždy som taktizovala a prispôsobovala vonkajšie okolnosti, aby som sa pocitu poníženia vyhla.
Iveta zažíva niečo podobné. Núti sa do vecí, ktoré jej nie sú po vôli. Ale, aby dobre bolo, tak zatne zuby a robí, aby bola dokonalá, bezchybná.
Ak niečo podobné prežívate, skúste raz ten poriadok neurobiť. Možno to nemusia byť svokrovci, možno to máte stále, keď sa vám ohlási návšteva a vy pobehujete ako šialení po byte a upratujete, aby pred jej príchodom bolo všetko čistučké, usporiadané. Lebo keby nie, tak... doplňte si, prečo to vlastne robíte.
Predpokladám, že nikto nežijete v "chlieve" a tak robiť radikálne manévre v objekte vášho pobytu, keď k vám niekto prichádza, je mierne povedané prehnané. Vždy, keď sa vám to deje, tak si skúste uvedomiť, prečo to musíte robiť. Čoho sa bojíte? Ak v tom máte zlé pocity, nervozitu, tak hľadajte príčinu. Ak sa pri tom cítite v pohode, tak nie je čo riešiť.
Dovoliť si robiť len to, čo sami považujeme za potrebné je obrovská sloboda v žití.
Robme generálku len vtedy, kedy to my potrebujeme, my cítime, že to chceme, lebo vieme, že sa budeme cítiť super, keď tak urobíme. Nikdy to nerobme, lebo musíme, lebo niekto k nám ide, lebo...
Na všetko v živote majme tie správne dôvody, ktoré nám vo výsledku vždy prinesú dobré pocity.
A nech sa tak deje.
Komentáre
Zverejnenie komentára