Kedy nám to už konečne "docvakne" !? (zamyslenie)
zvuková verzia
Čítam si (ako stále ) témy, ktoré ľudí ťažia, ktoré riešia a dnes som si uvedomila, že drvivá väčšina tém je orientovaných na riešenie vzťahov. A VŽDY medzi prvými slovami a riadkami odznievajú samé sťažnosti na TOHO DRUHÉHO. Všetci riešime TOHO DRUHÉHO!
Kedy nám to už konečne "docvakne", že vždy je potrebné riešiť SEBA !!!
Vzťah tvoria dvaja ľudia. Kým sú obaja spokojní, je všetko v poriadku. Ako náhle jeden z nich cíti nepohodu, začína mu niečo chýbať, necíti sa vo vzťahu milovaný, je viacmenej vždy nervózny a nespokojný, je tu presne TEN čas, aby si uvedomil, že ak chce niečo zmeniť, je potrebné niečo robiť.
ALE uvedomme si, že nikdy toho druhého NEZMENÍME !!!
Všetko začína a končí pri nás a v nás. My si musíme v sebe upratať a jasne definovať čo chceme a ako. Toto je nevyhnutný prvý krok, bez ktorého sa ďalej neposunieme. Pokiaľ sami nevieme, že čo je TO, čo nás urobí šťastnými, tak ako môžeme predpokladať, že ten druhý to bude vedieť ?!
Ak už ten prvý krok máme za sebou, potom je potrebné si sadnúť za jeden stôl a otvorene, bez emócií (výčitiek, obviňovaní) povedať partnerovi, čo v spoločnom živote s ním chceme zažiť a zažívať. Nie je potrebné hovoriť, ako to bolo doteraz, lebo to evidentne nefungovalo a tak je úplne zbytočné to znovu vyťahovať a dostať sa do hádky (potom je úplne zbytočné chcieť niečo riešiť). Prísť s jasným návrhom, ako si to predstavujeme. Nechať poprípade čas, aby druhá strana mohla zaujať stanovisko. Niekedy rýchla reakcia a rýchla odpoveď nemusí byť tá úplne najvhodnejšia reakcia, hlavne, ak sme "v bojovom" móde už dlhší čas.
Druhá strana môže zvoliť taktiku, že s nami nechce komunikovať a povie nám, že je vo vzťahu spokojná (ý) . Ak v tomto bode ostaneme stáť, čo myslíte? Zmení sa niečo? Alebo môže druhá strana sama hovoriť o svojich predstavách o našom vzťahu, ktoré však budú diametrálne odlišné od tých našich.
V oboch prípadoch nezabúdajme čo chceme MY. Zabudnime na myšlienky, že mohol (mohla) by som urobiť kompromisy, ústupky, počkať či sa to nezlepší, či to neskôr neprehodnotí... Garantujem, že sa nič nezmení, keď už v prvom "kole" nie je ochotný (á) s nami komunikovať, alebo je v úplne inom nastavení ako my.
Situácia môže byť iná, keď po vypočutí našich návrhov a premyslení si, pristúpi na zmeny, alebo dokonca sám (sama) uzná, že návrh sa mu (jej) páči a má záujem na vzťahu pracovať. Nechcem tým teraz povedať, že sa nám má partner podriadiť a aby to robil proti vlastnej vôli, len aby bolo doma "dobre". Je rovnako svojprávna bytosť, ktorá by mala mať jasno v tom, čo očakáva od šťastného vzťahu.
Veľakrát (podľa príspevkov, ktoré čítam) sa nič doma nerieši, obaja tvrdohlavo mlčia, nanajvýš sa spolu dobre pohádajú. Smutné je, že hádky sa týkajú hlavne záležitostí z minulosti (vykrikujú a sa "prehrešky" ktoré s konkrétnou situáciou nemajú nič spoločné). Hádky, obviňovania a výčitky nikdy nič nevyriešili, iba nabalili ďalšiu záťaž do , už aj tak nefungujúceho vzťahu.
Preto, je dôležité riešiť iba seba !!! Urobili sme pokus, dali návrh a následne je potrebné ísť ďalej. Pokiaľ neurobíme ten prvý krok ku zmene, nikdy sa nič nezmení ! Partner sa sám od seba nezmení, lebo mnohokrát ani netuší, čo nám na ňom prekáža, čo by sme chceli inak. On (a) môže žiť roky v "bláhovom" presvedčený, aký(á) je úžasný(á) a ako sa má pri ňom(pri nej) rodina dobre, lebo on(a) je jednoducho taký(á) a taký život sa mu(jej) páči.
TO MY , čo sa sťažujeme a máme ťažké srdce, máme veci pohnúť dopredu! Nikto to za nás neurobí.
Lebo je to náš život, naše pocity, naše telo.
Kým sa začneme sťažovať, položme si najprv otázky:
Milujem svojho partnera, mám ho natoľko rada, že mi stojí ešte zato, aby som s ním žil (a) ďalej?
Som ochotný (á) ísť do konfrontácie a jasne povedať, čo od vzťahu očakávam?
Chcem zmenu? Naozaj? Alebo sa len chcem vyžalovať a viem, že aj tak ku žiadnej zmene nedôjde?
Čo všetko som schopný (á) obetovať, ak by sa náš vzťah mal rozpadnúť?
Veľká väčšina sťažností už od začiatku vyznieva, ako dopredu prehraný boj. Tí čo sa sťažujú, sú plní strachu a obáv. Vedia, že nič v konečnom dôsledku neurobia, že nenaberú odvahu a tak používajú sociálne siete, ako bútľavú vŕbu a vyspovedajú sa. Možno sa im uľaví. Možno tí, čo im komentujú príbeh si tiež "uľavia", keď im tak tristokrát napíšu " rozveď sa", "ja by som ho už dávno zbalila" a pod. Takže v tomto je tak celé pozitívum príspevkov a nárekov, písaných verejne.
Starajme sa o svoje vzťahy od začiatku. Buďme k sebe úprimní a nepotláčajme samých seba na úkor tých druhých, lebo v konečnom dôsledku to budeme len MY, čo budeme nešťastní (Prečo potom žijeme, keď si odopierame tú najzákladnejšiu vec?)
Ak už máme nejaký ten rok vo vzťahu za sebou a začíname cítiť, že to akosi "škrípe", rovnako zvoľme tú istú taktiku. Bude to možno trošku zložitejšie a "na dlhšie", ale môžeme byť úspešní.
No a tí, čo už sa roky trápime a sme nešťastní vo vzťahu, položme si vyššie spomenuté otázky.
Je jedno ako sa rozhodneme a čo si zvolíme ako pokračovanie v našom živote.
Už keď to rozhodnutie prinesieme, tak ho s láskou v srdci prijmime.
PS:
Viem, že mnohí z nás, nebudú meniť partnerov, lebo... všetci máme tie svoje špecifické dôvody. V takom prípade, hľadajme si vo svojich životoch to, čo nás bude tešiť, z čoho budeme mať radosť, upriamujme svoju pozornosť na seba a robme čo nás baví. V každodenných veciach nachádzajme potešenie a veci, ktoré nás zlostia, len prijmime, že to tak je. Prestaňme sa sťažovať a s láskou prijmime, že aj takýto sme a je to v poriadku. Neobviňujme sa, že nevieme a nevládzeme urobiť zmenu. Možno ten čas pre nás ešte nenastal a niekedy neskôr, dokážeme prekročiť svoj tieň.
Komentáre
Zverejnenie komentára