Sila spomienok (príbeh)

https://soundcloud.com/hedviga-placintarova/sila-spomienok-m4a?si=3ac52ec609c249ec958c503a95b3b8d0  zvuková verzia

 Leží si v posteli a z ničoho nič si spomenie na situáciu spred niekoľkých dní. 

     Mali poradu oddelenia, zišlo sa ich desať zamestnancov a vedúca. Pracovala vo firme menej ako mesiac a tak ako nováčik nemala vo veľa veciach jasno. Snažila sa získavať informácie a pomoc od kolegov, ktorí boli veľmi ústretoví a neodmietli odpovedať na jej otázky. S vedúcou si veľmi nesadli, aspoň ona mala taký dojem. Cítila z jej strany neúprimnosť a nevôľu voči jej osobe. Pred niekoľkými dňami ju poverila vytvorením štatistiky za minulý mesiac a kázala, aby si podklady zohnala sama, aby jej dokázala, aká je šikovná.  Vedela, že ju skúša a snaží sa jej dokázať, aká je neschopná, ale zaťala sa a povedala si, že to dá. S pomocou kolegov a vlastnou snahou a schopnosťou vyhľadávať údaje na počítači, dala dohromady štatistický výkaz, ktorý bolo treba prezentovať na porade. Pripravila si aj prezentáciu a vedela, že na vysokej škole patrila medzi "machrov" v prezentáciách, tak bola v tejto oblasti spokojná.

     S prezentáciou vystúpila hneď ako prvá. Mierna tréma pred kolegami a hlavne vedúcou jej na chvíľku spôsobila problémy s hlasom. Vedúca ju okamžite upozornila, že ju slabo počuje na druhom konci miestnosti. Po niekoľkých sekundách sa ako tak upokojila. Asi v polovici prezentácie sa vedúca prudko postavila a vyzvala ju, nech jej vysvetlí, odkiaľ zobrala takéto bludy a či má odvahu s niečim takým nedokonalým a neúplným pred nimi vystúpiť. Nerozumela jej námietkam. Bola si istá, že všetky podklady mala správne a správa neobsahovala nič iné, ako to, čo bolo v podkladoch. Pokúsila sa niečo povedať, ale hneď bola zastavená s poznámkou, že nabudúce nech si poriadne overí čo píše a nech zbytočne neoberá kolektív o čas. 

    Na porade už nedostala priestor a cítila, že ju nemôže ďalej provokovať, lebo by to aj tak neustála. Vedúca je vedúca. Ostatní kolegovia na ňu chápavo hľadeli a ľutovali ju. Po porade, pozbierala všetky podklady a vyhľadala vedúcu v kancelárii. Slušne sa jej opýtala, či má na ňu čas a že by rada vedela, čo urobila zle. Vedúca sa prehrabovala v papieroch, prehrávala si jej prezentáciu na počítači a hľadala chybu. Po prekliknutí sa na posledné slajdy si všimla, že to, za čo ju pokarhala, našla práve tu. 

... Vidím, že ste to na konci zrhnuli... - Neochotne priznala. 

... Takže som to mala správne? - Jej otázka bola vyslovená tónom úľavy, že predsa to len zvládla

... Čo tým chcete povedať! - Prudko reagovala vedúca, len čo  ona dopovedala. Pre ňu ďalší šok. Už jej bolo úplne jasné, že táto vedúca bude stále s ňou nespokojná, nech už urobí čokoľvek. Videla jej červenú tvár a najradšej by rovno utiekla.

... Len som si chcela overiť... 

... Ešte sa máte čo učiť! A teraz sa vráťte k svojej práci... - Rýchlo to s ňou ukončila.

     Bol víkend, vylehovala ráno v posteli a z ničoho nič si spomenula na celý príbeh. Srdce jej začalo divo biť, cítila v sebe zlosť a pocit krivdy. Vedúca ju pred všetkými ponížila, ale to, že napokon nechtiac uznala, že to urobila dobre, to už nedala vedieť nikomu. Lomcoval ňou spravodlivý hnev. Celé telo bolo v napätí, už už vybuchnúť. Umárala sa myšlienkami a emóciami ešte veľmi dlho. Smútok a bezmocnosť v nej ostali ešte aj počas dňa, nemala náladu na nič. Domáce práce vykonávala ako robot. Na otázky rodičov odpovedala neochotne, vyhovárajúc sa, že ju bolí hlava.  Celý víkend prežila v zlých pocitoch a vôbec sa netešila do práce, kde svoju "milovanú" vedúcu znovu stretne.

💢💢💢💢💢💢💢💢💢💢💢

Podobné situácie zažívame všetci a nie je to nič ojedinelé, sa spätne vracať do príbehov, ktoré nás nejakým spôsobom emočne zasiahli. 

Problém, ktorý z toho pre nás vzniká spočíva v tom, že si vôbec neuvedomujeme, čo si takýmto zvykom pre seba "vyrábame".

Reakcie našich tiel sa dejú na základe inštinktívneho konania, alebo na základe emócií, uložených v  spomienkach. Telo okamžite reaguje, akoby bolo ohrozené. Telo však nerozozná, či sme v reálnom ohrození, teda reálnej situácii, alebo to projektujeme len cez svoje myšlienky, ktoré sú nám nepríjemné a sú tam silné negatívne emócie.To ohromné množstvo energie, ktoré sa vyprodukuje na našu záchranu, sa však nemá kde spotrebovať (keďže sa nejedná o skutočnú hrozbu) a keďže vieme, že žiadna energia sa nemôže len tak vypariť, aj táto ohromná sila, sa musí niekde pretransformovať. Jedna časť sa uloží v myšlienkach, spolu s ďalšími negatívnymi emóciami a ďalšia v našom tele ako jed.

Dievčina zažila svoj príbeh asi tak, ako ho prežíva väčšina ľudí, aj s tým pokračovaním.  To znamená, že si namiesto jedného zážitku, vytvorila ešte ďalšie, s väčšími emocionálnymi záťažami a popritom si možno založila základ na nejaký zápal priedušiek, alebo pľúc, ktorý sa jej môže objaviť v priebehu niekoľkých týždňov, mesiacov a ani nebude vedieť, prečo sa jej to deje. To, že sa opakovane umára tým, že bola ponížená , hnevala sa a nevypovedala nič na svoju obranu, to všetko speje iba k jedinému výsledku - ku chorobe.

Vedomý človek, ktorý vie, čo je za pozadím týchto situácií a vie, akú silu a vplyv majú na životy ľudí ich vlastné myšlienky, sa snaží každú situáciu prijať taká aká je a keď je to len trochu možné, čím skôr nepríjemnú situáciu uzavrieť.

Nie odmietnúť, nie potlačiť, ale prijať a uzavrieť.

Keď sa vrátime kontkrétne k príbehu dievčiny (a predpokladajme, že už tieto vedomosti má), tak jej reakcia by bola následovná.

V čase, keď ju vedúca zastavila pri prezentácii a nespravodlivo obvinila zo zlej práce, neostala by zahanbená (pretože to je len reakcia jej ega, ktoré neznesie, aby bolo ponížené). Tým pádom, by ju emócie nezastavili a mohla by pokojne povedať, že áno,  je možné, že jej prvá práca nie je správne spracovaná, ale že na budúce urobí všetko preto, aby to tak bolo. Bodka. Bez emóciií, bez prikladania váhy na sebadôležitosť. Byť si vedomá, že je presne taká aká je a nič nemôže znížiť jej hodnotu. Neskôr, keď vedúcu vyhľadala v kancelárii a zistila , že jej práca napokon bola v poriadku, nezáležalo by jej na tom, či to ostatní kolegovia vedia, alebo nie.  Pretože znovu je to len požiadavka ega, byť uznaná ostatnými a to vedomý človek nepotrebuje (znovu je to len nenásytnosť ega).  Týmto postupom by neexistoval žiaden dôvod sa znovu vrátiť k tejto situácii, pretože v myšlienkach neboli zakomponované žiadne negatívne emócie. Situácia by bola uzavretá.

V prípade, že sa nám vyskytne podobná situácia, že si prehrávame staré nepríjemné príbehy, aj tu sa vieme s tým vyrovnať tak, aby sme si nespôsobovali ďalšie ťažkosti.  Keď už si spomenieme, prežime tú situáciu so všetkými emóciami, príjmime, že sa to tak odohralo a viac sa tomu nevenujme. Uzavrime príbeh s vedomím, že je to minulosť, že to celé nebolo o nás, ale to bola len situácia, ktorá nám mala ukázať, čo nám projektuje ego ako dôležité. Dôležité v zmysle, že si máme z vonka zabezpečiť potvrdenie našich kvalít a vlastností. A to vedomý človek nepotrebuje, lebo vie, kým je.

Kontrolou myšlienok, ktoré sú dielom ega a nášho načítavania z kolektívneho vedomia, sa staneme vedomými tvorcami. Čím viac ich máme pod kontrolou, tým ľahší život žijeme.

A nech sa nám to deje. 💕💕💕💕💕💕💕💕💕