Tri cesty. (príbeh)

   https://soundcloud.com/hedviga-placintarova/tri-cesty-m4a?si=08f71946bb514b80860a4150a2c77a8e  

  zvuková nahrávka

   

„Odkiaľ ju poznám?“  

Stál v rade na pumpe a z druhého radu videl na mladú dievčinu. Pri svojej práci postretával veľa ľudí, a tak nebolo nič nezvyčajné niekoho stretnúť a nevedieť si ho zaradiť. Jeho oči sa nedokázali od nej odtrhnúť. Akoby vycítila, že je objektom sledovania a pomaly otočila tvár. Ich pohľady sa stretli. 

„Odkiaľ ho poznám?“  

Nemala šancu viac skúmať. Práve prišla na rad, a tak sa venovala plateniu.

Toto bolo ich prvé stretnutie. Ani jeden nebýval v blízkosti pumpy, na ktorej sa stretli. Ona asi stopäťdesiat kilometrov na západ a on asi sto kilometrov na sever. V ten deň šli obaja svojimi smermi.

Ona žila  tri roky so svojim terajším partnerom. Prežila pred ním samé nepodarené vzťahy a súčasný vzťah bol pre ňu ako odmena za roky nezdarov a sklamaní. Ich vzťah sa zakladal hlavne na otvorenosti, úprimnosti, ktorej sa nevedela nabažiť. Častokrát sa musela poštípať do líca, aby si uvedomila, že nesníva. Vo svojom okolí nepoznala nikoho, kto by mal podobný vzťah ako ona. Partnerovi mohla povedať čokoľvek o čomkoľvek, neexistovala medzi nimi hanba, tajomstvá, opatrnosť, aby sa tomu druhému neublížilo. Úplná otvorenosť. 

On žil v manželstve už pár rokov. Svoju partnerku poznal roky pred svadbou. Poznali sa skrz na skrz. Jeden nemusel povedať čo chce a ten druhý to už vedel. Po rokoch sa im narodila dcéra. Obaja pracovali v rodinnom podniku, kde si sami určovali, kto kedy pôjde do  práce, čo kedy urobia. Nebola tým pádom obmedzovaná prácou, a tak sa mohla naplno venovať svojej dcére. Jeho často z domu odvádzala nutnosť nadväzovať kontakty, uzatvárať kontrakty. Väčšinou to boli jednodňové výjazdy a výnimky tvorili iba dvoj--trojdňové cesty. Dlhoročný vzťah sa pomaly preklopil do priateľského vzťahu plného podpory, opory, vzájomného pochopenia. Aspoň sa to tak javilo, aspoň to tak obaja vnímali. Každý jeden v rodine mal svoje miesto, svoju úlohu, povinnosti. Život bežal v zabehnutom stereotype.

Ich druhé stretnutie sa odohralo pár mesiacov od prvého. Práve bol na služobnej ceste a poobede sa dohodol s priateľkou z tohto mesta, že sa zídu na káve.  Ešte sa ho opýtala, či by bol problém, keby so sebou priviedla známu, ktorá je u nej práve na návšteve. Nebol proti, a tak sa všetci traja stretli. 

Bol to ich prvý očný kontakt. Naraz im v hlave prebehlo: „Odkiaľ ho(ju) poznám?“

Podali si ruky, predstavili sa.

Podanie ruky a priamy očný kontakt na oboch stranách spôsobil zastavenie času.  V tom jedinom okamihu sa život okolo zastavil. Akoby ich obalila bublina, nahustila energiu, ktorú cítili v každej jednej bunke svojho tela. Ani jeden z  nich by nevedel zopakovať, čo sa stalo, čo prežili a už vôbec by to nevedeli opísať. Pri stole prúdil rozhovor, ale bol to rozhovor len ich tiel,  ich duše mali vlastné prežívanie. Neskôr sa rozišli všetci ku svojim autám. Ostal sedieť za volantom a nerozumel, čo sa stalo. Niečo podobné ešte nikdy v živote nezažil.  V  jedinom jednom okamihu sa mu rozbila istota jeho rodinného zázemia. V tom zázračnom okamihu začal cítiť, že keď nebude môcť túto dievčinu nikdy viac vidieť, že to bude ľutovať celý život.

„Musím pochopiť čo sa tu deje.“

Bolo to také silné, také prekvapujúce, že si to nemohol dovoliť ignorovať. Nebol ešte starý, ale svoj zabehnutý život mal bezpečne pod kontrolou, nebolo tam nič nepredvídateľné, skôr všetko logicky očakávateľné.

A zrazu jeden jediný moment! Neostal kameň na kameni.

Po jeho odchode, dievčina našla rýchlo zámienku, prečo potrebuje získať od priateľky jeho telefónne číslo.  Pocitovo bola na tom rovnako ako on. Doteraz si bola istá, že svojho priateľa miluje, obdivuje a je s ním nesmierne šťastná, a tak by ju ani vo sne nenapadlo, že niečo podobné zažije.

Zavolala mu a dohodli si stretnutie o pár minút neskôr. Teraz bez priateľky, len oni dvaja. Priťahovalo ich to k sebe ako dva magnety. Našťastie od „výbuchu“ energií medzi nimi a ďalším stretnutím ubehli dve hodiny, a tak sa pomocou vedomej mysle dokázali obaja skoncentrovať.

Ich spoločné stretnutie malo jediný cieľ.

Definovať, čo sa to s nimi deje. 

_______________________

Je to skúška pre oboch zúčastnených. Vieme, že nič sa nedeje náhodne. V tomto bode je to rázcestie pre oboch aktérov drámy. Tu sa rozhodnú, či sa vrátia na svoje cesty, či sa vydajú spoločnou cestou, alebo sa môžu vydať na samostatné nové a objavné cesty. 

Tri voľby, tri riešenia. A rozhodnutie je iba na nich.

Obaja boli vo svojich životných nastavenia stabilní, vedeli čo od života chcú, ako to chcú a ako to chcú dosiahnuť. 

V súčasných vzťahoch boli viac menej spokojní a ona dokonca neskutočne šťastná. 

Ona konečne našla muža svojich snov a on sa dostal do fázy, kedy je zázemie „vyriešené“,  nespôsobuje nečakané ťažkosti. Všetko „šlape“ ako švajčiarske hodinky.

A zrazu zemetrasenie.

Realita predstáv a očakávaní sa zrútila ako domček z karát. To povestné rázcestie im poskytlo možno poslednú voľbu, a možno nie. V ich hlavách nastal chaos. To „isté“ sa stretlo s rizikom, ktoré so sebou prináša zmeny do ich životov. Vykopnutie z komfortnej zóny. Uvedomenie si, že ich život sa môže vyvíjať úplne, ale úplne inak.

Zmena je vždy plná rizík, pretože nikto nič nevie garantovať. (Paradoxne, ani tá povestná istota doterajšieho žitia nikomu nič negarantuje.)

Ona, keď na to pozrieme len povrchne, neriskuje toľko ako on. Jej vzťah trvá len tri roky, nemá rodinu. A tak by z tohto vzťahu mohla vystúpiť ľahšie. Keď však začne uvažovať, že bola tri roky presvedčená, že svojho partnera neskonale miluje a je prešťastná, že si ho našla, no stačil okamih, ktorý jej ukázal, že je ochotná to všetko zahodiť, tak asi nebude zo seba v dobrých pocitoch. Z pohľadu ega je to brutálny trapas, nekorektnosť, nehanebnosť, odsúdeniahodná vlastnosť. Z pohľadu duší je to len stav, ktorý sa prihodil.  Ego si ju pekne podá cez jej obavy a strachy, hlavne čo sa týka výberu partnerov. Nezabudne v nej zosilniť strach, že ak sa s novým partnerom rozíde, tak môže ostať sama alebo si nájde takého, ako bolí tí, pred týmto jej terajším. 

On to má na prvý pohľad ťažšie, keďže sa už jedná o dieťa, rodinný majetok, podnikanie. Je tam toho veľa, čo by bolo potrebné ukončiť (ale ani to nie je nemožné). Znova, ego si ho podá cez strachy a obavy a zodpovednosť za dieťa. Na ego sa vždy vieme spoľahnúť, že vytiahne to „najvhodnejšie“, čo poriadne skomplikuje rozhodovanie.

Predstavme si, že sa obaja dohodnú, že pôjdu svojimi pôvodnými cestami a na toto zemetrasenie           s láskou zabudnú a uchovajú si to ako krásnu spomienku. 

Taktiež sa môže stať, že opustia rodiny a začnú žiť spoločne. Pretože sa rozhodnú spoločne riskovať a prebrať zodpovednosť za to, že keby aj ich vzťah trval len pár rokov, tak im stojí zato, aby tých pár rokov prežili plný života, vzrušenia, vzájomnej podpory a prežili ho naplno.

Ďalšou možnosťou je, že na základe tejto skúsenosti opustia svojich terajších partnerov a budú žiť všetci svoje životy oddelene. Môže sa prihodiť aj to, že ich vlastne táto skúsenosť upozorní, že súčasný partner nie je presne ten, s ktorým by mali žiť vo vzťahu do konca života. Že možno žijú zvykový vzťah, ktorý neprináša do života tú krásu tajomna a napätia (ktorú by možno ešte chceli zažiť.) Alebo to uvedomenie bude presne o opaku. Prežité emočné zemetrasenie v nich nanovo utvrdí presvedčenie, že doterajší partneri a život, ktorý žijú je presne to, čo im prináša príjemné pocity, pocit stability a istoty. Vďaka takémuto podpichnutiu, zatraseniu sa dokážu krásne uzemniť a potvrdiť si, že je všetko v najlepšom poriadku.

Tieto náhody nie sú veľmi chcené pre väčšinu ľudí, ale sú takou malou možnosťou a ponukou vesmíru vykĺznuť zo stereotypu. Na krátky okamih dostaneme ukážku inej alternatívy života. A v tomto bode je možné zvoliť si niečo iné, alebo si uvedomiť, že nechceme nič meniť.

Vzťah, ktorý funguje len na základe sobášneho papiera, na základe, že máme spoločné deti, spoločný majetok, preto sa nemôžeme rozísť a popritom si nevieme prísť ani na meno, hádame sa, nerozumieme si, trápime jeden druhého, tak takýto vzťah je vhodný len pre tých, ktorí to so svojim životom už vzdali a nič nové od života nečakajú. Už len čakajú, kedy zatrepú krpcami a pred odchodom na druhý svet si odfajknú, že vydržali to spoločne v chorobe aj zdraví do konca života.  Úspešne naplnili očakávania matrixu, kolektívneho vedomia a toho, čo sa má a čo sa patrí. Keď pri tom všetkom boli aj šťastní, tak je to veľký úspech a tým pádom aj veľká gratulácia.

V prípade hlavných postavičiek príbehu, kde sú terajšie vzťahy dobré, môže spomenutá náhoda a zažité „zemetrasenie“ ponúknuť obom možnosť uvedomiť si, že im vyhovuje to, čo majú doteraz. A sú za svojich partnerov vďační. 

V takom prípade, uzavrieť a vrátiť sa k tomu, čo žili doposiaľ. Životná skúsenosť, ktorá posilní zmysel doterajšieho fungovania vzťahu. 

Všetko je vecou súkromného rozhodnutia a odvahy ísť za tým, čo vyhodnotíme ako najlepšie pre nás. V čom sa budeme cítiť dobre.

Zo srdca nám všetkým prajem, aby sme si vždy vedeli pravdivo priznať, čo nás dokáže urobiť šťastnými a našli odvahu to v súčasnom živote aj zrealizovať.

A tak nech sa deje.