Jasné NIE ! (príbeh)

... Zlatoooo, dones mi tú predlžovačku... Slovo, ktoré je pre ženy symbolom lásky a nehy, bolo pre ňu najodpornejším zvukom. Všetky chlpy na tele sa jej zježili, ale položila mrkvu do umývadla, zastavila vodu a odišla hľadať predlžovací kábel. Našťastie bol na mieste, kde zvykol byť, za dverami skrine na chodbe. Prešla za ním do ďalšej izby a položila kábel vedľa neho. Otočila sa, že sa vráti pripravovať obed. 

... Zlatooo, zapni kábel do zástrčky a posuň mi ho sem... - V ústach držal ceruzku a v rukách návod na zmontovanie skrinky. Zaťala zuby, urobila čo chcel a tentokrát ju nestihol zastaviť pri jej úteku do kuchyne. Pustila si rádio hlasnejšie, nech ho znovu nepočuje. Započúvala sa do cestopisnej relácie. Dala si záležať, aby bola stále sústredená na rozhovor, aby jej myšlienky neulietavali. Obed bol pripravený presne na trinástu hodinu. Jej muž sa doslova s úderom trinástej dostavil ku stolu. 

... Skrinka bude za chvíľu hotová. Potom môžeš preložiť veci. Ja skočím po obede do garáže. ... 

"Kriste pane! Bez teba by som ani nevedela, že tie veci treba preložiť!" Nenávistne v duchu zaúpela. Bola však rada, že má nádej celé poobedie byť  sama doma a nebude ho mať všade za pätami a keď nie jeho tak to jeho odporné ... Zlatooooo... Striaslo ju. 

Nerozumela, ako mohla byť tak dlho slepá, hluchá. Jeho prejav bol vždy milý, prívetivý, priateľský. Priateľky jej závideli pozorného manžela, ktorý sa jej na verejnosti milo prihováral, posielal jej sms-ky, nemal problém po ňu zájsť autom, keď mala napríklad stretnutie mimo domu. Fakt ním bola očarená a to veľmi dlhú dobu. Od určitého času  jej však začalo prekážať ako s ňou komunikuje, ako jej pripomína každú hlúposť, ktorá sa vždy robila automaticky. Pripadala si ako hlupaňa, bez štipky rozumu, ktorej je potrebné pripomínať veci ako: nezabudni zavrieť mlieko a dať do chladničky, nezabudni vybrať z práčky, polej prosím ťa ten kvet, ustelieš? a podobné malichernosti. A najviac ju to vedelo vytočiť, keď už práve tú prácu začala robiť a on jej to vtedy "pripomenul". Jej alergia na jeho správanie sa dostala do bodu, kedy ju rozčúlil aj nádych a výdych vychádzajúci z jeho tela.

... Zlatooo .... Strhla sa, nečakala, že je ešte doma. Práve umývala riad po obede. Stál vo dverách, prezlečený do monteriek. Ani sa neotočila.

... Hm...

... Keď sa ti to podarí tie veci do skrinky preložiť do hodinky, príď do garáže... Nečakal na odpoveď.

"Rozkaz!" V duchu sa videla, ako hrniec, ktorý práve utierala hádže po ňom. "Bože, to by bola úľava." Zhlboka dýchala, nech sa jej srdce upokojí. 

Milovala byť v práci, milovala čas, keď nebol doma. V okamihu, keď vošiel do bytu, znervóznela a čakala kedy bude počuť to odporné ... Zlatoooo...

"Dokedy to vydržím?" Uvedomovala si, že ju takýto spôsob života ničí. Čoraz častejšie mala ťažkosti so žlčníkom a trávením. Bolo obdobie, kedy sa bála vôbec jesť, aby jej znovu nebolo zle.

       V jedno sobotné ráno sa necítila už od rána dobre, nemala chuť vstať. Mal vo zvyku každý deň, či bol pracovný týždeň, alebo víkend vstávať pred šiestou. Jej neskoršie prebúdzanie počas víkendov toleroval. Ale po ôsmej sa stalo málokedy, žeby nepočula nejakú "prosbu", či doporučenie, čo má urobiť. V to sobotné ráno, bolo niečo po siedmej hodine, strčil hlavu do dverí spálne.

... Zlatoooo... ešte spíš? ... Jeho hlas bol tak hlasný, že keby aj spala, určite by ju prebudil.

... Čo zase ?! ... Vyletelo z nej skôr, ako si uvedomila svoju reakciu. Keď však z nej tá otázka vyšla, pocítila takú zúrivosť, že sa prudko posadila. Vlasy rozstrapatené na hlave pôsobili ako hniezdo, oči mala zúžené, zuby zaťaté. Nosné dierky sa jej rozťahovali pri každom prudkom nádychu. Na pár sekúnd ostal prekvapený, nepamätal si, žeby niekedy takto reagovala.

... Zase?... Však som dnes ešte nič nechcel. - Logicky argumentoval.

... To mi ešte ani cez víkend nedáš pokoj?!  - Gradácia hlasitosti sa výrazne znížila. 

... Pokoj? Ja som sa len opýtal, či ešte spíš? - Alibisticky zatiahol a nezabudol sa pousmiať. 

Nemala silu odpovedať. "Toto mi robí vždy! Vždy zo mňa urobí neurotika! Teraz to vyzerá, že ja som tá hysterka." 

... Zlato, keď sa vyspíš, tak poď do garáže, potrebujem preukladať jednu policovú skriňu. Ty to vieš vždy tak rozumne zorganizovať. - Hlas sladší ako med, úsmev na tvári.

... Nie je mi dobre... - Odfrkla. Pokus o vzburu a presadenie si svojho.

... Máš svoje dni? - Chcel byť pozorný. ... Tak si kľudne polež do deviatej. - Považoval to za vybavené a spokojne odišiel. 

Hodila sa do vankúšov a bezmocne búchala rukami o posteľ.

V pondelok prišla do práce ubolená, znechutená,  unavená. Kolegyňa, s ktorou sedela v kancelárii, ju takúto ešte nevidela. Nechcela sa veľmi vypytovať, ale počas obeda, keď videla, že takmer nič neje, začala jej nenápadne klásť otázky. Ich rozhovor sa neskončil ani po pracovnej dobe. Keď začala odpovedať na prvú otázku, cítila, akoby z nej niečo odchádzalo. Ani si neuvedomila kedy, začala svoju spoveď a celú frustráciu svojho manželského života vyklopila na kolegyňu.

... Prečo s ním nekomunikuješ? - Bola jedna z otázok.

... Lebo sa s sním nedá. Vždy všetko pretočí nato, čo zaujíma jeho a čo chce dosiahnuť. Už som sa pokúšala x-krát.

... Už si mu niekedy odmietla niečo urobiť, čo od teba žiadal?

... Áno, na začiatku... potom ma ale vždy ukecá. Líška sa, oblbuje sladkými rečami....

... Takže ty to napokon urobíš, ale celý čas si nervózna, tak?

... Hej, presne tak. 

... Takže ani raz si sa nevzoprela a neodmietla poslúchnuť? Ani raz si neodolala presviedčaniu?

... Nie... 

... Prečo?

... Lebo ma aj tak ukecá. - Trucovite odpovedala, ale zároveň bola sama na seba nahnevaná.

... Prečo? Čo by sa stalo, keby si ho nepočúvla? Zbil by ťa? 

... On ma nebije ! - Okamžite reagovala a zároveň jej "docvaklo", že sa vlastne nemá čoho báť, že nie je jeden vážny dôvod, aby si nedovolila odmietnuť.

     Domov prišla oveľa neskôr, ako bol zvyknutý. Sedel v kresle a pozeral niečo v televízii. Táto poloha nebola pre neho veľmi typická. Jeho čas na sedenie bol vyhradený pozeraniu večerných správ, dovtedy mal vždy niečo na práci.

... Nevravela si, že dnes niečo máš. - Privítal ju namiesto pozdravu. Svoje obľúbené "Zlatooo" vynechal.

... Bola som s kolegyňou. - Odpovedala zľahka. Spokojne sa prezliekla do domáceho oblečenia.

... Idem uvariť kávu, dáš si? Akási som dnes unavená. - Slová z nej vychádzali hladko. Vôbec ju nezaujímalo, že je asi hladný a chcel by večerať. Rozhodla sa, že dnes dá prednosť sebe.

... Vieš, že poobede už kávu nepijem. - Vyčítavo zatiahol. ... Chcel som, aby sme...

Nedopovedal, lebo mu skočila do reči, sadajúc si oproti nemu na gauč, v ruke s pariacou sa kávou.

... Pohovorme si. 

... Nie je veľmi čas, keďže si prišla tak neskoro a ja už mám v pláne stihnúť...

... Povedala som ti, že sa chcem s tebou porozprávať. Verím tomu, že čo máš dnes v pláne stihnúť, je vec, ktorú môžeme kľudne urobiť aj zajtra. - Vychutnávala si pokoj, ktorý cítila v celom tele a bola si jasne vedomá toho, že dnes určite nebude robiť to, čo naplánoval.

     Rozhovor nebol veľmi úspešný, stále nachádzal protiargumenty, aby ju presvedčil, že všetko čo robí, je pre ich dobro, aby sa im žilo lepšie, že sám tie práce nezvláda, preto ako manželku ju potrebuje. Nepočúval jej slová, s ktorými mu chcela vysvetliť, že sa cíti neslobodná, že je to skôr pocit otroka, ktorý musí robiť to, čo mu v akejkoľvek dobe jeho pán nariadi. Vyvracal jej stanovisko, že to zle vníma, že je len precitlivelá, že on ju neskutočne miluje a jeho práca okolo domu je jeho prejav lásky k nej.

Bol to jej prvý pokus, prvý krát videla to povestné svetlo na konci tunela. V ten večer už nič nemusela robiť a mala pocit, že jej manžel si to ani neuvedomil. Nechcela sa vzdať a tak hneď na druhý deň prvý-krát povedala jasné nie. A na jej prekvapenie, stretla sa len s prekvapeným pohľadom, ale musel z nej niečo vycítiť, lebo sa ani nepokúsil zasypať ju obvyklými rečami.

💢💢💢💢💢💢💢💢💢💢💢💢

Nie je nič ojedinelé prežívať podobný príbeh aj v našich životoch. Veľakrát robíme veci, s ktorými vnútorne nesúhlasíme a len "pre kľud" v rodine ideme do činnosti, ktorá nás celý čas hnevá, cítime sa zle.

V partnerských vzťahoch by mali obaja partneri rešpektovať toho druhého. Ani jeden by sa nemal navyšovať nad toho druhého , ani jeden by nemal mať "vedúcu" funkciu a naopak, ani jeden by nemal robiť otroka a nechať so sebou manipulovať. 

Samozrejme existuje x manželstiev, kde to takto je. Žijú takto roky a tak si na tento systém zvykli, že ho už ani neriešia. Ak sú obe strany s tým v pohode (hlavne tá, ktorá je za otroka), tak je všetko v poriadku. (Pravdu povediac, neverím, že v dnešnej dobe rola otroka niekomu vyhovuje. A rovnako neverím, že aj tí, ktorí sa tvária, že je všetko v pohode,  že  to vnútorne tak majú. Stačí sa len pozrieť na toho človeka, na jeho spôsob života, jeho choroby, jeho držanie tela, výraz očí - hneď sa budete vedieť presvedčiť, ako to naozaj majú. Cítite z nich radosť zo života?)

Ako vždy píšem, sledujme svoje pocity. Hlavne vďaka nim dokážeme okamžite zistiť, že niečo nechceme. (Rozdiel medzi pocitom a emóciou. Pocit trvá pár sekúnd, v emóciách potom žijeme dlhšie. Pocit je ukazovateľ toho, či do danej činnosti ísť, alebo nie. Ak pocit neposlúchneme, následne emócie preberajú funkciu "budíčka". Ak už nereagujeme že na nič, tak nám treba 😊😉😂 .)

Je to vždy len na nás.  Nikto to za nás nerozhodne, ako chceme a v čom chceme žiť. Možno máme tak silno zakorenené v sebe, že musíme poslúchať, nesmieme klásť odpor, sme plní strachu z následného trestu, že to vzdáme a čakáme, že to nejako už dožijeme.

Príbeh slúži ako zrkadlo tým, čo s tým niečo chcú robiť.

      Povedať jasné NIE!

Nie zo vzdoru, že teraz budeme robiť niečo "natruc", aby sme dokázali svoju dôležitosť.

      Ale jasné NIE,  vypovedané v pravde, že to tak naozaj cítime, že to naozaj nechceme a chceme, aby ten druhý naše rozhodnutie rešpektoval. A na druhej strane, mali by sme NIE vyslovené nám, prijať v rovnakej úcte a rešpekte, k tomu druhému. 

A tak nech sa deje 💞💞💞💞💞💞💞