Strach z odmietnutia (zamyslenie)

 

   Dnes som si spomenula na svoj veeeľký problém spred niekoľkých rokov. Z dnešného pohľadu a skúseností, ktoré som odvtedy zažila mi pripadá fakt smiešny, ale verím, že keď som to vtedy mala ja tak, že určite sa nájde pár ľudí, ktorí to zažívajú aj teraz.

     

     Bála som sa "otravovať" ľudí. Bála som sa byť otravná, vyrušovať druhých, oberať ich o čas, prekážať. Najbežnejšie sa to prejavovalo pri telefonovaní. Veľmi často som ani napokon ten telefonát neuskutočnila, lebo som nechcela (tak som si to vtedy odôvodnila) vyrušovať. 

     Mám dlhoročnú priateľku, ktorá mi je roky inšpirátorkou a aj konzultantkou. Nevedome som si v počiatkoch nášho priateľstva postavila jej osobu na akýsi piedestál a vzhliadala k nej ako k "modle",  ktorá blahosklonne rozdáva svoje múdrosti. A ja som sa pri nej cítila ako žiačik základnej školy. Pri nej som mala faaaakt veľký problém dvihnúť telefón a zavolať. Z desiatich pokusov, možno jeden bol úspešný (myslím, že som sa dostala ku vyťukaniu jej čísla). Naše stretnutia a telefonické hovory, v tom čase, boli limitované jej zaneprázdnenosťou a vždy nabitým programom. O veľa neskôr som sa jej k svojej "traume" priznala a ona mi vtedy povedala:

... Prečo rozhoduješ za mňa? Prečo nenecháš na mne, aby som sa rozhodla, či ten telefón dvihnem, alebo nie? ...

A vtedy mi to "docvaklo".  Ja som sa v skutočnosti nebála toho - ju otravovať, oberať o čas, ALE bála som sa ODMIETNUTIA ! Byť odmietnutá a následne sa cítiť ponížená, zahanbená, zle, nepríjemne. Takže som sa bála tých zlých pocitov, nie toho, či mi zdvihne, alebo nie. Ako krásne to máme skryté. 

Strach z odmietnutia nás má naučiť vlastnej sebahodnote (stále sa k tomu vraciame, ale práve nízka sebahodnota nám spôsobuje veľmi veľa druhov strachov). 

Znovu sa vrátim k môjmu konkrétnemu príkladu. V tom čase som si neuvedomila, prečo sa mi to dialo, ale na podvedomej úrovni som sa chránila pred týmito pocitmi a tak som si to "logicky" zdôvodnila.  V konečnom výsledku som aj tak nežila v príjemných pocitoch, lebo som napokon bola smutná, že som nemala slobodu v tom, hovoriť s ňou, keď som to potrebovala, teda znovu som sa cítila odmietnutá. Rozdiel bol len v tom, že som si to odmietnutie sama naprojektovala.  Akoby som to samo - odmietnutie zvládala "lahšie" ako , keď by to bola urobila ona, keby ten telefón nedvihla, alebo dvihla a povedala, že nemá na mňa čas. Takže v konečnom výsledku, to odmietnutie som zažívala tak či tak.

Dôležité pre mňa, bolo uvedomiť si, že odmietnutie mojej osoby druhým človekom je úplne normálne a nemá to nič spoločné s mojou sebahodnotou, teda nemám sa prečo cítiť zle, dokonca sa nemám hanbiť, alebo cítiť ponížená. (Všetky tieto emócie pramenia z našich predchádzajúcich zážitkov a preto tak reagujeme, ale s konkrétnou situáciou nemajú nič spoločné. Súvisia s našimi minulými zraneniami uloženými na podvedomej úrovni, s ktorými je potrebné pracovať a spracovať. )

Vždy je to len situácia! 

Mnohí z nás to tak mať nemusíme, lebo vieme, že keď sa neopýtame, nič sa nedozvieme, keď nepopýtame, nedostaneme.  Ale je nás ešte dosť, ktorí sa bojíme požiadať, aby sme neboli odmietnutí.

Dôležité pre mňa bolo si uvedomiť, že odmietnutie je pre mňa požehnaním, keďže nič v našich životoch nie je náhoda a ani sa náhodou nedeje. V čase odmietnutia sa práve tento "čin" mal stať, aby nás niečo naučil. Môže to byť napríklad to, že nepotrebujeme, aby nám práve teraz táto osoba pomohla, lebo to riešenie vieme, len si nie sme istí. Alebo to riešenie nevieme a tak sa máme konečne rozhodnúť sami a prevziať zodpovednosť. Alebo to riešenie nemusíme urobiť dnes, stačí počkať a o pár dní môže prísť úplne iné riešenie, ktoré nám dnes vôbec nenapadlo. Alebo riešiť o pár dní nebude čo, lebo sa to vyrieši "samo". Dôvodov odmietnutia je veľa, ale my sme často schopní to brať len OSOBNE. Vôbec neuvažujeme o širších súvislostiach.

Naučení sme si brať veci osobne a preto to tak aj robíme. Preto prvou mojou úlohou bolo naučiť sa nebrať si nič osobne. Pravdu povediac aj dnes sa ešte objaví niečo, čo si tak vezmem, ale našťastie viem sa s tým rýchlo vyrovnať a pochopiť, prečo sa mi to deje. Ukáže mi to oblasť, v ktorej mám ešte o sebe pochybnosti a viem si to uvedomiť a následne si tú hodnotu "doplniť". Potom je už veľmi ľahké žiť bez strachu z odmietnutia. Akoby sa vytratí a nerieši sa.

Takže ak nás niekto nabudúce odmietne, tak to berme ako niečo úplne normálne. Práve to najvhodnejšie pre nás v tomto čase. Všetci máme právo niekoho odmietnuť a všetci by sme mali vedieť bez emócií toto odmietnutie prijať. (Ak  sa cítite nepríjemne, keď vás odmietnu, skúste popremýšľať, čo vám na tom najviac vadí a vtedy to máte šancu opraviť.)

Takže hurá do otravovania druhých, nárokovanie si na ich čas, vyrušovania ... 😊😂. Užívajme si ich rozhodnutia - odmietnutia a buďme šťastní, že to tak je, že nás sa to už emočne nedotkne. 

A nezabúdajme, že aj my máme nárok toho druhého odmietnuť. Nie z nejakého trucu, alebo "na oplátku", ale preto, že sme sa tak rozhodli, lebo teraz to tak cítime, teraz to inak robiť nechceme. Odmietnuť s láskou v srdci a v istote, že je to to najlepšie, čo v tu a teraz robíme. Výsledný pocit by mal byť príjemný. (Lebo odmietať a následne si kvôli tomu robiť výčitky, tak to je sakra blbé.)

Krásny deň priatelia 💕💖💕💖💕💖